Vertigo a Lavička v Prahe

Slovensko-český klub v Prahe vznikol pred 10 rokmi a za tento pomerne krátky časový úsek dokázal, že patrí medzi najaktívnejšie slovenské organizácie v ČR.

V znamení medzinárodnej kultúrnej spolupráce

V uplynulom roku na seba upútal pozornosť veľkolepým medzinárodným projektom Visegrad - Terra Interculturalis, ktorý sa rozbehol medzinárodnou konferenciou o národnostných menšinách na zámku v Budmericiach na Slovensku v septembri 2006 a pokračoval usporiadaním výmenných literárnych večerov. Ako hovorí koordinátor projektu, predseda Svetového združenia Slovákov, podpredseda Rady vlády ČR pre národnostné menšiny a podpredseda Česko-slovenského klubu Vladimír Skalský, „cieľom projektu je poukázať na to, že národy v strednej Európe - priestore Visegrádskej štvorky - sú navzájom premiešané a že tieto vzájomné menšiny (....) predstavujú významné bohatstvo tak pre krajiny svojho pôvodu, ako aj pre krajiny, kde žijú. Túto myšlienku obsahuje aj názov projektu „Visegrad - Terra Interculturalis“ (prevzaté z časopisu Dotyky). Projekt riadi Organizačný výbor na čele s veľvyslancom Slovenskej republiky v Prahe Ladislavom Ballekom, ktorý je otcom myšlienky projektu. Medzi partnermi, spolu s ktorými Česko-slovenský klub úspešne predložil Medzinárodnému visegrádskemu fondu žiadosť o podporu, je aj Celoštátna slovenská samospráva.

Na rok 2007 je naplánované rozšírenie projektu o výmenu divadiel, výstavy, vydanie publikácií, ako aj výmena informácií. Prvým tohoročným podujatím projektu bolo hosťovanie Slovenského divadla Vertigo v Prahe. Mnohým priaznivcom nášho divadla dobre známu úsmevnú hru A. Geľmana Lavička si na pozvanie Česko-slovenského klubu mohli 10. septembra pozrieť pražskí diváci v prostredí netypickom, ale veľmi príjemnom: v divadelnej kaviarni na ôsmom poschodí činžiaku v centre českého hlavného mesta. Cafe Teatr Černá labuť je česko-slovenská scéna, umelecká platforma, ktorá od počiatkov podporuje aktivity v rámci česko-slovenskej vzájomnosti. Patria medzi ne predovšetkým výstavy a divadelné predstavenia, v ktorých hrajú českí a slovenskí umelci. Pre zaujímavosť: v „pražskej“ Lavičke, ktorá nesie názov Zhasněte lampiony, hrá česká herečka Táňa Vilhelmová a slovenský herec Marián Miezga. Tieto predstavenia sú pravidelne uvádzané aj v Bratislave a iných slovenských mestách. Spoločnosť, ktorá divadlo prevádzkuje, spolupracuje so všetkými oficiálnymi organizáciami v Prahe, so slovenským veľvyslanectvom a nadviazala spoluprácu so slovenskými divadelnými scénami.

Nuž, a tak sa príbeh dvoch známych-neznámych ľudí, túžiacich po láske, tentoraz odohrával v presklenom priestore s výhľadom na pražské strechy pred obecenstvom, ktoré si ho vychutnávalo možno ešte viac a viacerými zmyslami, než je to obvyklé: niekoľkí z divákov pri poháriku vína, ktorý si ešte pred predstavením rýchlo objednali pri kaviarenskom pulte. Protagonisti - Denisa Dérová a András Nagy - hrali v tesnej blízkosti publika, ktorému sa „vertigácky“ variant Lavičky očividne páčil. Posedenie s pražskými Slovákmi bolo už len mimoriadne príjemnou bodkou po spoločne strávenom večere.

Lavička cestovala do Prahy - a naopak z Prahy - v rámci projektu Visegrad - Terra Interculturalis k nám do Budapešti pricestovala produkcia z dielne Cafe Teater Černá labuť, monodráma Williho Russela Shirley Valentine (možno viacerým známa z rovnomenného filmu), herecký koncert slovenskej herečky Zuzany Kronerovej, ktorý si diváci na oplátku vychutnali 1. októbra v Slovenskom inštitúte.

Áno, národy v strednej Európe, ako hovorí pán Skalský, sú navzájom naozaj premiešané. Česi, Slováci, Maďari i ich národnosti v materskej krajine majú spoločnú minulosť a nakoľko bude spoločná ich - v našom prípade „kultúrna“ budúcnosť (samozrejme, pri zachovaní osobitostí jednotlivých kultúr), v mnohom závisí aj od nás. My, predstavitelia (aj) divadelného života, môžeme k tomuto cieľu prispieť (aj) výmenou divadiel a ich cestou za národnostným publikom v tom-ktorom štáte.

Na záver mi dovoľte citovať pána Ladislava Balleka zo spomínaného zborníka o konferencii v Budmericiach: „Tí, čo rástli a vyrastajú v dvoch či aj viacerých kultúrach, ani jednu už neopustia. Majú z nich svoj osobný úžitok: viac kultúrnych totožností. (...) Kultúra kultúre býva tou najväčšou výzvou: hľadať si ďalšie cesty nahor a napred, a kultúry menšín sú nám ich najviditeľnejšími zástupcami, tými najlepšími a najvplyvnejšími veľvyslancami. (...) Spojiť dnes hoci celú Európu - priblížiť všetky jej národy väčšmi k sebe a vyvolať medzi nimi pocit a potrebu solidarity - bez kultúry vskutku nie je možné.“

Myslím, že k tomu niet čo dodať.

D. Onodiová