Etnofilm Čadca 2006 ● Cena primátora filmu Posledný kováč v Bánhide

Začiatkom novembra sa v Čadci na Slovensku konal medzinárodný filmový festival Etnofilm Čadca 2006, na ktorom súťažili aj filmy z Maďarska. Vedúca slovenskej redakcie Maďarskej televízie Zuzana Antalová si z Čadce odniesla cenu primátora - diplom a veľmi krásneho z drôtu pleteného turoňa.

Čo je to turoň? Na Kysuciach kedysi na fašiangy chodili po dedinách mládenci s maskami. Najčastejšie používaná bola maska turoňa - zvieracia maska s plodnostnou funkciou. Bola to štylizácia býčej alebo baranej hlavy s veľkými rohami ovešanými zvoncami a s dlhým červeným jazykom. Hlava bola na dlhej palici pokrytej vrecovinou maskujúcou človeka. Mládenci najskôr na dvore zaspievali, potom sa turoň alebo cigánka pováľali na hnoji, aby mal gazda dobrú úrodu.

Čo robili autori filmu Posledný kováč v Bánhide neviem, faktom je, že ich „úroda“ bola dobrá, veď ich prácu ocenila odborná porota. Na otázky odpovedá režisérka a reportérka filmu Zuzana Antalová.

- Ako si si našla tému?

- Redaktorka Ľudových novín Eva Patayová Fábiánová nás upozornila, že v Tatabáni-Bánhide žije jeden starší kováč, ktorý ovláda aj odborné výrazy po slovensky. Po roku sa nám konečne podarilo dostať sa k Štefanovi Hlodíkovi.

- Ako vás prijal?

- Tak kováčsky, pri práci. Práve mu priviedli na podkovanie tri kone. My sme ho iba poprosili, aby pracoval a pri práci sa porozprávame. Strávili sme s ním celý deň a kládli sme mu otázky o jeho remesle, o živote, o slovenskosti, o rodinných koreňoch, ako sa z Hladíkovcov stali v Uhorsku Hlodíkovci. Hovorili sme aj o dobrom víne, totižto málokto o ňom vie, že je zároveň úspešným vinárom, v regionálnych súťažiach vždy vyhrá - ako on vraví - buď zlaté, alebo strieborné „minco“.

- Prečo si ho predstavila ako posledného kováča? Nadobudla si dojem, že toto remeslo vymiera?

- Nechcem tvrdiť, že sa toto remeslo stane obeťou globalizácie, veď to nie je celkom pravda, kováčstvo je totiž v móde ako ľudové remeslo. Ako nám povedal pán Hlodík, zásadne sa zmenila práca kováčskeho majstra, ktorý dlhé roky pracoval v uhoľnej bani ako banský kováč. Vyrábal pracovné nástroje, ale keďže bane zatvorili, preorientoval sa prevažne na výrobu umeleckých predmetov.

- Tento film sme odvysielali aj v relácii Domovina. Žiadna nová technika sa v ňom neobjavuje, mala si tie isté podmienky pri natáčaní ako inokedy. V čom teda spočíva úspech filmu?

- Podľa mňa za úspech môžeme ďakovať predovšetkým Š. Hlodíkovi. Jeho úprimnej osobnosti a tej poctivej práci, ktorú vykonával celý život. Tá presvedčí každého, s kým sa len stretne. Deň, ktorý sme uňho strávili, zostane pre nás krásnym dňom aj napriek tomu, že sme všetci hrozne premrzli. Boli to posledné marcové dni, keď znova napadol sneh a vrátila sa tuhá zima. Napriek tomu nás chytila osobnosť Š. Hlodíka, energia a poctivosť, ktorá z neho vyžaruje. Dúfam, že to prešlo aj cez plátno.

- Čo povedala porota na tento film, prípadne čo hovorili kolegovia na odborných seminároch?

- Samozrejme, odborníci robili rozbor filmu a porote sa páčil, pravdepodobne preto sme dostali aj cenu primátora. Veľmi dobre nám to padlo, lebo ja osobne to pokladám za zázračné. Aj to už bola veľká radosť, že z nominovaných filmov slovenskej redakcie MTV sa dva dostali do súťaže.

- Musíme dodať, že tentokrát bola úspešná nielen naša redakcia, veď súťažili aj filmy našich kolegov.

- Áno, mala tam film aj rómska redakcia - film pod názvom „R“ ako Róm, a tiež nemecká redakcia s filmom Iklad, čo je portrét osady v Peštianskej župe. Celkovo tohto roka nominovalo 15 krajín 66 filmov, z ktorých vybrala odborná porota 33 súťažných diel. Pokladám teda za veľký úspech, že spomedzi nich získal ocenenie aj náš film. Nechcem sa ponosovať, ale teraz nemáme zabezpečené najideálnejšie podmienky na tvorbu dokumentárnych filmov. Týždenne vyrábame magazín, ale výroba ozajstných dokumentárnych filmov je o niečom inom. V súťaži boli filmy, ktoré vznikali dlhé týždne, mesiace, dokonca aj roky. Oproti tomu náš film sme natočili za pol dňa, čiže 12 hodín, v čom je aj cesta zo Segedína do Bánhidy. Za ďalších osem hodín sme ho postrihali. Nespomínam to teraz ako rekordný výkon. Tieto podmienky nie sú parametre pre dobrý dokumentárny film. Za to, že napriek všetkému sa tento film zrodil, patrí vďaka celému štábu a predovšetkým, Š. Hlodíkovi.

- Aký názor mal o filme pán Hlodík?

- Bol veľmi bol dojatý, veľmi sa tešil a tešili sa aj Bánhidčania. Nielen filmu, ale neskôr aj cene. Myslím si, že pre človeka, ktorý má za sebou viac ako 60 rokov práce v kováčskej dielni, je tento film aj akýmsi uznaním jeho celoživotného diela, o ktorom sa takto budú môcť dozvedieť budúce pokolenia. Týmto filmom sme zároveň na Slovensku pred medzinárodnými účastníkmi festivalu zviditeľnili Slovákov žijúcich v Maďarsku.

- Ďakujem ti za rozhovor!

Ján Benčík

Cena primátora mesta Čadca

„Za výber a profesionálne stvárnenie témy so zámerom dokumentovania ľudovej kultúry slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku v prospech posilnenia jej identity a pretrvávania“

Autori filmu Posledný kováč v Bánhide:

režisérka Zuzana Antalová

kameraman Zsolt Szél

strihačka Katarína Csányiová