Kalligram a SAV ● Kánon slovenskej literatúry na naše police

Na pôde Slovenského inštitútu sa konala prezentácia významnej edície vydavateľstva Kalligram s názvom Knižnica slovenskej literatúry.

Edícia vydavateľstva Kalligram

Moderovanie stretnutia, ktoré podľa slov riaditeľa hostiteľskej inštitúcie Milana Kurucza bolo vhodné aj na obohatenie poznatkov zo slovenskej literatúry pre študentov a pedagógov z rôznych kútov Maďarska, sa ujal renomovaný znalec tejto oblasti Karol Wlachovský. Vo svojom úvodnom prejave obecenstvu podal pohľad na problematiku vydávania slovenskej literatúry v 20. storočí.

Z pozvaných hostí riaditeľ Ústavu slavistiky a východoeurópskych štúdií Univerzity Karlovej, redaktor Slovníka diel slovenskej literatúry 20. storočia. Rudolf Chmel zdôraznil, že edícia Knižnica slovenskej literatúry (KSK) je v poprevratových rokoch prvým takým projektom, ktorý ponúka široký výber z diel slovenskej literatúry od klasikov až po súčasnosť. Pritom v budúcnosti by mal vyriešiť aj také doteraz existujúce problémy, ako napr. absenciu súhrnného diela Ľudovíta Štúra. V spolupráci s Ministerstvom školstva SR sa pánovi Chmelovi, vtedajšiemu ministrovi kultúry SR, spolu so svojimi kolegami podarilo dosiahnuť, aby sa knihy KSL dostali do verejných a školských knižníc zadarmo. Profilové zväzky, antológie a odborné práce edície sa takto rýchlejšie dostali do spoločenského obehu, čomu napomáha aj ich relatívne nízka predajná cena. Edícia má byť akýmsi zlatým pokladom, ktorý by mal byť súčasťou kultúrnej výbavy každej slovenskej domácnosti - dodal literárny vedec.

Knižnica, ktorá je prvým základným súborom slovenskej klasiky od stredoveku po dnešok bez obmedzenia akýmkoľvek režimom a ideológiou, vznikla pod odbornou záštitou a v úzkej spolupráci s Literárnovedným ústavom Slovenskej akadémie vied. Riaditeľka ústavu Dana Kršáková, ktorá v edícii zostavila Básnické dielo Ivana Kraska, na podujatí stručne predstavila edíciu, v ktorej diela vychádzajú v dvoch radoch: umelecký je bordovej farby, kým knihy odborného radu sú sivé. Pritom zdôraznila, že nejde o kritické vydanie a v textologickej práci sú zastúpení aj predstavitelia najnovšej generácie odborníkov. V edícii uzreli, resp. uzrú svetlo sveta diela nielen klasikov, ale aj takých žijúcich autorov, ktorí ešte nestihli byť klasikmi. Zaujímavosťou Básnického diela P. J. Šafárika, o ktorom hovoril jeho zostavovateľ Peter Káša z Katolíckej univerzity P. Pázmaňa, je uverejnenie zrkadlovej verzie, t. j. originálnej básne a moderného prekladu Ľ. Feldeka.

O tomto riešení sa nám pozitívne zmienila hosťujúca učiteľka zo Slovenskej základnej školy a gymnázia v Békešskej Čabe Zuzana Benková, pretože pri jazykových znalostiach našich študentov archaický text je ťažko zrozumiteľný. Nové ponímanie a uverejnenie nových diel J. G. Tajovského tiež vzbudili záujem profesorky, poviedky spisovateľa (napr. Maco Mlieč) sú v kruhu študentov relatívne populárne. Slovník slovenských spisovateľov si za výhodnú cenu vydavateľstva zaobstarala pre svoju inštitúciu riaditeľka Národnostnej školy a knižnice v Santove Katarína Kormošová. V knižnici, ktorá je zároveň aj obecnou, si slovenské knihy požičiavajú hlavne vysokoškoláčky pochádzajúce zo Santova.

Po prezentácii v rámci diskusie odzneli otázky o spôsobe výberu jednotlivých diel do edície, ako aj o zaobstarávaní slovenskej literatúry pre vysokoškolské ustanovizne v Maďarsku.

