Kniha o M. Belovi v maďarčine ● Posledný veľký polyhistor

„Veľká ozdoba Uhorska“ - týmto impozantným prívlastkom sa zapísal do uhorských dejín a do spoločných kultúrnych dejín Slovákov a Maďarov polyhistor Matej Bel (1684 - 1749). Jeho život a dielo poslúžili ako námet životopisného románu slovenského spisovateľa Jozefa Fraňa (1916 - 1987) Múdry Matej, alebo rozprávanie o Matejovi Belovi a jeho dobe, vydaného r. 1984.

Nedávno vyšiel v maďarskom preklade Bélu Havasiho Offertálera pod nepríliš vynaliezavým názvom A tudós Bél (Vedec Bel).

Kto bol nositeľ tohto mena, ktorého životná dráha viedla z domu poddaného sedliaka až do kresla cisárskeho radcu? Rodák z Očovej sa po štúdiách na univerzite v Halle stal evanjelickým farárom a rektorom v Banskej Bystrici, neskôr rektorom lýcea v Bratislave, ktoré sa jeho zásluhou stalo jednou z najvýznamnejších škôl v celkom Uhorsku. M. Bel tu zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a reálnych predmetov, vrátane zemepisu, ktorý dovtedy nebol súčasťou učiva.

Hlavnými oblasťami Belovej činnosti boli okrem geografie história, národopis, jazykoveda a prírodné vedy. Bel položil základy moderného zemepisu. Jeho dielo Hungariae antiquae et novae prodromus (1723, Úvod do dejín dávneho a súvekého Uhorska) je prvým pokusom o vedecké preskúmanie Uhorska zo stránky zemepisnej, národopisnej, historickej a jazykovej.

M. Belom sa končí epocha polyhistorizmu, najmä pokiaľ ide o prírodné vedy, kde od 18. storočia nastáva prudký rozvoj špecializácie v jednotlivých odvetviach. Vyvrcholením Belovej vedeckej aktivity v duchu osvietenského kriticizmu je štvorzväzkové dielo Notitia Hungariae novae historico-geographica (1735 - 1724, Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku), na ktorom spolupracovali aj ďalší učenci. Bel tu o. i. podrobne opisuje Slovákmi obývané stolice, ako napr. Prešporskú, Trenčiansku a Liptovskú, všíma si zvyky a životné spôsoby ich obyvateľstva. Notitia sú verným obrazom krajiny najmä zo zemepisného hľadiska.

Autor zhromaždil obrovské množstvo poznatkov o histórii, živote a vitalite národov Uhorska, pričom sa osobitne venuje Slovákom a úprimne sa vyznáva zo svojho vzťahu k slovenskej národnosti, z ktorej pochádza. O autochtónnosti Slovákov, o starobylosti ich jazyka píše aj v úvodoch k iným publikáciám napr. v Gramatike slovensko-českej (1746) Pavla Doležala. Bol zároveň typickým predstaviteľom uhorského patriotizmu, ktorý nevylučoval slovanské a slovenské vlastenectvo. Príznačnou črtou Belovho pôsobenia vôbec je úsilie napomáhať uskutočnenie rovnoprávnosti a pokojného spolunažívania všetkých národov. To platí aj pre jeho snahy o presadenie náboženskej znášanlivosti.

Hoci sa M. Bel zapísal zlatými písmenami do kultúrnych dejín 1. polovice 18. storočia, jeho diela, napísané po latinsky, neboli preložené do živých jazykov, pričom niektoré zostali dokonca v rukopise, takže prakticky nie sú prístupné širšej laickej verejnosti. Možno povedať, že knižka J. Fraňa, a tentoraz i jej maďarský variant, ktorý vyšiel vo vydavateľstva Bíbor v Miškovci, aspoň čiastočne nahradzujú tento nedostatok.

O. Kníchal