Odtlačky zaštepené do slov ● „Bol tým, čo bol, a tým, čo mal byť...“

V preplnenej sále Mestskej knižnice v Bratislave sa stretli blízki, známi, neznámi - všetci, ktorí poznali osobne alebo už nestihli osobne spoznať Ondreja Štefanku.

Demokratický zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku, Kultúrna a vedecká spoločnosť I. Krasku v Nadlaku, Občianske združenie Dotyk ľudskost - Touch of humanity, vydavateľsvo ESA venovali spomienkový večer významnému slovenskému básnikovi, spisovateľovi, prekladateľovi, spolkovému činovníkovi - Slovákovi z rumunského Nadlaku.

„...života hodný budem iba vtedy,

keď svojich nikdy nezrieknem sa,

ale aj vtedy,

keď odpútať sa budem vedieť

od domu

a rozdávať sa budem súci...“

Odišiel náhle. Nedožil sa 59 narodenín. Zostali po ňom zbierky básní, eseje, preklady z rumunského jazyka do slovenčiny a zo slovenčiny do rumunčiny, časopisy, ktoré založil či vydával, projekty, ktoré realizoval...

„ A potom

za zrkadlom i popol

s dvojakou tvárou býva.

To, čo tu živé bolo, teraz mŕtve je.

A okolie

práve tým, čo do sveta si pustil,

tu hneď osloví.“

Spomienky a úvahy tých, ktorí sa prišli podeliť o svoj smútok z nečakaného odchodu Ondreja Štefanku, uvádzala Katarína Hrkľová. Privítala hostí z Rumunska, z Vojvodiny, domácich, medzi ktorými bol poslanec Jozef Rydlo, Slavomír Ondrejkovič, Milan Resutík, Ján Soth... Do mozaiky spomienok prispela informáciou aj prezidentka SC PEN-klubu, ktorá sa s Ondrejom Štefankom zoznámila na Medzinárodnej konferencii Lekári a literatúra - o lekároch spisovateľoch, kde prišiel Ondrej s rumunským lekárom, ktorého tvorbu prekladal do slovenčiny. Podľa jej slov to bol fascinujúci človek, ktorý hneď pri diskusiách mal množstvo nápadov a bol veľmi iniciatívny. Aj Anton Hikisch, exprezident SC PEN-klubu, hodnotil tvorbu i odkaz Ondreja Štefanku. Oceňoval, že na to, aby niečo dokázal, nepotreboval obrovské priestory, tím zamestnancov či finančné dotácie. Vydával časopisy, prekladal, písal... Bol to človek dynamický. Jeho život prirovnal k jazde rýchleho pretekárskeho auta. Motor, ktorý šiel na plné obrátky. Za každých okolností, z hocijakej štartovacej čiary. Jeho smrť... ako keď sa pretekár zabije v najvyššej rýchlosti.

Hrdo sa hlásil k Slovensku a slovenčine, ale ako spomínal Ivan Miroslav Ambruš, predseda Kultúrneho a vedeckého spolku I. Krasku v Nadlaku, ktorý vymenoval aj množstvo ocenení, udelených rumunským štátom Štefankovi za preklady a kultúrno-literárnu činnosť. Keď sa Ondreja pýtali: „Čo pre vás znamená slovenčina“ hovorieval: „...Slovensko, to je krajina mojich predkov, ale doma, doma, to je slovenská rodina, to je slovenské moje doma, to je Nadlak, to je Maruša, to sú naši štúrovci, lebo aj my sme mali našich štúrovcov... Naša slovenčina je trochu zastaralá, ale to je naša slovenčina... a myslím si, že to je aj zásluha našich štúrovcov...“

„Prebývať v dvoch rečiach je trpné šťastie...“ - čítal pre Ondreja Štefanku vo svojej básni Prof. Miroslav Dudok, ktorý sa chystal prečítať ju k Ondrejovej päťdesiatke už v roku 1999, ale podarilo sa mu to až teraz... Báseň Bez konca končí veršami:

„Medzi dvoma zrkadlami je

podstata môjho zrkadlenia

Bez príbehu

Je iba situácia“

Situácie zo života a jeho postoje sú zachytené aj v slovách básní, ktoré dávajú odpovede na mnoho naznačených či nevyslovených otázok:

„Reč moja

je zrkadlo.

