Aj takto by sme mohli charakterizovať najnovšiu inscenáciu Divadla Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku. Premiéra hry Ondreja Šulaja O psíčkovi a mačičke v réžii Andrása Déra sa uskutočnila 13. mája v priestoroch Maďarského múzea obchodu a pohostinstva. Bola to prvá premiéra, hneď na druhý deň sa uskutočnila aj druhá – vzhľadom na malé hľadisko a veľký záujem divákov. A mali sa aj o čo zaujímať.

Predstavenia divadla Vertigo – bez ohľadu na to, či ich má profesionálna alebo amatérska zložka – sú nášmu srdcu vždy blízke. Toto však je trochu ešte bližšie. Možno preto, že sú to spracované rozprávky Josefa Čapka pre deti, možno preto, že herci Denisa Dérová, Géza Benkő a Viola Thirringová boli sugestívni, ako nikdy predtým.

Je to prvá hra, v ktorej hral G. Benkő s Vertigom, ale nám sa zdalo, akoby ani nemuseli skúšať, lebo ich súhra bola dokonalá. Jeho Puco je naraz vitálny a znechutený – ako vlastne každý z nás. Ak mi teraz niekto povie, že má stále takú istú náladu, tak ho udám za užívanie omamných látok. Napriek tomu sa nezdalo, že by starček so svojou Mucinkou žil zle. Za tie roky si aj zvykli jeden na druhého, už vedeli, čo nasleduje, pričom Puco je až nadmieru naivný. Keď si prvýkrát pomýli veci, človek sa zasmeje, keď druhý raz, tak sa už uškiera, ale keď aj tretíkrát, tak nevieme, kde sa pozerať.

„Dramatik a scenárista Ondrej Šulaj upiekol svoju tortu dokonale podľa receptu psíčka a mačičky: na spodok trochu predvojnových spomienok, do toho nasypať nahrubo socialistickej banality, pridať disidentstva, koľko to znesie, dve poriadne lyžice udavačstva, za hrsť hrozienkových bonmotov, ochutiť korenistou národnostnou zmesou pravých Čechov a ešte pravejších Slovákov, nakoniec posypať dojímavou starčekovskou popletenosťou. To všetko prepiecť hereckými výkonmi v dobre vyhriatom divadle. Zabudli sme na niečo? Ach, áno, navrch ešte ozdobiť aktuálnymi vtipmi a prvomájovými mávadlami, veď kto by si na ne spomínal v zlom, tak dobre poslúžili ako paličky v kvetináčoch. Podáva sa ako dezert, dobre vychladené. Že nemáme čo oslavovať? Čoby nie, len keby sme si spomenuli, čo - píše v kritike pre slovenský denník Sme divadelná kritička Zuzana Uličianska o bratislavskom predstavení v Štúdiu S a my jej musíme dať za pravdu.

Ale treba aj dodať, že jemnosť, s akou sa aj tohto scenára dotkol režisér A. Dér, je už samozrejmá. Ako mi prezradil po tej prvej premiére, nemusel ani veľa dodať, lebo textovo je predstavenie také silné, postaví si krivé zrkadlo pred súčasníkov napriek tomu, že to nie sú nové „veci”. A pritom strata vlastného syna, upodozrievanie jeden druhého, že mal v smrti syna „svoje prsty“ a iné témy sú viac než také, ktoré by sa dali bagatelizovať.

V. Thirringová ako rozprávačka bola neprítomne prítomná na javisku. Ako mi prezradila po predstavení, divadlo ju naučilo pokore, takže nemusí byť v plnom svetle v každom predstavení.

Bol to zážitok na dlhú dobu a môžeme len veriť, že v titulku spomenutú horkú slasť na javisku ešte mnohokrát prežijeme.

