Naše dedičstvo ● Ľahostajnosť? Neodbornosť? Alebo čosi iné?

Občas sa aj mne samej zdá, že míňame peniaze aj na také veci, ktorých efekt je otázny, ale predsa si myslím, že máme za sebou aj krásne výsledky a pred sebou mnoho dobrých možností. Dovoľte mi na príklade skromnej konferencie načrtnúť, čoho všetkého môžu byť schopné tieto naše vraj bezvládne skupinky ľudí, na čo všetko sa zmôžu, alebo aká náplň činnosti sa im ponúka.

Za finančnej podpory Samosprávy Békešskej župy zorganizovala Čabianska organizácia Slovákov 23. novembra v Békešskej Čabe župnú konferenciu pod titulom Ochrana dedičstva a záchrana hodnôt pomocou národností župy Békeš. O tom, že námet sa stretol aj s predstavami župného zastupiteľského zboru o prioritách, svedčí skutočnosť, že prítomných, medzi ktorými boli v peknom počte i príslušníci väčšinového národa, prišiel pozdraviť podpredseda Samosprávy Békešskej župy Zoltán Farkas. Tematika konferencie bola zostavená tak, aby sa jednotlivé prednášky týkali aj viacerých zložiek dedičstva, od architektúry až po duchovné pamiatky. Oslovení boli prednášatelia z radov všetkých štyroch národností župy. Na konferenciu dostali pozvanie nielen menšinové samosprávy a organizácie župy, ale aj rôzne krúžky a spolky, ktoré sa zameriavajú na tému konferencie, napomáhajúc tak integrovanie hodnôt a spoluprácu menšiny a väčšiny na tomto poli. Cieľom konferencie bolo upozorniť na hodnoty vytvorené národnými menšinami, ktoré sú spoločným dedičstvom minority a väčšinového národa, a výmena skúseností aktivistov formou burzy osvedčených nápadov.

Ako prvý vystúpil László Széphegyi z Úradu pre ochranu kultúrneho dedičstva, ktorý vyzval prítomných, aby navrhovali miestnym samosprávam národnostné objekty, ktoré by bolo potrebné zachrániť, a tak sa postarali o záchranu dedičstva svojej obce, k čomu ponúkol všestrannú odbornú pomoc úradu. Na čo všetko myslel? Napríklad na kostoly, obytné domy, školy, hospodárske budovy, sýpky a rôzne iné, ako i na detaily niektorých stavieb - okná, brány, komíny, priečelia, ohrady, plastiky, ozdoby, pamätníky, pomníky atď. Podľa L. Széphegyiho nie vždy vedenie osád takéto snaženia víta. V Békešskej župe napríklad existuje obec, v ktorej Úrad na ochranu architektonického dedičstva navrhol na ochranu vyše tristo objektov, miestny zbor z nich schválil iba 2!

Keď teda zdôrazňujem dôležitosť tejto činnosti a upriamenie pozornosti miestnych menšinových samospráv a organizácií na architektonické dedičstvo, hovorím o tých hodnotách, po ktorých stopy už aj teraz hľadáme iba vo svojej pamäti a v rozprávaní starších ľudí. Ale aj o tých, ktoré síce ešte stoja, ale ich osud sa dá predvídať, ak nepodnikneme patričné kroky. Mohli by sme to byť napríklad my sami. Aspoň v prípade vecí, ktoré sú, alebo boli naše!

Ďalším prednášateľom bol riaditeľ Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Juraj Ando, ktorý tiež prízvukoval potrebu záchrany našich vecných pamiatok. Zdôrazňoval ciele spoločnosti Legatum, ktoré súvisia s touto činnosťou a ponúkol svoju odbornú pomoc pri zberateľskej činnosti, pri zariaďovaní výstav atď..

Čo sa týka vecných pamiatok, k pravde patrí, že slovenské samosprávy pravdepodobne nebudú môcť zriadiť a prevádzkovať ďalšie miestne oblastné domy. Veď starať sa o tie, ktoré už fungujú, tiež nie je maličkosť. Ale zozbierať ďalšie predmety, odborne ich zdokumentovať a evidovať, predstaviť ich na dočasných výstavách nemôže byť beznádejným podnikaním. Kto vie? Zriadiť pomocou obce stálu prezentáciu nášho dedičstva, ktorá úzko súvisí s históriou lokality a sprístupniť ju širokej verejnosti, tiež nemusí byť beznádejné tam, kde neexistuje oblastný dom. Ak sa o to nepokúsime, nikdy sa nedozvieme, či by sme boli získali podporovateľov k tzv. márnej veci.

Prednášateľka z radu nemeckej národnosti Mária Solymosiová Szilágyiová svojím do detailov vypracovaným príspevkom spojeným so zaujímavou videoprojekciou predstavila, ako sa pustila do záchrany a propagácie duchovného dedičstva Nemcov v Gyule tamojšia nemecká materská škola, ktorej sa časom podarilo preniknúť aj k dospelému obyvateľstvu. O metódach ochrany a spôsobe odovzdávania duchovného dedičstva Rumunov v MR hovorila Mária Gurzóová Czeglédiová. Zvlášť upozornila na rôzne vrstvy duchovného dedičstva, ktoré následkom práce s ním prechádza premenami. Prednáška Borivoja Rusza o činnosti srbského folklórneho súboru ako ochrancu dedičstva srbskej národnosti ponúkla prítomným veľa vynikajúcich metód, ako zviditeľňovať menšinové hodnoty širokej verejnosti.

