Čabiansky kalendár a kolektívne vedomie dolnozemských Slovákov

Rok, v ktorom vyšiel posledný z prvotných Čabianskych kalendárov, je rokom nástupu komunistických diktatúr vo východnej časti Európy a, možno preto aby katastrofa bola úplná, aj rokom môjho narodenia. V diktatúre proletariátu bolo žiadúce, aby všetky národné a najmä všetky konfesionálne prejavy boli odsunuté do úzadia. „Na smetisko dejín“ sa tomu hovorilo. Aké to škaredé spojenie. Nesprávne a nespravodlivé. Len ľudia bez historického vedomia a ľudského svedomia mohli zavrhovať niečo, čo ťažkou prácou dosiahli ich vlastní predkovia. Len v zvrhlom systéme hodnôt nič je viac než mnoho. Len v takom systéme niekomu zavadzal Čabiansky kalendár, takže musel prestať vychádzať. Mohol som tu použiť aj slovko „zanikol“, ale nebolo by to presné. Čabiansky kalendár napriek tomu, že nevychádzal - nezanikol. Žil ako spomienka, ako dolnozemská legenda. Kalendáre, ktoré vychádzali naďalej, napríklad aj u nás, vo Vojvodine, čitatelia neprestali porovnávať s Čabianskym kalendárom, vlastne so svojimi spomienkami naň. Čabiansky kalendár sa dostal do nášho dolnozemského kolektívneho vedomia (alebo iba podvedomia?) ako hodnota trvalá, ako vzor. Musím uznať, že si jednu udalosť zo svojho útleho detstva nepamätám osobne, ale len z rozprávania rodičov. Na sedliackom koči ma asi trojročného priviezli k starým rodičom a ja som už od brány („vrát“) začal na plné hrdlo volať: „Apko, nesiem vám Gergayho!“ mávajúc pritom kto vie koľko rokov starým Čabianskym kalendárom. A napomínam, bolo to v Starej Pazove, po repatriácii Slovákov z Bulharska, slovenskej dolnozemskej osade najvzdialenejšej od Čaby.

Do Čaby som prvýkrát prišiel v roku 1977 a odvtedy takmer pravidelne každý rok sa do nej vraciam. Už skôr som začal sledovať literárnu produkciu Slovákov v Maďarsku. Zvykol som hovoriť, že do Čaby sa chodím pozerať na budúcnosť mojej rodnej Pazovy. Obnovenie čabianskeho kalendára bolo pre mňa znakom, že keď sa slovenská Čaba vzmohla obnoviť vydávanie kalendára - ani tá Pazovská budúcnosť možno nebude celkom v súlade s hláškou: „Kde by nám bol koniec, keby nebol tak blízko“. Alebo, ako to na skúške hercom hovorí správny režisér: „Páni, musíte vniesť viac života do toho umierania!“ Nám to netreba radiť, my to stále robíme presne tak.

Na čabianskych kalendároch sa mi vždy páčil fakt, že od založenia v roku 1919 (prvé vročenie bolo na rok 1920) majú stále rovnakú titulnú stranu. Dnes je to na prvý pohľad obálka archaická, ale čitateľovi hneď signalizuje, že za ňou nasledujú presne a prísne vyberané príspevky - také, aké v tomto tradičnom čítaní očakáva. Kalendár nie je miesto na experimentovanie. Nad novotami sa skôr usmieva, než ich chváli (v tomto čísle to robí Gregor Papuček na adresu postmoderny). Tradičné, a jedine možné, je aj usporiadanie prvých strán tohto kalendára. Kalendárium obsahuje (oddelene) slovenské a maďarské mená, pri nich sú označené sviatky (bez, ináč bežného, zvýrazňovania červenou farbou). Vedľajšie nepárne strany, kde najčastejšie býva priestor určený na domáce záznamy čitateľov, nájdeme karikatúry Pavla M. Kubiša doplnené písanými vtipmi (graficky nie je potrebné dvanásťkrát opakovať, že ide o anekdotu, lebo to anekdoty nie sú, ale celkom dobré vtipy - ako ich označuje aj obsah). Neviem čím som si zaslúžil, že môj pozdrav v podobe dvoch literárnych príspevkov pre deti je zaradený hneď za kalendáriom. Možno tým, že od roku 1977 pravidelne navštevujem Čabu a že som práve Čabianskym kalendárom bol inšpirovaný, aby som pred siedmimi rokmi založil Pazovský kalendár. Dokonca som prebral aj jeho formát. Jednoducho sa mi viac páči tento formát - A5, než bežný väčší formát B5. Ešte raz ďakujem za inšpiráciu a za čestné miesto v tohtoročnom vašom kalendári.