(ef)

O psíčkovi a mačičke očami divákov

Na druhej premiére najnovšieho predstavenia Divadla Vertigo pri CSSM, divadelnej hry Ondreja Šulaja O psíčkovi a mačičke, ktorá vznikla na motívy rozprávok českého spisovateľa Josefa Čapka, boli prítomní aj naši dlhoroční spolupracovníci a pomocníci v oblasti slovenského detského divadla v Maďarsku Elena Bakošová a Belo Felix. S ich menami sa čitatelia Ľudových novín mohli stretnúť už veľa ráz. E. Bakošová bola dlhoročnou pracovníčkou Národného osvetového centra v Bratislave, metodičkou detského divadla, i „praktizujúcou“ divadelníčkou. B. Felix je vysokoškolský učiteľ, skladateľ, bol dlhoročným vedúcim Katedry hudobnej výchovy na PF UMB v Banskej Bystrici. Obaja sú častými lektormi (aj našich) odborných školení a táborov, porotcami na najvyšších súťažiach a prehliadkach na Slovensku i v Maďarsku, autormi odborných publikácií. Sú to teda ľudia, nanajvýš povolaní hovoriť o divadle nielen z pohľadu laika, ale predovšetkým zo zorného uhla odborníka, ktorého život sa spája s divadlom.

Naša rozprava o predstavení sa samozrejme dotkla aj celkom odborných záležitostí, týkajúcich sa výstavby i poslania inscenácie, hostia vyslovili aj pripomienky, kládli (si) otázky, o ktoré sa však nižšie nebudeme deliť, pretože čitateľovi, ktorý predstavenie nevidel, by nič nepovedali. A zatiaľ je ich viac než tých, ktorí ho videli. Vcelku sa však E. Bakošová a B. Belix vyjadrili o novom predstavení Divadla Vertigo naozaj pozitívne, o čom svedčia aj nasledujúce riadky.

Predtým však narýchlo fabula: Psíček s Mačičkou si nažívajú naoko tak „normálne“, ako je to zvykom u ľudí, ktorí sú vedľa seba deň čo deň dlhé desaťročia. V ich životnom príbehu sa skrývajú tragédie 20. storočia, s ktorými sa spájajú ich osobné tragédie. Sú ako v začarovanom kruhu a nevedia sa z neho dostať von, pripútaní k sebe neviditeľným (a v jednej časti inscenácie aj viditeľným) putom. Sú už veľmi starí, veď zažili ešte cisára Františka Jozefa, mnohé veci si nepamätajú, iné sa im zobrazujú celkom jasne... Otvárajú sa pred nami tri rozprávky, resp. tri obrazy z ich života. Dej sa z obrazu na obraz vyostruje, a my sa cez spočiatku „dialógy o ničom“ pomaly dozvedáme o všetkom, čo ich v živote stretlo, postihlo a poznačilo.

B.F.: Mohli by sme sa spýtať, prečo vlastne O. Šulaj zvolil paralelu psíčka a mačičky? Čapkovho rozprávkového sveta a reality? Čapkove rozprávky sú také idylické, bezproblémové, možno naivné príbehy, napísané v časoch 1. československej republiky (1929), kedy všetko vyzeralo tak, že je to idylický stav, demokratický štát, ktorý sa však neskôr nevedel ubrániť totalite... Teda aj život je celkom iný ako v rozprávkach. A o tom je aj Šulajova hra.

E. B.: V prípade divadelnej hry O psíčkovi a mačičke je zrejmé, že celá úprava, dramaturgia smeruje k dospelému divákovi.

B.F.: To hlavné, čo ma zaujalo je to, že veľké dejiny sú vlastne podávané na „malých“ dejinách, na dejinách obyčajnej rodiny, prostredníctvom vzťahov medzi ľuďmi, pričom akoby svet sa odohrával za oknom, za dverami... To sa mi na tom veľmi páčilo. Musím vyzdvihnúť herecké výkony. Mačička (Denisa Dérová) mala toľko polôh! Keď som ju videl v civile, je to pomerne mladá žena a ako sa na javisku dokázala premeniť... bez akéhokoľvek maskovania, nič, čisto len gestom, pohybom, rečou, tempom, človek jej naozaj uveril, uveril, že má už toľko rokov (na javisku), aj keď sa vôbec nemenila. Je to dôkaz toho, že v divadle nemusí byť všetko „po lopate“, že herci nemusia byť namaskovaní.... nemusia mať brady, fúzy, hrb, že sa to deje cez akciu, nemusíme všetko vidieť, to ostatné si domyslíme!

