Cez pieseň ožije jazyk?

„Hudba je vznešenejší prejav, než všetka múdrosť či filozofia” - pred niekoľkými dňami týmito slovami upriamil moju pozornosť na zbierku slovenských ľudových piesní jej autor Štefan Kuzma zo Šóškútu.

Vyšla Zbierka slovenských piesní

z obcí Šóškút, Tárnok a Pusztazámor

Ľudia si od najstarších čias kladú otázku, ako vlastne vznikla hudba. Vždy jej pripisovali čarovnú moc a verili, že ju stvorila nejaká božská bytosť. Podľa Egypťanov hudbu stvoril boh Osiris, u Grékov jej najznámejším pôvodcom bol Orfeus. Anglický prírodovedec Charles Darwin zas dokazoval, že hudba je napodobením spevu vtákov. Nakoľko je spev prirodzený pre vtáka, odjakživa prirodzená bola pieseň aj pre človeka. O Slovanoch sa povrávalo, že sú spevavými národmi, spev bol súčasťou ich každodenného života. Spievali, keď im už slová nestačili na to, aby prejavili svoje city. Ale spevom sprevádzali obrady pracovné (vysadzovanie mladiny, žatvu, vinobranie) a tiež aj rodinné (krst, svadbu, rukovanie, pohreb). Spievali, keď vychádzalo Slnko, a takisto keď zapadalo. Myšlienky, ktoré ich trápili, svoje city, túžby a sny naši predkovia vždy zosnovali vo speve. Dokonale zosúladili slová s melódiou, ktoré aj v súčasnom interpretovi vyvolávajú podobné city, než za akých sa zrodili.

Osady v okolí Budapešti - v našom prípade Šóškút, Tárnok a Pusztazámor -, ktoré kedysi v značnom počte obývali Slováci, zastihla asimilácia medzi prvými. Od druhého desaťročia minulého storočia výučba slovenského jazyka v miestnych školách postupne zanikla. Taktiež zmizli slovenské kultúrne súbory: spevácke zbory a tanečné skupiny. Keď sa do jednej zo spomínaných obcí pred niekoľkými rokmi nasťahoval muzikant, učiteľ hudby Š. Kuzma, začal pátrať po kultúre pôvodného miestneho obyvateľstva. Smutne konštatoval, že ľudová pieseň už nie je súčasťou každodenného života, ale jej javisková podoba sa v posledných rokoch postupne vrátila. Autor Zbierky piesní našiel informátorov v kruhu najstaršej generácie. Zapísal prekrásne archaické melódie, ale aj také, ktoré si miestna Slovač osvojila od svojich blízkych či vzdialených susedov a dnes ich na zábavách spieva už ako vlastné. V publikácii je 150 piesní v abecednom poradí. Pri každej z nich je presne dokumentovaná osada, meno a vek informátora. Neraz sa tá istá melódia s odlišným textom našla vo viacerých obciach. Odlišujú ich nielen slová, ale aj miestny dialekt. Piesne troch osád spája do jednotného celku grafika, ktorú pripravila Eva Amentová na základe miestnych motívov. Š. Kuzma sa zapisovania slovenských ľudových piesní ujal s cieľom, aby ich sprístupnil širokej verejnosti. O tom svedčí aj k publikácii priložená hudobná pomôcka - CD nosič. Náročná tmavomodrá koženková obálka so zlatým nápisom svedčí o citovom vzťahu autora k zapísanému materiálu.

Milí čitatelia, dovoľte mi, aby som obrátila vašu pozornosť na Zbierku piesní myšlienkou známeho slovenského etnomuzikológa Dr. Ondreja Demu, ktorý chodieval na výskumy aj do slovenských osád v Maďarsku, a ktorý raz na otázku, či sa neobáva, že v dnešnej dobe ľudová pieseň zahynie, odpovedal: - Že ľudová pieseň zahynie? Toho sa ja nebojím, lebo by musela zahynúť i naša reč. A keď nezahynie reč, nezahynie ani pieseň. Ba naopak. Naši ľudia, Slováci vo svete, v Amerike, mnohokrát už neovládajú reč, ale ešte ovládajú pieseň. A spievajú slovenské ľudové piesne. Ale cez pieseň sa udržiava i reč. A keď bez reči nemôžeme existovať ako národ, tak nemôžeme existovať ani bez piesne. Je súčasťou nášho cítenia a komunikácie. Všimnite si i dnes, keď sa zíde nejaká spoločnosť a začnú si spievať, čo si spievajú? Predovšetkým ľudovú pieseň. Tam je to korenie života.

Katarína Királyová