Na návšteve v Pišpeku ● Mladý človek: básnik - starý: filozof

Po tak pohnutom, na udalosti bohatom živote, takto nad osemdesiatkou je ľahko byť Štefanovi Lamimu filozofom! Má sa nad čím zamýšľať...

Začiatkom januára som dostal z Pišpeku list od Štefana Lamiho: „Roky bežia jeden za druhým,“ píše, „a hľa, ešte som tu...“ S pocitom viny som si spomenul, že ešte vlani som mu sľúbil, že ho navštívim, a hoci som na mlieku vychovaný, sľúbil som mu, že si zaspievame pri súdku v jeho pivničke. Zdá sa mi, akoby to bolo bývalo len včera, a veru je tomu už aj rok. Pravdu má Štefan, nám, skôr narodeným, ktorým už ide všetko pomalšie, sa čas akosi zrýchľuje. Zaskočil som k Ferovi Zelmanovi, ktorý tiež býva tu pod Budínskym hradom a Štefana pozná ešte z čias, keď bol v jednej osobe redakciou rozbiehajúceho sa Slovenského vysielania Maďarského rozhlasu. Rozhodli sme sa, že ho navštívime.

A tak v jeden slnečný jarný deň sme nasadli do auta, Ferko pošteklil svoju Fabiu, a tá s nami uháňala z Budína rovno do severných krajov Peštianskej župy, do Pišpeku. Cestou sme si zaspomínali na dávne i menej dávne časy, na zážitky z niekdajších stretnutí so Štefanom. Fero  ho poznal ešte ako tanečníka a osvetára, ja zase ako zberateľa ľudových pesničiek a rozprávok, dokonca aj tých našich 77 podpilíšskych! Ale aj ako autora zábavných príbehov z dedinského života a publikácií ľudovej slovesnosti. Na niektorých sme aj spolupracovali.

Čas ubúdal, cesta sa míňala. Zrazu sme sa ocitli pred tabuľou Csővár. Chýbal mi tu slovenský názov Čuvár. V r. 1920 tu žilo ešte 74 % Slovákov, podľa štatistiky z r. 2001 dnes už len jeden! Že by to bol môj bývalý spolužiak Paľko Ďurica? A čo jeho bratia, rodičia, príbuzní? Neboli doma pri sčítaní? O chvíľku vchádzame do obce Jača (Acsa). Ani tu nie je slovenská tabuľa, hoci to bola tiež kedysi prevažne slovenská dedina. 83 ľudí sa tu ešte viaže k slovenským tradíciám, ale už len 13 označilo slovenský jazyk za svoju materčinu! A sme pred tabuľou Püspökhatvan (teda nie Pišpek!). Tu medzi dvoma vojnami ešte žila slovenčina. Napriek tomu, že podľa štatistiky (1930) tu nežil ani jeden Slovák! Tak to sa potom Maďari zhovárali po slovensky?! Tomu sa vraví, že na svete jestvujú dve veľké klamstvá: jedno špinavé a druhé štatistika.

Už sme v dedine, keď sa Fero ozve: - Gregor, ty vieš, kde býva Štefan? Bol som už uňho, ale presne sa nepamätám. - Zastav, tu ide jedna tetka, opýtame sa jej, - vravím. - Dobrý deň, tetka! Poradíte nám, kde tu býva Štefan Lami? - Ten tanečník? - pýta sa. - Áno, ten, - vravím a ona nám hneď ukázala cestu. - Vidíš, Ferko, táto teta sem spadla asi zo slovenského Marsu. Odkiaľ by vedela inak po slovensky, keď už ani pred 78 rokmi tu nežil ani jeden Slovák?

Tak, a sme tu. Fabiu sme nechali pred domom na trávniku oddychovať a my sme vošli bránkou. Oproti ide Štefan, díva sa na mňa, a odrazu sa ozve: - Gregor, len do zrkadla sa nepozerajme! - Vieš, Štefan, to je od toho, že sa tak zriedka stretávame. Nečudo potom, že pri každom stretnutí nám je nápadné, že sme zase starší. Pekne nás privítal, voviedol do izby, posadil nás za stôl a rozhovorili sme sa. Spomienky nemali konca - kraja.

- 23 rokov som mal, keď priamo od pluhu som sa dostal do vojenského súboru! - zaspomína si Štefan. Bol veľkým tanečníkom v Pišpeku, a osvedčil sa aj vo vojenskom umeleckom súbore. - Prvý tanečný zážitok som mal ako štvorročný chlapec. Ženil sa ujo, mamin brat, a na svadbe sa tancovalo. Uprostred miestnosti začal tancovať náš husár. Volal sa Varga, ale bol to Slovák, v 30. rokoch tu boli všetci Slováci! Svojím tancom ma očaril na celý život. Začal som ho napodobňovať… Bola to mladosť, a každý mladý človek je básnik! A starý - filozof. Tak nám to povedal.

A veru je to pravda. Čím je človek starší, tým viac má skúseností. Má o čom filozofovať. Medzitým sa nám Štefan predstavil aj ako znamenitý kuchár. Svoje umenie nám predložil na veľkom pekáči, a na dôvažok ako alchymista vo dvoch fľaškách nám priniesol akýsi elixír života: na sušených slivkách a na sušených višniach dozrievanú pálenku. - Ach, sklenica sklenená, pozdravujem teba, tiež aj toho alchymistu, čo lieval do teba! - kúzelné nápoje nám jazyk ešte viac rozviazali, a hovorilo sa a hovorilo… O Zväze Slovákov v Maďarsku, o Ďurkovi Bielikovi, o Vincovi Liptákovi, Ferovi Križanovi, Jankovi Balkovi… Zaspomínali sme si aj na Michala Bernulu a jeho Prekliate časy a hovorilo sa aj o rozprávkach a baladách Slovákov v Maďarsku. O baladách. Prečo my, Slováci, máme tak blízko k baladám?!

Po tak pohnutom, na udalosti bohatom živote, takto nad osemdesiatkou je ľahko byť Štefanovi filozofom! Má sa nad čím zamýšľať, má o čom hovoriť. To však, žiaľ, neznamená, že má aj život ľahký! Tých osem krížikov sa už neľahko nesie a aj manželka Marka mu chorľavie… A to všetko dohromady tlačí človeka skôr do baladickej nálady, než do spevu a tanca. Hrdinsky sa prebojovali neľahkým životom, za celý rad vzácnych kníh im môžeme ďakovať… Päť detí, vnuci, pravnúčatá obohacujú, ožarujú zmysel ich života bohatého na udalosti.

Zhovárať by sme sa boli mali o čom hoci aj do rána, ale čas ubehol, pomaly sa nám prišlo rozlúčiť s dobrým priateľom Štefanom, s jeho životnou družkou, manželkou Markou, želajúc im krajšie časy a skoré vyzdravenie. Štefan nás vyprevadil pred dom, kde nás naša Škoda, naša Fabia, trpezlivo čakala. Ešte priateľský stisk rúk, úprimné dobroželania… S vďakou za pekné privítanie, pohostenie, pekné chvíle a priateľský rozhovor, s príjemnými pocitmi sme sa pobrali domov - do Budína.

Gregor Papuček