Oproti prvotnému Čabianskemu kalendáru, ktorý bol orientáciou predovšetkým evanjelickým kalendárom, dnešný neobsahuje údaje o iných kalendároch (napr. pravoslávnom, dokonca aj židovskom) ako ani astronomické údaje (východ a západ slnka a mesiaca), miery a váhy atď. V dnešnej dobe to však už nepociťujeme ako významný nedostatok. V dvadsiatych rokoch minulého storočia bol kalendár pre väčšinu čitateľov doslova jediným písaným periodikom, ktorý do rúk dostávali. V dnešnej dobe elektronických médií a internetu, kalendár sa postupne môže zbaviť úlohy jediného informátora a orientovať sa na to základné, čo má čitateľovi priniesť. Priamo povedané je to prístupným spôsobom ponúkať čítanie na celý rok a to čítanie, v ktorom musí dominovať odpoveď na otázku: čo viem o živote svojich predkov na určitom priestore a najmä, či som a čím som prispel k tomu, aby o tom bolo hodné ponechať trvalý písaný doklad pre budúce generácie.

Skôr než som dostal do rúk vytlačený tohtoročný kalendár, Anna Ištvánová mi mailom zaslala rukopisy textov so siahodlhým obsahom. Krútil som hlavu nad tým zoznamom. Nezdalo sa mi možné všetko to napratať do jediného zväzku. Keď som neskôr dostal poštou vytlačený exemplár Čabianskeho kalendára, videl som, že je to možné. Lenže ten kalendár aj má viac než 200 strán, presne povedané - úctyhodných 210 strán. Klobúk dolu dámy: šéfredaktorka Tünde Tušková, redaktorky Anna Ištvánová a Hajnalka Krajčovičová, jazyková redaktorka Iveta Hruboňová plus pán Michal Lásik - zodpovedný za vydanie. Urobili ste veľkú robotu.

Šéfredaktorka Čabianskeho kalendára na rok 2008 (voľakedy sa asi písalo „na priestupný rok 2008) Tünde Tušková je dobrou znalkyňou starých čabianskych kalendárov. Neviem si spomenúť kde, ale viem iste, že som čítal jej text o prvom období vychádzania Čabianskeho kalendára. Zdá sa mi, že preto vedome vnáša do obsahu kalendára nielen príspevky z Čaby a jej okolia, ale rozširuje priestor záujmu na celú Dolnú zem. Tým znovu vytvára nejaké to spoločné vedomie dolnozemských Slovákov, ktoré tu bolo prítomné pred storočím a ktoré sa dnes snaží udržať už iba časopis Dolnozemský Slovák.

Na záver tejto obsiahlejšej úvodnej časti k hodnoteniu Čabianskeho kalendára na rok 2008 by som rád upozornil na jeden (z celého radu podobných) malých zázrakov uschovaných v našej reči. Hovoríme tu o kalendári. Stačí urobiť malú prešmykačku (a zabudnúť na jeden dĺžeň) a zo slova kalendár dostaneme slovo kalander. Nie je často používané, len málokto ho nepozná. V slovníku slovenského jazyka ho však nájdete. Tak sa volá stroj na valcovanie, hladenie a leštenie papiera alebo tkaniny. Keď vydávame kalendáre - nehladíme a neleštíme ním vlastné kolektívne vedomie? Dúfam však že nie. V každom prípade by som bol radšej keby sme kalendáre - a medzi nimi na Dolnej zemi bude mať výsadné postavenie práve Čabiansky kalendár - vydávali predovšetkým preto, aby nás samých neprevalcoval tento náš nevšímavý dnešok.

