Otázky bilingvizmu ● Bez motivácie sa prechádza k monolingvizmu

Posledná prednáška Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) v rámci seriálu Z pohľadu vedy bola venovaná bilingvizmu. Akcie v Dome slovenskej kultúry sa zúčastnilo pomerne málo záujemcov. Možno aj preto, lebo bilingvizmus pre dvojjazyčných občanov nie je vedeckou témou, ale každodennou praxou. Prednáška a krátky rozhovor s hosťujúcim profesorom Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Dr. Jozefom Štefánikom vzbudili záujem a aktivitu prítomných vďaka štýlu, dynamike, profesionalite, pestrosti osobnej praxe prednášajúceho.

Bilingvizmus v istom období považovali za škodlivý jav. Aj v nedávnej minulosti sa vyskytla takáto teória, a to v období, keď sa začal klásť väčší dôraz na osvojovanie si cudzích jazykov, najmä v predškolskej výchove. Profesor Štefánik sa v rámci svojej výskumnej činnosti dlho venoval dvojjazyčnosti detí. Na túto tému napísal dve knihy a väčšinu svojich štúdií.

V Békešskej Čabe prednášal o bilingvizme vo všeobecnosti a hneď na začiatku konštatoval, že vlastne ani definovanie tohto pojmu nie je jednoznačné. Koľko autorov, takmer toľko definícií. V rámci prednášky boli nastolené problémy, otázky, ktoré nedovoľujú určité meravé definície, ako napríklad to, že „bilingvista je ten, kto dokonale ovláda dva jazyky a dve kultúry“. Ide o celkom evidentné otázky, napríklad čo vôbec znamená dokonalé ovládanie jazyka, jazykov a kultúry? To je ideál, ktorý nesplnia ani monolingvisti, veď chyby robia napríklad aj monolingválni poslucháči vysokých škôl. Teda môžeme hovoriť len o procese, ktorý k ideálnemu stavu smeruje. Život v tejto oblasti vyvráti každú úzku definíciu, preto v súčasnosti je najprijateľnejšia nasledujúca definícia: „Sú osoby, ktoré v závislosti od prostredia, situácie, témy, partnera v rozhovore a v závislosti od témy rozhovoru sú schopné uspokojovať svoje komunikačné potreby v dvoch (prípadne viacerých) jazykoch. Nemusí to znamenať každodenné používanie oboch jazykov, skôr schopnosť ich používať a nimi si uspokojovať svoje komunikačné potreby.“

V minulosti sa za bilingvistov pokladali také osoby, ktoré si jazyky osvojili v rámci prirodzeného a spontánneho procesu v prirodzenom prostredí na rozdiel od osôb, ktoré sa k znalosti jazykov dostali prostredníctvom učenia sa. V súčasnosti sa tento rozdiel nezdôrazňuje, väčší dôraz sa kladie na konečnú úroveň ovládania jazykov. Je známe, že aj spomedzi tých, ktorí si daný jazyk osvojili neskôr, ho niekto môže ovládať lepšie ako nejeden rodený hovoriaci.

V rámci rozhovoru sa prítomní vyjadrovali aj k národnostnému (menšinovému) jazyku. Určité vrstvy národnostných občanov používajú neraz „krajší“ jazyk, než občania v materských krajinách, a lepšie môžu poznať aj niektoré segmenty kultúry.

Málokedy tak jednoznačne odznie význam motivácie pri udržiavaní bilingvizmu, ako v tejto prednáške. Ak jednotlivec alebo celá komunita nepociťuje potrebu a nemá motiváciu osvojiť si a udržať dva jazyky, tak si ich neosvojí a neudrží. V prípade našej národnosti ide o značne zamlčanú, zastieranú tému, lebo rýchly prechod k monolingválnosti je ovplyvnený aj rôznymi nepriaznivými činiteľmi menšinového bytia. Prítomní súhlasili v tom, že nie je korektné merať tou istou mierou deviatu či desiatu generáciu príslušníkov menšín ako prvú generáciu z cudziny teraz presťahovaných ľudí.

Prednáška profesora Štefánika a rozhovor s ním znovu nastolili myšlienku toho, nakoľko by bolo potrebné v národnostnej oblasti vypovedať to, čo treba, a zároveň oboznámiť sa s čerstvejšou, aktuálnou tematikou v jazykovej oblasti.

(aki)