Okúzľujúce husle Karola Daniša

V rámci Pódia mladých umelcov sa na pôde Slovenského inštitútu Budapešť predstavil huslista Karol Daniš. Talentovaného 14-ročného umelca a klaviristku Ivetu Sabovú, ktorá ho sprevádzala, predstavil riaditeľ inštitútu Milan Kurucz.

Už prvé tóny Paganiniho Cantabile D dur nenechali nikoho na pochybách, že na pódiu stojí virtuóz, talent, aký sa rodí len zriedka. Nech hral klasiku, alebo skladby súčasníkov, jeho prednes bol zrelý, precítený, husličky pod jeho sláčikom trilkovali i burácali. Radosť bolo počúvať, nechať sa uniesť do sveta, ktorý nám ponúkol tento mladík vekom, ale vyzretý umelec celou svojou dušou.

Karol Daniš začal hrať ako trojročné dieťa. Spočiatku pod ochrannými krídlami otca, učiteľa hudby. Od roku 1999 je mimoriadnym žiakom Konzervatória v Bratislave, v súčasnosti je v poslednom ročníku. To však neznamená, že so školou končí, chcel by pokračovať na vysokej škole múzických umení. Môže sa pochváliť viacerými vzácnymi oceneniami - v roku 2005 uspel na Medzinárodnej súťaži mladých huslistov v Nemecku, kde odborná kritika ocenila jeho brilantnú hru a dobre zvládnutú techniku, vlani obsadil 1. miesto na medzinárodnej súťaži Bohdana Warchala Talents for Europe v Dolnom Kubíne a stal sa laureátom 5. ročníka International Master Classes Musica Arvenzis, úspešne absolvoval letné husľové kurzy Václava Hudečka, ktorý ho označil za mimoriadny talent a v máji tohto roku v medzinárodnej súťaži mladých huslistov Kocianovo Ústí v Ústí nad Orlicí získal prvú cenu vo svojej kategórii. Karol sa však nevystatuje. Na pódiu suverénny virtuóz je po koncerte skromný, ale zhovorčivý mladík, ktorý má jasné predstavy o svojej budúcnosti a je odhodlaný urobiť všetko v záujme toho, aby sa mu splnili. Teraz napríklad - a je tomu tak už ôsmy rok - trikrát týždenne cestovať zo Serede do Bratislavy a späť a okrem školy denne 5-6 hodín cvičiť. Ako relaxuje? Nuž pri hudbe, pri vážnej hudbe. Na otázku, či niekedy nemal chuť to zbaliť, sa mu zaguľatia oči a rýchle dodá: „Kdežeby, hrám veľmi rád!“ Hneď nám to aj dokáže. Po koncerte, kým sa obecenstvo občerstvuje, ho obkolesia ľudia od fachu. Hneď sa nájdu aj obdivuhodné husle, ktoré si chce vyskúšať. Postaví sa pred pódium a spustí. Potom vyjde aj na pódium, aby to lepšie znelo. A vyhráva, raz na jedny, raz na druhé husle... Po koncerte, na ktorom zahral sedem skladieb a ďalšie tri si obecenstvo vytlieskalo na dôvažok, si vyhráva len tak, pre seba, pre svojho profesora, pre starého otca, ktorý ho odprevadil do Budapešti, pre tých, ktorí sme zostali v sále. Len aby si vyskúšal ďalšie husličky. Nuž a to je jeho - asi jediná - slabá stránka. Túži po vlastných husliach s veľkým H, ale dovtedy, kým sa mu ich podarí získať, hrá na sponzorských. Nerobí si z toho ťažkú hlavu, sústreďuje sa na hru, aby sa talent, ktorý dostal do vienka, mohol naplno rozvíjať a prejavovať.

V. Zsákaiová