Pitvaroš a Pitvarošania v Sládkovičove ● Krst knihy - mosta

Šesťdesiat rokov neboli v Sládkovičove také oslavy, kde by v prítomnosti vyše dvesto Pitvarošanov a pozvaných hostí - medzi nimi aj speváckeho zboru Ozvena - uviedli takú vzácnu knihu, ako je zbierka Pitvaroš a Pitvarošania.

Na svoju vysokú školu hrdí Sládkovičovčania, ktorých korene siahajú do dolnozemského Pitvaroša, dodnes chránia a aktívne pestujú dedičstvo svojich predkov. Roky túžili po knihe, ktorá by verne zachytila rôznorodé osudy terajších a niekdajších Pitvarošanov.

Mladí autori publikácie Michal Kožuch a Juraj Maja zbierali podklady nielen v Sládkovičove, ale aj v Pitvaroši. Z prespektívy šesťdesiatich rokov sa zrodila kniha, ktorá osloví osemdesiatročného Pitvarošana, jeho vnuka i pravnuka, ale aj jeho suseda. Autori prešli dlhú cestu, aby spoznali život svojich predkov, aby odhalili svoje korene. Do cieľa dorazili na sklonku roku 2007, keď ich dielo uzrelo svetlo sveta.

Na slávnostnom uvedení novej knihy sa okrem autorov a Pitvarošanov zúčastnili vzácni hostia - Dr. Mojmír Benža, profesor Ján Botík, docentka Marta Botíková, pracovník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Ján Gomboš, pracovníčka Slovenského národného múzea Markéta Plichtová, prednostka Obvodného úradu v Galante Anna Piláriková, riaditeľ Domu Matice slovenskej v Galante Ing. Ivan Liptovský, a, prirodzene, sponzori, ktorí sa pričinili o jej vydanie.

Teší ma, že som mohol byť účastníkom týchto osláv. V pamäti sa mi vynorila minulosť. Pri čítaní úryvku z knihy sa zjavil predo mnou obraz, spomienka na druhú svetovú vojnu. Na kraji dediny nevybuchli dve bomby. Oplotili ich stuhami a rad ľudí utekajúcich smerom na Orošházu na konských a volských záprahoch prechádzal popri nich. Ako malé deti sme zbierali mrkvu, aby nám matky mohli uvariť obed. Smerom od kukurice strieľali Rusi. Potom si nás obzreli zblízka a jedli z našej mrkvovej omáčky. Je možné, že toto práve nie je medzi riadkami, ale môžem potvrdiť, že to tak bolo.

Citát z knihy: „Tam, kde neboli slovenské dediny, kto pomáhal sovietskym vojskám pri porážke maďarských vojsk? Mohli veriť Slováci - Pitvarošana, že štát, v ktorom žijú, chráni a bude chrániť ich životy a záujmy, aj keď po vojne všeličo sľubovali? - Maďari nezvykli dodržať dané slovo,“ píše Michal Bernuľa (2000).

Po vojne, v roku 1947, dozrel politický úmysel, ktorý sa vynoril už roku 1918. Maďarský štát vtedy túto myšlienku odmietol, predsa 27. februára 1947 podpísal dohodu. Pitvarošania dva roky čakali - raz boli za, raz proti - až prišiel čas presídlenia. Na jar 1947 mnohí súhlasili, mnohí však zostali. Oni boli tej mienky, že ich domovom je Pitvaroš, netreba odtiaľto nikam odchádzať. 11. apríla sa dostavili vojenské autá a popoludní už bol prvý vlak pripravený na odchod. Vari tie slzy, ktoré sa vtedy objavili na tvárach, boli falošné, alebo nie? Ktovie. Mohli by sme ich nazvať aj slzami radosti, ale to sa vtedy nedalo predvídať.

 „Tri dni trvala cesta po Štúrovo,“ píše sa v knihe. Bol to čas dlhý, a či krátky? 14. mája o druhej po polnoci, odišiel posledný vlak z Pitvaroša. Dobre sa na to pamätám, lebo mamička mi poriadne vyprášila nohavice za môj neskorý návrat. My sme totiž ostali, lebo otca, vracajúceho sa zo zajatia, sme museli počkať v Pitvaroši. Pretože on pred piatimi rokmi odišiel odtiaľto.

Aké pamiatky ostali? Ťažko to opísať. Boli rodiny, ktoré hlboko mlčali o týchto udalostiach. Svoje pocity  a spomienky udusili vo svojom vnútri, s nikým sa o ne nepodelili. Ani dnes sa im nechce o tom hovoriť. Svojim potomkom buď podrobne rozprávali o týchto udalostiach, alebo nie, zážitok zostal v rodine. Ale zostal. Každodenný život nám aj odvtedy uchováva prekvapenia. Priateľstvá, príbuzenské putá pretrvali. Predovšetkým tie, ktoré sa preniesli na nasledujúce generácie. Prirodzene, pokračovať možno len v tom, čo bolo. V priateľstvách uzavretých v detstve, tie sú večné.

