Arcusfest ● Slováci si odniesli tri ceny, medzi nimi aj hlavnú

Najlepším predstavením v poradí šiesteho festivalu národnostných divadiel Arcusfest v Budapešti bola hra Kniha o cintoríne v podaní sarvašského slovenského národnostného divadla Cervinus Teátrum.

Slovenskí divadelníci si však z najväčšej národnostnej divadelnej prehliadky odniesli aj ďalšie ceny: Ildika Záluská zo Slovenského divadla Vertigo získala ocenenie za najlepšiu vedľajšiu rolu v hre Ivana Holuba Pohreb a Yvette Martiniová zo sarvašského divadla za najlepšie kulisy a kostýmy. Pred rokom, keď sa prvýkrát odovzdávali ocenenia, si cenu za najlepšie predstavenie odniesla profesionálna zložka Vertiga za hru Matka, za najlepší herecký výkon Viola Thirringová, ktorá stvárnila hlavnú hrdinku, a Za prevzaté dedičstvo a zveľaďovanie tradícií národnostného divadelníctva v materinskom jazyku sarvašské slovenské národnostné divadlo.

Festival národnostných divadiel

Na tohoročný festival národnostných divadiel organizátori pozvali predstaviteľov 19 divadelných dielní 11 národností s 22 produkciami. Na predstaveniach v jazykoch národností organizátori zabezpečili tlmočenie, titulky, resp. synopsu v maďarčine. Sprievodnými programami stretnutia boli rokovania za okrúhlym stolom a diskusie, ale prvýkrát v histórii stretnutia aj výstava fotografií stáleho fotografa festivalu Bélu Ilovszkého v aule divadla Thália s názvom Photographia multilingua. Za šesť rokov si prehliadka získala priazeň národnostných dielní: viacero divadiel si načasuje premiéru práve na festival. Tak to bolo aj so slovenským predstavením Pohreb.

Festival v tomto roku priam rozmaznával milovníkov slovenského divadla, nakoľko okrem už tradičného vystúpenia Vertiga a sarvašského divadla v tomto roku bolo hosťom Divadlo VHV z vojvodinskej Starej Pazovy, ktoré sa úspešne predstavilo s trojjazyčnou hrou.

Divadelné stretnutie, ktoré v tomto roku usporiadali v rámci Roka dialógov medzi kultúrami, sa hlási pod názvom arcus (dúha), ktorý naznačuje pestrosť, spoluprácu a spoločné hodnoty kultúr a jazykov mnohých národností.

Festival začína naberať profesionálne obrátky: v organizácii nájdeme čoraz menej chýb, skoro na všetkých predstaveniach je dosť divákov, ba dokonca podľa našich informácií pomaly, ale o to istejšie sa začína zaujímať o činnosť menšinových dielní aj maďarská divadelnícka verejnosť. Práve preto sa vynára otázka, kam by sa mali uberať menšinové divadlá. Viacerí totiž zazlievajú festivalu, že nerozdeľuje amatérov a profesionálnych divadelníkov, že ich berie pod jednu strechu, napr. pri udeľovaní ocenení. Na druhej strane nie je isté, či všetky národnostné komunity potrebujú profesionálne divadlo, možno viaceré nechcú nechať schátrať amatérske dielne, ktoré oduševňuje radosť z hry. Samozrejme, my tu nie sme na to, aby sme vypovedali, čo má robiť divadelná pospolitosť, ale jedno je isté: ak daná menšina je schopná prevádzkovať naraz viacero divadelných súborov, amatérskych i profesionálnych, tak jej v tom netreba brániť. Hoci amatéri nedostávajú finančné uznanie, nevedia sa tejto činnosti venovať v celej jej šírke, preto napríklad môžu naštudovať menej predstavení, v dôsledku čoho môžu stratiť časť netrpezlivého publika. To je len jeden z aspektov, ktoré však teraz nebudeme rozoberať, ale rozhodne by sme sa mali zaoberať aj tými otázkami.

Počas rozhovorov za okrúhlym stolom odznelo niekoľko nápadov. Jedným z nich je predstava režiséra a umeleckého vedúceho sarvašského divadla Lászlóa Gergelya o transformácii festivalu na putovný: stretnutie by sa podľa neho mohlo konať vždy v inom meste či obci, kde by sa dalo sústredenejšie zaoberať otázkami menšinového divadelníctva a kde by mali aj divadelníci možnosť pozrieť si svoje produkcie, lebo by sa nemuseli ponáhľať domov. Okrem iného aj o tejto iniciatíve budú rokovať organizátori, ktorí sa stretnú v priebehu marca, aby vyhodnotili festival a aby vydali spoločné komuniké.

Na stretnutí odznela aj otázka potreby adaptácie niektorých hier vo viacerých jazykoch (v maďarčine a v menšinovom jazyku), pričom je viac než isté, že v novom jazyku sa mení aj adaptácia, ako aj o možnosti vzbudiť touto formou pozornosť maďarských divákov o národnostné dielne. Avšak pri takej rýchlej a silnej asimilácii, v akej sa nachádzajú národnosti v Maďarsku, by možno týmto divadlá stratili divákov, ktoré nedostatočne ovládajú jazyk menšiny.

Ak hovoríme, že národnosť žije v jazyku, musíme potvrdiť, že jazyk menšiny žije v divadelníctve. Totiž dobré divadlo potrebuje dobrých hercov, ktorí ovládajú svoju materčinu na takej úrovni, aby vedeli interpretovať myšlienky publiku. Divadlo potrebuje aj dobrých divákov, ktorí mu rozumejú. A dobre rozumieť vieme iba tomu, čo ovládame na dostatočnej úrovni. Takže preto môžeme hovoriť, že jazyk menšiny žije (aj) v divadle. Dúfajme, že o rok nás menšinová tália znovu zavedie do Divadla Thália a budeme sa môcť opäť radovať z nových predstavení. A možno si opäť naši odnesú najlepšie ceny...

Eva Patayová Fábiánová