(csl)

Vydavateľstvo Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV

Knižnica slovenskej literatúry v Budapešti

Slovenský spisovateľ, klasik aj súčasník, to nemal (a nemá) ľahké ani za života, ani po smrti. Aspoň pokiaľ ide o spoľahlivé, keď už nie kritické, textologicky revidované vydania toho, čo napísal. Hádam iba dvaja môžu pokojne prežívať svoj večný sen: básnik Ivan Krasko a prozaik Martin Kukučín. V doterajších dejinách slovenskej knižnej kultúry len títo dvaja slovenskí klasici vyšli v spoľahlivých kritických vydaniach, ktoré sú k dispozícii (prinajmenšom v knižniciach) súčasným editorom. Svojho času dielo Ivana Krasku pripravil pre vydavateľstvo Veda Michal Gáfrik a Martina Kukučína pre bývalé vydavateľstvo Tatran (predtým SVKL) Marianna Prídavková-Mináriková. Textologicky hodnoverné texty sú základom pre ďalšie rozširovanie literárnych diel. Objektívne však treba konštatovať, že všetky ostatné staršie aj novšie realizované zámery súborného vydania diel klasikov pred 2. svetovou vojnou vo vydavateľstve Matice slovenskej (napr. P. O. Hviezdoslav, S. H. Vajanský, M. Kukučín, M. Rázus) a potom po 2. svetovej vojne vo vydavateľstve SVKL a Tatran až do jeho likvidácie (napr. Timrava, S. H. Vajanský, J. Záborský), ako aj súborné edičné rady z tvorby súčasníkov vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, sú zakaždým z nejakého hľadiska nedotiahnuté. Vydavateľská prax bola závislá od normatívnej textológie. V slovenských vydavateľských pomeroch sa rodila doslova za pochodu, od prípadu k prípadu. Špeciálni textológovia neboli (a nie sú) k dispozícii. Bola to vedľajšia záujmová oblasť a činnosť viacerých literárnych historikov a vedcov. Nejeden z nich však vytvoril veľmi záslužné textologické dielo. Okrem spomínaných M. Gáfrika a M. Prídavkovej-Minárikovej napr. J. Ambruš, O. Čepan a viacerí pracovníci Matice slovenskej.

Absencia kritických vydaní diel slovenskej literatúry si vynútila náhradné riešenia. Jedným z tých najvydarenejších, hoci z dnešného pohľadu nie celkom dokonalých projektov, bol Zlatý fond slovenskej literatúry vydavateľstva Tatran. Zrodil sa v polovici 70. rokov 20. storočia v úzkej spolupráci s vtedajším Literárnovedným ústavom SAV. Viac odborných vedeckých pracovníkov tejto inštitúcie literárnu históriu a vedu spájali s textologickou prácou (I. Kusý, J. Noge, K. Rosenbaum, St. Šmatlák a i.). Bez nich by sa nebolo dalo pomyslieť na slovenský rad Zlatého fondu. Z odstupu času možno povedať, že to bol jeden z najvýznamnejších, trvalých a inšpiratívnych edičných činov aj za obmedzujúcich politických, ideologických podmienok vtedajších čias. (Pripomenúť možno cenzurované vydanie Janka Kráľa v Zlatom fonde z roku 1976.) Jednotlivé zväzky však dodnes tvoria základný fond slovenskej literatúry aj v slovenských knižniciach v Maďarsku. Ak však zvážime klady a zápory tohto realizovaného vydavateľského projektu, klady zrejme prevažujú nad dobovými nedostatkami, ktoré si už v tom čase uvedomovali vydavateľskí aj vedeckí editori. Tatranský Zlatý fond bol adresovaný širokej, teda aj laickej čitateľskej verejnosti bez komplexného literárneho vzdelania. Mal teda ambície škatuľkovať a autorské individuality prispôsobiť jednotnému edičnému typu, ktorý mal na zreteli, aby čo najmenej zaváňal vedeckosťou. Ale za všetkým a nad všetkým bol konkrétny zámer: vytvoriť korpus slovenskej národnej literatúry v takej podobe, ktorý by bol prijateľný slovenskej spoločnosti bez ohľadu na rozsah literárneho vzdelania. A to sa bez pochýb podarilo, ako o tom svedčia ojedinelé reedície v Slovenskom Tatrane (napr. P. O. Hviezdoslav) a kontinuitne vydávané nové zväzky, hoci treba poznamenať, že niektoré z nich sa už nedajú prijímať celkom bez rozpakov.

