Zbierka ľudového tvorcu Juraja Šótiho

V týchto dňoch vyšla zbierka básní a krátkych próz Juraja Šótiho (1920) s názvom Plameň sviečky. Literárne texty békeščabianskeho rodáka sú v čabianskom nárečí.

Publikáciu Slovenskej menšinovej samosprávy I. obvodu Budapešti vydala Kultúrna, informačná a vydavateľská verejnoprospešná spoločnosť CROATICA za finančnej podpory Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Celoštátnej slovenskej samosprávy, spoločnosti Croatica, Čabianskej organizácie Slovákov a Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe.

Literárne texty békeščabianskeho rodáka Juraja Šótiho (1920) sú v čabianskom nárečí, podobne ako i diela jeho čabianskych predkov Jána Gerčiho a Michala Kolimára, ba i jeho súčasníka Michala Čičeľa. „Všetci (v Maďarsku asi dvadsiati) patria do početnej skupiny ľudových autorov Slovákov v Maďarsku. Príčina, prečo títo autori píšu v nárečí, je jednoduchá. Tam, kde žili, nikde, teda ani v Békešskej Čabe, nebolo takých škôl, kde by si boli mohli osvojiť kodifikovanú slovenčinu. Preto Čabania písali po čabiansky, Sarvašania po sarvašsky, Komlóšania po komlóšsky, atď. Tým však ich tvorba dostáva úzko regionálny ráz, akoby sa mala týkať len ich mikrosociety. Trochu nadsadene môžeme povedať, že Čaban píše pre Čabanov, Sarvašan pre Sarvašanov, atď.,“ uvádza vo svojom úvode redaktor a jazykový lektor zbierky Gregor Papuček.

„Básne a prózy autora Juraja Šótiho majú v sebe toľko ľudských citov, blahosklonného humoru, vzácnych životných skúseností, že prostredníctvom tlače (Ľudové noviny, Prameň, Náš kalendár) prenikajú cez hranicu regionálnosti do širšieho okolia. Preto vám jeho 21 slovenských básní ponúkame v literárnej slovenčine, ale aby sme ukázali niečo z jeho tvorby v čabianskom nárečí, aforizmy, žarty a krátke prózy (6) sme ponechali v pôvodine,“ píše sa ďalej v úvode.

 „Učil som sa v mešťanke, vychodil som štyri triedy. Potom som sa išiel učiť obuvnícke a čižmárske remeslo. Keď nadišiel čas, nastúpil som na vojenskú službu. Po ukončení vojenčiny som sa oženil. Tridsať rokov som pracoval vo svojom remesle. Potom som sa stal zamestnancom štátnych železníc. Tu som pracoval až do odchodu do dôchodku. Básne som začal písať v roku 1991. Aj podnes píšem, veľmi ma to baví. A nielen básne, ale aj prózu. Po slovensky, ale aj po maďarsky. V slovenských prácach používam našu čabiansku slovenčinu. Robím to preto, lebo som synom slovenských rodičov. Môžem to robiť aj preto, že keď som chodil do evanjelickej cirkevnej školy v Jamine, niektoré predmety som sa učil aj po slovensky. Aj dnes sa rád zhováram po slovensky. Pravda, tou našou čabianskou slovenčinou. Svojimi básňami a prózami sa už niekoľko rokov úspešne zúčastňujem aj na literárnych súťažiach, napríklad v Kardoškúte,“ píše o sebe autor básní.

Publikácia je ilustrovaná grafikami J. Šótiho. „Svoje grafiky (zátišia, portréty, krajinky zobrazujúce osamelé sálaše) občas aj vystavuje, napríklad v Galérii Pallas v Békešskej Čabe. Ilustrácie tejto knižky sú len skromnou ukážkou z jeho vyše 50 obrazov,“ píše G. Papuček.

Záujemci si môžu publikáciu zaobstarať na úrade CSS, v sídle Slovenskej samosprávy I. obvodu Budapešti alebo v Dome slovenskej kultúry.

(ef)

až kín ma ľen ňepochovajú.