E.B.: Obdivovali sme všetky jej premeny – premeny jej vnútorného ženského sveta. A čo sa týka Psíčka (Géza Benkő), nesmierne sa mi páčil práve v tej mužskej fyzickej podobe, v tom jeho „fyzičnom stave“, bol naozaj vhodný na túto postavu. V niektorých momentoch bol ako slon v porceláne, to mu ešte pridávalo na jeho zraniteľnosti.

B.F.: Pridávam sa, bol naozaj veľmi dobrý.

B.F.: Musím spomenúť nesmierne fyzické nasadenie Mačičky, keď ťahala Psíčka (Psíček s mačičkou umývajú podlahu, medzitým dôjde medzi nimi k hádke, Psíček sa rozčúli a padne na zem...), človek si povie, že to je neuveriteľné, že by taká útla žena dokázala utiahnuť takého chlapa... Je to odraz toho, že celá psychika herca je sústredená na postavu, a vtedy zrazu máš silu, ktorú si predtým nemal, zrazu dokážeš balansovať na hrane, na povraze, pretože tomu absolútne veríš a potom ti verí aj divák. Je to natoľko uveriteľné, že v tom nehľadáme nejaké finty a ani nič, lebo obraz sa ťažko stavia, ale veľmi ľahko sa rozbije. Stačí jedna maličkosť a všetko vyfučí „von“. A v tomto predstavení to bolo naozaj také, že ja som tomu veril od začiatku až do konca.

E.B.: Ja by som sa ešte dotkla scénografie, ktorá bola úzko spätá s celým scénickým rozprávaním... to znamená od dramaturgie až po všetky dramatické situácie, ktoré vznikali, pomáhala a niesla sa tak trochu v duchu Čapkovkej „nadreality“ teda aj scénografia niesla Čapkov filozofický náboj. Páčilo sa mi, aká bola aj farebne, aj funkčne, aj premenne, na čo všetko sa dala premeniť. Tak ako sa premieňali aj postavy v životných situáciách v dobe zrenia a v dobe ohrozenia vzťahov, s tým držala krok aj scénografia.

E.B.: Divadelná hra, a teda aj predstavenie boli podľa mňa nesmierne krásne vybudované dramaticky aj dramaturgicky. Napríklad všetky príčiny a dôsledky, ktoré syn (hlavných hrdinov) zakrýval pitím (v hre sa rozoberajú príčiny, prečo začal Emil piť...), sme sa dozvedeli spätne. Pre mňa to bol nádherný dramatický náboj, predstavenie si udržiavalo stálu divácku pozornosť. Divák musel od začiatku ísť s výpoveďou hlavných hrdinov – od toho rozprávkového do toho ťažkého „životného“ a do východiska z ťažkostí. Pre mňa bolo úžasné odkrývanie vnútorného sveta, ani som nedýchala. Bola som za to vďačná a predstavenie by som dopriala vidieť celej mojej famílii. Oslovilo ma také to vnútorné porozumenie a chápanie sa hlavných hrdinov... To je tá (podľa mňa) pupočná šnúra, ktorou boli v prvom obraze zviazaní.

B.F.: Rozhodne je to veľmi zaujímavá inscenácia a pritom nevyberá žiadne extravagantné prostriedky, ako je to dnes v divadle módne, napr. propagovanie estetiky škaredosti a podobné veci. Ide zdanlivo konvenčnými prostriedkami, ale problém, ktorý nastoľuje, je hlboký a dáva naozaj veľa otázok. Viac otázok ako odpovedí, lebo to je zmysel divadla. Nie ukázať nám niečo a povedať: takto to je. Skôr sa máme pýtať: Prečo je tak? Je to tak? Prípadne si môžeme ešte robiť aj také paralely medzi svojím životom, medzi životom svojej komunity, svojej spoločnosti, medzi históriou, medzi Čapkom...

A ešte niečo o posolstve – v našom prípade divadla. Dnes sa medzi divadelníkmi ozývajú hlasy: načo posolstvo – a načo posolstvo napr. v detskom divadle? Ale: načo je potom umenie, divadlo, literatúra, keď mi to nič nemá dať? Možno, že mi povie, že život nestojí za nič. Aj to je posolstvo. Alebo: že sa oplatí investovať do vzťahu, že je to naozaj v dobrom i zlom. Ako v prípade Psíčka a Mačičky.

(do)

Foto: András Dér, archív