Od vydania prvých zväzkov Zlatého fondu slovenskej literatúry uplynulo niečo vyše troch desaťročí. Dnes tento edičný projekt živorí, dožíva, vytratila sa z neho mobilizačná schopnosť slovenskej národnej literárnej pamäti. Aj preto, že slovenská spoločnosť prešla veľkými zmenami. V týchto zmenách sa literatúra dostala na okraj národných (štátnych) záujmov, hoci je písaná jazykom, ktorým na území Slovenska komunikuje väčšina obyvateľov samostatného štátu. Na druhej strane sa ukázalo, že v tomto vývinovom období spoločnosti Slováci (a to nielen v Maďarsku) menej čítajú a viac po/čítajú. Pôvodná literatúra tvorí zlomok v beztak nízkom objeme slovenskej knižnej produkcie. Prívlastok „národný“ je na Slovensku v kultúre s istou (finančnou) úctou prepojené iba ak s divadlom Keby sa čo len zlomok financií, ktoré sa vyše 20 rokov investovali do výstavby Národného divadla, dostal na podporu slovenskej národnej literatúry, teraz by sme sa akiste nemuseli nadchýnať nad jediným pozoruhodným a koncepčne premysleným edičným projektom pôvodnej slovenskej literatúry na prahu 21. storočia, ktorý má (inak dosť konvenčný) názov Knižnica slovenskej literatúry (ďalej KSL). Hoci sa podstatne líši od tatranského Zlatého fondu, svojím hlavným zámerom naň nadväzuje a mal by plniť obdobnú úlohu v rozširovaní literárnej vzdelanosti na Slovensku a medzi Slovákmi v celom svete.

Nová generácia slovenských literárnych vedcov a historikov, ktorá dozrela v dnešnom Ústave slovenskej literatúry SAV, má pri koncipovaní jednotlivých zväzkov KSL oveľa ťažšiu úlohu ako ich predchodcovia v Literárnovednom ústave SAV pri Zlatom fonde. V pluralitnom prostredí alternatívnych prístupov k literárnym textom si vytýčili úlohu vybrať zo zásuviek a priečinkov a nanovo prečítať, interpretovať a systematizovať nielen celoživotné diela predtým zaškatuľkovaných slovenských klasikov, ale popri legálne publikujúcich tvorcov aj práce zaznávaných a z rozličných (najmä politických) dôvodov obchádzaných slovenských autorov. Preto vlastne každá publikácia tejto edície musí byť (a je) iná. (Dosiaľ ich vyšlo 12, spolu počas desiatich rokov by malo vyjsť 60 zväzkov.) Stačí si porovnať napr. súbor textov P. Vilikovského a V. Šikulu (prvý pripravil P. Zajac, popri R. Chmelovi jeden z duchovných otcov projektu, druhý E. Jenčíková). Sú to dosiaľ azda najpríťažlivejšie zväzky tohto radu a rozdiely medzi nimi nevyplývajú iba z rozdielnosti tvorivých naturelov obidvoch autorov. Navyše rozsiahly doslov P. Zajaca robí z knihy P. Vilikovského doslova emblematický edičný čin. V úvode naznačuje, čo by zásadne mal obsahovať každý zväzok KSL: „Výber z tvorby Pavla Vilikovského obsahuje autorove prózy, eseje, publicistiku a rozhovory. Súčasťou knihy je tiež výber textov o Pavlovi Vilikovskom, kalendárium autorovho života, obrazová príloha, edičná poznámka a záverečná štúdia editora. Pri prózach postupujeme chronologicky.“ (s. 814) V štúdii explikatívne, veľmi názorne zasadzuje tvorbu P. Vilikovského do kontextových vzťahov a odkrýva medzitextové súvislosti jeho próz. Za pomoci interpretácie P. Zajaca slovenský čitateľ si môže nanovo objaviť P. Vilikovského v takých súvislostiach, ako je napríklad v maďarskom kontexte známy P. Esterházy.

Projekt Knižnice slovenskej literatúry má dva rady: autorský a teoretický. V nie veľmi nápaditej typografickej úprave (imitácia školského zošita) sú rozlíšené (opäť nie veľmi invenčne) farbou (bordová a sivá). Veľmi praktické použitie budú mať zrejme diela encyklopedického charakteru (Slovník slovenských spisovateľov a Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia).

Na záver hodno pripomenúť, čo sa nedozvieme ani z tirážnych údajov: realizáciu celého projektu umožnil ústretový (aj finančný) prístup k edičnému zámeru zo strany Ministerstva kultúry SR, ktoré v tom čase viedol literárny historik a editor Rudolf Chmel. Vydané knihy teda (s vďakou v mene celej slovenskej literárnej pospolitosti) možno pokladať za základné kamene jeho epitafného pomníka. Len si želajme, aby bolo tých kameňov čo najviac. Na vymyslenie nápisu je ešte naozaj dosť času.

Karol Wlachovský