Literárne popoludnie v Sarvaši s Michalom Blaškom

Príjemné počasie prilákalo do sarvašského Slovenského pamiatkového domu veľa záujemcov. Tentoraz si neprišli pozrieť budovu a pozoruhodné vzácne exponáty, ale vypočuť si prednášku sarvašského rodáka, básnika Michala Blašku.

Podujatie usporiadali učiteľka slovenskej školy Zuzana Čičeľová a jej dcéra Zuzka, ktorá je vedúcou pamiatkového domu.

Činnosť M. Blašku je mnohostranná. Píše básne v maďarčine a v sarvašskom slovenskom nárečí. Skladá aj také básne, v ktorých sa striedajú dva jazyky po strofách alebo po veršoch. Pozoruhodné sú jeho kaligramy, ktoré tvorí po maďarsky a prekladá ich do slovenčiny. Okrem básnickej tvorby sa zaoberá aj zberom ľudových piesní, poviedok i anekdôt.

Básne začal písať už v detstve. Spočiatku skladal maďarské básne, ale od roku 1961, keď si uvedomil svoju slovenskú identitu, začal tvoriť aj po slovensky. Sarvašskú slovenčinu dobre ovládal od detstva, ale keďže v tom čase sa slovenčina v škole nevyučovala, literárnu reč a pravopis si nemohol osvojiť. Napriek tomu svoju „milú sarvašskú slovenčinu“ krásne používa v básňach na vyjadrenie svojich citov a vnemov.

Jeho slovenská literárna činnosť je aj preto úctyhodná a cenná, lebo po získaní diplomu ekonóma (neskôr aj učiteľa ekonóma) 35 rokov žil a pracoval v Tokaji, v maďarskom prostredí. Od r. 1996 býva v Kardoši neďaleko Sarvaša. Odvtedy sa zaoberá výlučne literárnou činnosťou. Počas desiatich rokov mu vyšlo 6 kníh: 3 vydali v Tokaji, 3 na Sarvaši. Zo šiestich zväzkov štyri sú básnické, jedna je kniha anekdôt a folklóru a najnovšia je zbierka ľudových piesní a etnografie.

V súčasnosti pracuje na dvoch zväzkoch: maďarskej zbierke anekdôt a folklóru z Tokaja a sarvašskej zbierke ľudových piesní a národopisu. Táto zbierka je už pripravená na vydanie, chýba iba finančná podpora.

Zo svojho bohatého básnického repertoáru na stretnutí, ktoré sa konalo pri príležitosti dňa poézie predniesol tridsať básní. Na úvod sme si vypočuli pekné sarvašské piesne v podaní žiačky slovenskej školy Zuzky Kováčovej a prednes spestrili aj krásne piesne z magnetofónu.

Hlavnou myšlienkou jeho básní je všeobecná láska - láska k prírode, rodnému kraju, rodičom a jazyku. Spolu s básnikom sme precítili hlboký bôľ po strate rodičov a sestier, žiaľ nad zruinovaným sálašom, nad strateným pokojom a nad stratou slovenského jazyka.

Jeho básne sú obsahom i formou náročne vypracované - sú to ozajstné perly našich dolnozemských Slovákov. Ďakujeme vám, pán Blaško, za krásny zážitok a príjemné popoludnie.

Mária Benčíková Bobvošová

Michal Blaško

Kto som ja?

Voľakďe hustie hori hučia,

Slnce sa za skali skováva -

Hej, tie hori sa za mňa mučia,

V ňich tem vetor mňa oplakáva.

V starich slovenskich cintorínach

Starí Slováci spia spokojňe -

Často ma zvikli tam spomínať,

Hej, známi som im, veďia o mňe.

Lem Slovák som

Narodiu som sa Slovákom

Tu žijem od tristo rokou

Ždi a šaďe lem Slovák som

Renegát som ňikda ňebou

Tu buďem aj odpočívať

Na Sarvaši tomu som rád

Na môj hrob si dám napísať

Tu leží ostatňí Slovák

Pivouňa

Aká vouňa, pekná vouňa,

Aj teraz kvitňe pivouňa.

Pekná vouňa, dobrá vouľa,

Turíčna ruža, pivouňa.

Dobrá vouľa, zlatá vouňa,

Kvitňe červená pivouňa.

Kvitňe duša, naša vouľa,

Prišla nám jar, krásna vouňa.

Na lavički ľuďia seďia.

O hrozbe oňi ňevedia.

Lem krásnu pivouňu viďia,

Či šťastní-ňešťastní ľuďia.

Dobrou vouľou ňebo hľaďia,

Odpoveď otázki veďia?

Od tristo rokou lem seďia.

Hľaďia a preci ňeviďia.

Krásna vouňa, naša vouľa,

Že bi nám kvitla pivouňa.

Že bi kvitla naša služba,

Dušu, reč bi ňezabudla.