V ktorom sa hľadám čistý.

Sa boja

vtáci leta, čo zapadlo.

Len ja si hľadám obraz v lístí.“

Prof. Ján Botík vo svojej úvahe spomínal Ondreja Štefanku ako „samorostlého bádateľa“, jasnozrivého pozorovateľa prostredia, v ktorom vyrástol a o ktorom dával výpoveď nielen básnickú, ale i bádateľskú, pred ktorou môžu dať študovaní na univerzitách a v inštitúciách „klobúk dolu“. Vede - etnografii či dejinám sa Štefanko učil v tej svojej Dolnozemskej a tej svojej Nadlackej univerzite. Ako predstaviteľ básnickej školy, majúcej zázemie v ľudových básnikoch a dolnozemskej povahe Slovákov, ktorí sa naučili nielen obrábať zem, ale aj kresťanským, luteránskym i panským móresom, mal v sebe tiež akúsi džentríckosť. S nadšením hovoril o jeho eseji Genius loci, ktorá bola napísaná jedným dychom, ako báseň v próze, óda, zložená z vyberaných, hoci jednoduchých, no emocionálne silných slov, a aj keď zámerne bez interpunkcie je štylisticky dokonalým obrazom miesta, s ktorým sa autor identifikuje.

Keď niekto odíde a už sa nevráti, predsa niečo zostáva, kým existujú tí, ktorí „podávajú ďalej“ jeho poslanie a slová... A tak neodchádza, ale zostáva a vracia sa znova. V inej forme...

V básnickej zbierke Nepokorený aj v slove - ako s prekvapením skonštatoval aj bývalý veľvyslanec v Rumunsku Ján Soth, je pokora v slovách. Tí, ktorí ho poznali z rokovaní, paradoxne v jeho správaní navonok vraj pokoru nepociťovali. Prečo? Pavel Hlásnik, prvý podpredseda Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku, hovoril o rôznorodých aktivitách a prínose Ondreja Štefanku nielen v Rumunsku, ale aj vo svetovej komunite Slovákov žijúcich v zahraničí. Ondrej dokázal nadchnúť ľudí a zrealizovať aj nezrealizovateľné projekty, - konštatoval na záver. Medzi veršami Ondreja Štefanku je množstvo odpovedí:

„Nie každý je súci chodiť za podstatou,

nie každý otvoriť vie v hrdle hlas,

a potom vypovedať,

oprieť plece,

zaspievať,

alebo nebodaj skríknuť...

Nie od bolesti svojej drobnej,

lež preto, aby napomenul lebo zavaroval

nevidiacich hluchých.“

Jeden z projektov, ktorý síce nenavrhol, ale ktorý vznikol práve preto, lebo jeho schopnosť spájať ľudí pretrvala a spája ich, aj keď už nie je fyzicky medzi nami, bol práve večer spomienok - stretnutie Odtlačky zaštepené do slov.

„Pretože tí, ktorí s úľubou hľadia na cudzie

vredy,

ktorí sa seba nevedia a nevedeli striasť,

ktorí mať k ľuďom súcit

nechceli a nechcú,

nebudú nikdy chýbať nikomu.“

Pomedzi spomienky prítomných a slová básní, recitovaných jeho priateľmi, vkĺzli v podvečer do galérie nielen myšlienky Ondreja Štefanku. V klavírnych skladbách spolu s hudbou podfarboval verše hlahol večerných zvonov, a tak ako v básni, aj za oknami sa mihli tiene vtáčích krídel... A nie raz...

„Na vtáky sme sa premenili pred domom,

ale nevzlietli sme za slnkom.

Sme tu až po kolená zaborení do seba

A nezabúdame...“

Rosa bola schovaná v zadržanej slze a krv...

Krv ukladala informácie do DNK tých,

ktorí nezabúdajú a ešte sú tu.

„Tak preto teraz, keď cítim,

že už nezadlho pôjdem tam, kde niet návratu,

chcel by som veriť,

že prežijem naveky v dobrote

a v diele tých,

ktorých som ľúbil.“

Úryvky z básní Ondreja Štefanku

Erika Fajnorová