K obsahu Čabianskeho kalendára na rok 2008

Ako aj v predchádzajúcich rokoch, tohtoročný Čabiansky kalendár je rozdelený do blokov, kapitol, ako ich obsah označuje. Sú to: Výročie a jubileá, Dolnozemské hodnoty, Zo súčasnosti Dolnej zeme, Zo života škôl Dolnej zeme, Ja a moji predkovia, Vzájomnosti, Z dolnozemskej literatúry a umenia, V nárečí a na záver Kronika. Jedine Kroniku by som presunul hneď za kalendárium (každý si myslí, že je najmúdrejší a keď som tak urobil v Pazovskom kalendári, radím to aj Čabianskemu). V každom prípade tam treba dať čo najviac fotografií (je to veľmi vďačný dokumentárny materiál a čitateľ sa na fotografie veľmi rád pozerá - najmä ak je na nich on alebo niekto z jeho príbuzných či známych). A ešte niečo, Kroniku radšej zakončiť skôr než v decembri, aby kalendár bol v rukách čitateľov už pred Vianocami. Keď už radím, ešte niečo: neuvažovali ste o inzercii, o prezentovaní hospodárskych subjektov ? Robí sa to odkedy kalendáre existujú. Podnikatelia, remeselníci a obchodníci radi dávajú svoju reklamu do kalendára - tým nielen propagujú svoje výrobky, ale sa tak trochu aj zapisujú do budúcnosti. A prináša to aj určitý príspevok na vydávanie kalendára.

Mne osobne sa zdá, že je počet kapitol (nepočítajúc kalendárium a Kroniku udalostí je ich až 8) trochu priveľký. Kapitoly iste pomáhajú čitateľom orientovať sa v takomto rozsiahlom čítaní, ale zostavovateľa nútia zaradiť text na jedno miesto, pričom je aspoň tak logické dať ho aj do kapitoly inej. Konkretizujem to na príklade textu Dušana Kunovaca „čela je tag ako jedon majster...“ má prinajmenej rovnaké právo byť zaradená do rubriky V nárečí (zaradené je v rubrike Ja a moji predkovia). Alebo text Jána Jančovica Báťa Ondrej Beňo, ktorý je zaradený do kapitoly Vzájomnosti, i keď by som ho ja skôr zaradil hneď za príspevkom o storočnici divadla v Komlóši - veď je v otázke režisér prvého predstavenia

Kubo) - čím nepopieram, že ide o osobnosť s veľkým osobným príspevkom na rôznych poliach národného a náboženského života, ale aj slovensko-maďarskej vzájomnosti.

Vráťme sa však k obsahu jednotlivých kapitol. Asi by bolo zbytočné zaberať priestor kompletným evidovaním všetkých príspevkov. Dovolím si upozorniť na tie príspevky, ktoré ma počas čítania rukopisov a listovania vo vytlačenom Čabianskom kalendári najviac upútali.