Duchovné dedičstvo aj napriek pomerne dobrému stupňu spracovanosti ešte stále ponúka ďalšie možnosti. Sú ešte nezaznamenané veci, preto je dôležité všetko do detailov zdokumentovať a sprístupniť verejnosti na stránkach miestnych alebo republikových novín, prípadne v publikáciách.

Čudovali by ste sa, čo všetko napadne tých, ktorí berú svoju úlohu vážne a venujú sa jej bez ohľadu na prestíž a vďaku, ktorá sa im za ňu dostane! Ponúkame aspoň niekoľko z tých nápadov, o ktorých sa zmienili prednášatelia, ktorí prispeli do burzy nápadov.

Hovorili o dlhých rokovaniach s miestnymi cirkevnými zbormi, aby staré cenné náhrobné kamene v jazyku národnosti, písané gotickými písmenami, mohli premiestniť do jedného rohu miestneho cintorína, kde by bola vytvorená historická parcela... Poukázali na potrebu reštaurovania vstupných brán cintorínov, ktoré sú miestnou chránenou pamiatkou. Ak na takéto práce prispeje obyvateľstvo i presídlení rodáci, umocní sa ich spolupatričnosť a identita. Zmienili sa o dlhoročnej systematickej práci, zameranej na získavanie finančnej podpory a na rekonštrukciu a udržiavanie kostola v málopočetnej cirkevnej obci, o pokračovaní v tejto práci aj po veľkých sklamaniach... Referovali o systematickej a vytrvalej práci pri odkrývaní národnostných hodnôt, bádaní po významných osobnostiach, iniciovaní umiestňovania dvojjazyčných tabúľ a pomníkov, prerokúvaní návrhov s členmi svojich organizácií, príslušnými výbormi, miestnymi zastupiteľskými zbormi, cirkevnými obcami... Hovorili o oživovaní starobylých motívov ľudového výtvarníctva, ich aplikovaní na spomienkových predmetoch, ktoré možno darovať k vyznamenaniam, vyrobiť k významným udalostiam a stretnutiam, použiť pri reprezentácii. Konkrétne darovať radšej zelenú keramickú buteľku namiesto pestrofarebnej gýčovej vázy z gypsu. Pozoruhodným nápadom je zmapovanie architektonických pamiatok napr. formou vypracovania diplomových prác, vytvorenie nových projektov na báze tradičných stavieb či ich motívov. Alebo vydanie publikácie s receptmi tradičných slovenských jedál, ktoré zozbierali v danej komunite. Samozrejme, kniha musí byť dvojjazyčná.

Účastníci diskusie hovorili o tisíckach hodín, venovaných zaznamenávaniu na magnetofón, zapisovaniu nôt a textov, zostavovaniu a vydávaniu zborníkov miestnych ľudových piesní... O natočení krátkych filmov s rôznymi námetmi, napr. o slovenskom tanci, pri ktorom dobre vidno aj dnes používané kroje, alebo o obliekaní nevesty, zhotovovaní účesu. Zvuková knižnica okrem rozprávky, piesne a básne zachová aj hlas tých, ktorí sa pričinili o zviditeľňovanie našej kultúry. O stovkách fotografií, ktoré zachytávajú obyčaje a zvyky, významné osobnosti, udalosti a architektonické pamiatky. Treba ich iba povyberať, systematizovať, doplniť textom a zverejniť.

A nakoniec: kto alebo čo nám bráni v tom, aby sme naše hodnoty sprístupnili svetu pomocou internetu? Aby naše webové stránky obsahovali kvalitné fotografie, zvukové nahrávky a filmové záznamy o zvykoch, tancoch, piesňach, vežiach, domoch, komínoch a bránach? Ponúknuť svetu naše básne a prózu, jazyk a nárečie, kópie vzácnych dokumentov z rôznych archívov? Podľa mňa nič. V bohatých štátoch to robia dobrovoľníci bezplatne, lebo sú presvedčení o potrebe a význame takejto práce. My máme všetko, aby sme boli na tomto poli úspešní. Máme odborníkov, organizácie a samosprávy, technické podmienky (digitálne fotoaparáty, scanery, kamery, počítače), keď nie na miestnej, tak aspoň na regionálnej úrovni. Som presvedčená o tom, že sem-tam by sa na takéto úlohy našli aj peniaze.

Kedy sa tejto činnosti začneme venovať vo väčšom počte? Bolo by dobré, keby sa venovala väčšia pozornosť archivovaniu a sprístupňovaniu našich hodnôt. Aby sme okolo nich neprechádzali ľahostajne. Veď čo potom môžeme očakávať od iných? Odborníci nám ponúkajú pomoc. Viem, že by sme zvládli aj viac.

Anna Ištvánová

riaditeľka Domu slovenskej kultúry

v Békešskej Čabe