odpovedá redaktorka-reportérka Slovenského vysielania Srbskej televízie Anna Jašková

- S mladou reportérkou a spoluautorkou knihy Slovenky vo Vojvodine Annou Jaškovou sme sa stretli v interdisciplinárnom tábore Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Opýtali sme sa jej, čo ju viedlo do tábora.

- Vyštudovala som slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. Skončila som v roku 2002, vtedy som sa aj prvý raz dostala do kontaktu s rodovými štúdiami. Tam bežal projekt, ktorý sa zameriaval na životné príbehy žien vo Vojvodine. Bolo to tak rozdelené, že sa robili výskumy, životné príbehy alebo osudy Sloveniek, Maďariek, Rusínok a ostatných menšinových alebo marginalizovaných skupín. Slovenský tím viedla profesorka Jarmila Hodovičová, ktorá je teraz šéfkou oddelenia slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. Mali sme tam zozbieraných 11 životných príbehov žien, ale len z dvoch vojvodinských regiónov, z Banátu a Báčky. Na základe tohto výskumu sme zistili, aké boli životné príbehy žien narodených v rokoch 1920 až 1935. Čiže sedemdesiatničiek, osemdesiatničiek, ktoré ešte zažili druhú svetovú vojnu, aj rôzne politické a spoločenské režimy v Srbsku, resp. v Juhoslávii, teda žili v niekoľkých štátoch od Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov až po Srbsko. Na základe ich životných výpovedí sme konštatovali, aký bol vlastne osud Sloveniek v lokálnych komunitách, v ktorých žili. Bolo to aj zaujímavé čítanie, lebo v publikácii nachádzame aj humorné príbehy. Respondentkami boli pospolité ženy, ktoré skončili 4-5 tried základnej školy, takže sme tam nemali ženy s vyšším stupňom vzdelania.

V roku 2012 riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov sa rozhodla, že urobí druhé vydanie tejto publikácie, takú rozsiahlejšiu verziu, kde pridá ešte príbehy žien zo Starej Pazovej. Vtedy sa k našej skupine pridala ešte jedna kolegyňa, ktorá zozbierala príbehy z tohto mesta. Aj druhé vydanie, ktoré sme prezentovali tejto jari, je takmer skoro rozpredané alebo rozdané. Takže aj z toho dôvodu sa riaditeľka Ústavu Milina Sklabinská rozhodla, že projekt rozšíri a zmapuje rovnakou metódou (oral history) aj životné osudy Sloveniek na Dolnej zemi, zaradí tam aj Slovenky z Maďarska, Rumunska a Chorvátska. Zatiaľ aj vďaka interdisciplinárnemu táboru Výskumného ústavu CSSM sa nám podarilo prísť sem, a zozbierať niekoľko príbehov žien slovenskej národnosti v Maďarsku. Je to teda len začiatok nášho ďalšieho projektu. Pred nami je ešte dlhá cesta, veď proces tvorby je dlhý, od samotného výskumu cez transkripciu, redaktorskú úpravu a potom musíme skoncipovať aj posudky k tomu. Práca s týmto najnovším vydaním potrvá ešte niekoľko rokov, ale ak sa to podarí, budeme mať celkový obraz o tom, ako kedysi žili Slovenky na celej Dolnej zemi.

(kan)