V kapitole Výročia a jubileá sú to predovšetkým príspevky Anny Molnárovej o storočnici divadelníctva v Komlóši a Jána Gomboša o Udalostiach z roku 1918 tiež v Slovenskom Komlóši, ktorého súčasťou je prepis svedecky zaujímavého listu farára Ľudovíta Jána Hrdličku. Významné sú aj texty Pavla Kovácsa o dvestoročnici položenia základov Veľkého evanjelického kostola v Čabe, Heleny Lehotskej Z dolnej zeme do krajiny predkov (najmä pre hodnotné zoznamy presídlených rodín) a Samuela Boldockého o 75-ročnici Matice slovenskej v Juhoslávii. Oba tieto texty sa však vzťahujú k udalostiam, ktorých jubileá boli v roku 2007, takže - podľa mňa už patria skôr do Kroniky. Okrem toho, dovoľujem si vysloviť názor, že fusnoty, t. j. poznámky pod čiarou (ktoré nájdeme v texte Samuela Boldockého, ale aj v textoch...), do kalendárov jednoducho nepatria. Je to prejav náučného štýlu, text tým získava na hodnote, kalendár má však celkom iné poslanie. Takto čitateľ na prvý pohľad zistí, že text najpravdepodobnejšie bol písaný pre nejakú inú publikáciu a do kalendára bol iba prebraný. Na konci tejto kapitoly je fundovaný a rozvážny text Jána Chlebnického Ako sa pozerať na výmenu obyvateľstva, ktorý presahuje rámce kapitoly a mohol by byť akýmsi úvodníkom do tohto čísla Čabianskeho kalendára (ale aj do nejakého zborníka na tému presídlenia).

Kapitola Dolnozemské hodnoty je blokom príspevkov o skutočných hodnotách Dolnej zeme v širšom zmysle. Takým je text Jána Kukučku Etymológia dolnozemskej klobásy ako aj príspevok J. Jančovica o kultúrnej identite Kovačice, ale upozornil by som predovšetkým na dva príspevky Ildiky Očovskej o ľudovej hudbe Slovákov v Maďarsku. Osobne ľutujem že text o ľudovom kroji z Malého Kereša je príliš stručný. Z Kereša do Pazovy totiž prišiel môj pra-pra-pra dedo Adam Demáčik.

Kapitole Zo súčasnosti Dolnej zeme treba aj v budúcnosti venovať maximálnu pozornosť. Kalendár nie je iba vydaním národopisným, zbierkou textov o tom, čo urobili naši rodičia, ale v prvom rade má byť svedectvom o tom, čo robíme my. My dnes a tu. Je to vlastne jadrom každého kalendára. Našťastie, mnohé príspevky, ktoré hovoria o tom, čo robíme my dnes a tu sú aj v ostatných kapitolách - napríklad veľmi podnetný príspevok autoriek Evy Labišiakovej a Magdalény Pažickej Zachované tradície v Slovenskej základnej škole v Sarvaši - sú, tiež celkom oprávnene, v kapitole Zo života škôl Dolnej zeme (kým napr. príspevok Desať rokov spievajú spolu by celkom zapadol do Jubileí a výročí).

Vzájomnosti je iste kapitola, v ktorej je najťažšie robiť výber. Vzájomnosť je jednou zo základných charakteristík nielen Dolnej zeme, ale celej Strednej Európy. Bez vzájomného rešpektovania sa, bez prelínania a preberania hodnôt si totiž tento priestor neviem predstaviť. Vlastne viem, ale keď toho niet je jasné, že ide, ako to povedal spisovateľ Borislav Pekić, o roky, „ktoré zjedli kobylky.“ Hovorí o tom aj Michael Grancea z Rumunska. Obávam sa iba, že to hovorí formou nie práve najvhodnejšou pre kalendár. V každom prípade patrí uznanie redakcii, že taký príspevok získala.

Z dolnozemskej literatúry a umenia by som vyzdvihol najmä úryvok z románu Viery Benkovej Stred sveta, esej Dagmar Mária Anoca Sila a krehkosť na margo výstavy (v Čabe) grafík nadlackej rodáčky Márie Štefankovej. Ako priam ukážkový príklad literatúry, ktorá sa označuje za kalendárovú, nemožno nespomenúť text Štefana Lamiho Stávka dvoch kmotrov.

V kapitole V nárečí sa mi páči najmä text Paľa Žibritu, Ako son sa prestáv hambiť, ktorý veľmi pôsobivo (a myslím si, že celkom správne) hovorí o tom, že si svoje nárečie treba zachovávať a nie sa zaň hanbiť.

Miroslav Demák