V histórii šesťdesiat rokov nie je veľa. Môžem to dosvedčiť. Kniha Pitvaroš a Pitvarošania zachytáva minulosť. Načrtáva roky môjho detstva, podáva svedectvo o časoch presídľovania, ktoré dodnes žijú v mojej pamäti. Vtedy bolo pre mňa najvzrušujúcejšie, že som mohol na obrovských vojenských autách uháňať po dedine, ba neskôr už aj smerom na Komlóš, že v škole som mohol rozprávať o drgľavej ceste... Teraz, keď som v spoločnosti Pavla Lóciho a Pavla Dovalovského v Sládkovičove prelistoval knihu, prišli nám na um dávne zážitky, hry, zvyky, udalosti. Ako dobre je pamätať sa na ne! Trochu ťažko sme oživili spomienky, ale pomohli nám udalosti - ako napríklad žatva, pri ktorej sme aj my pomáhali. Vyše osemdesiatročná teta Lóciová si spomínala - hoci už dávno nebola na Veľkej ulici v Pitvaroši - v ktorom dome býval ktorý sused, ako sa volala za slobodna gazdiná, kto mal v dedine prvé auto. To všetko nám rozprávala na základe mapy uverejnenej v knihe, pri osviežujúcom nápoji.

Viac ako štyristostranová kniha je veľkolepá zbierka dokumentov o skutočných udalostiach, ktoré žijú v pamäti mnohých súčasníkov. Kto ju vezme do rúk, ťažko ju odloží. Ba neraz zalistuje späť, na predošlé strany, aby si podrobne vybavil opisovaný sled udalostí, pripomenul si zážitky zo svojho života. Pomôžu mu pri tom fotografie, ktoré sa z rodinných albumov dostali na stránky knihy. Ony uceľujú tento dokument.

Na krste knihy sa mnohí s uznaním zmienili o práci mladých autorov a ich spoluautorov. Napríklad o pomoci, ktorú im ochotne poskytli členky pitvarošskej slovenskej samosprávy Anna Lehoczká a Alžbeta Tőszegiová. Nech táto kniha šíri vzácne pekné tradície, nech posilňuje priateľstvo medzi dvoma národmi, nech vybuduje most, po ktorom budú chodiť aj nasledujúce pokolenia, aby mohli ďalej žiť v priateľstve Pitvarošania z Maďarska s Pivarošanmi žijúcimi na Slovensku, v Sládkovičove, ktorých spájajú spoločné korene.

Na krste knihy vystúpil budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena s pitvarošskými piesňami, ktorými rozospieval účastníkov prezentácie novej knihy.

(zelm-gp-vzs)

Prezentácia publikácie v Pitvaroši

Na oslavy v Sládkovičove naviazali oslavy v Pitvaroši. Tamojšia  slovenská menšinová samospráva usporiadala prezentáciu knihy v miestnom kultúrnom dome.

V preplnenej sále sa prítomným prihovorila predsedníčka zboru Anna Lehoczká. S veľkou radosťou privítala v radoch hostí autorov knihy Michala Kožucha a Juraja Maju zo Sládkovičova, vicestarostu obce Sándora Siketa, predsedníčku Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku Annu Pilárikovú, predsedníčku Miestneho odboru Matice slovenskej vo Veľkých Úľanoch Oľgu Tóthovú Garajskú a riaditeľku Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbetu Hornokovú Uhrinovú. - Mladí autori sa rozhodli napísať knihu pri príležitosti 60. výročia presťahovania sa Pitvarošanov do Sládkovičova. Vyhľadali ma a začali sme spolupracovať, hľadať informátorov. Hoci oni sa narodili na Slovensku, ich predkovia  pochádzajú z Pitvaroša, takže korene máme spoločné. Práca trvala približne tri roky. Pravidelne sme udržiavali styky, vymieňali si informácie, schádzali sme sa. O tom, ako žijú pitvarošskí Slováci a ako si zachovajú svoje tradície, im porozprávali obyvatelia obce, ktorých osobne vyhľadali, - povedala pani predsedníčka a poďakovala autorom za obrovskú prácu.

- Vyrastali sme medzi Pitvarošanmi v Sládkovičove. Títo ľudia tvorili uzavretú komunitu a držali pospolu. Od malička sme počuli rozprávať našich starých rodičov tou našou krásnou slovenčinou. Vyrastali sme medzi ľuďmi, ktorí stále mali v hlavách svoj rodný Pitvaroš, kde sa narodili, kde prežili svoje detstvo, mladosť. Od presídlenia prešlo šesťdesiat rokov  a my sme boli zvedaví na svoje korene, - povedal autor knihy Michal Kožuch. Po jeho slovách viacerí z prítomných, ktorí mali možnosť si publikáciu už prečítať, sa o nej zmieňovali s uznaním. Na konci oslavy vystúpil budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod vedením pitvarošského rodáka žijúceho v Békešskej Čabe Jána Šutinského s pitvarošskými ľudovými piesňami.

(aszm)