V Pätikostolí filmovom a slovenskom

Juhomaďarské mesto Pécs, s tradičným slovenským názvom Pätikostolie, bude onedlho (v r. 2010) európskym hlavným mestom kultúry - o čosi skôr ako Košice (2013), s Istanbulom a ďalšími významnými mestami starého kontinentu.

Už aj to by bol dostatočný dôvod zaujímať sa oň, navyše, ak je aj netradične pre maďarské prostredie mestom viacerých lokálnych, najmä južných slovanských kultúr a národností, čomu napovedá aj blízkosť hraníc s Chorvátskom, Slovinskom a Srbskom. Návštevníka prekvapí najmä centrum s koncentráciou historických a archeologických pamiatok, početných múzeí a našinca najmä početnými súvislosťami so Slovenskom, ktoré môže objavovať takmer na každom rohu i ulici, neraz pomenovaných po osobnostiach etnicky, geograficky, kultúrne, či inak súvisiacich nielen s maďarskou, uhorskou, ale aj našou i vzájomne zložitou minulosťou. Počnúc Jókaim, Kodályom, Kossuthom, Széchenyim, Szent Istvánom - svätým Štefanom a nekončiac Lisztom, ktorý je tu iba Ferencom, a nie Franzom, či nebodaj Francisciusom. Navyše to registrujete aj v početných kníhkupectvách univerzitného mesta, hoci knihy sú zväčša iba v maďarčine. Aj pri jazykovej bariére vnímate nové úspešné tituly Pála či Pavla Závadu z dolnozemského slovenského prostredia i ďalších autorov, ktorých mená a tituly kníh neraz napovedajú, že patria obom kultúram, aj keď sa hlásili a písali zväčša vtedy v tej dominantnejšej. Neprekvapia vás stále nové a nové objavy titulov dlho umlčaného košického rodáka Máraiho, ktorý sa stal najprekladanejším autorom beletrie pôvodom zo Slovenska, veď je to, pre mnohých prekvapujúco, celoeurópsky fenomén, ani stále návraty ku klasikom Sándorovi Petőfimu, Kálmánovi Mikszáthovi či Gyulovi Krúdymu, ktorí minimálne tematicky zobrazovali aj dobové slovenské prostredie, ak už doňho priamo, aspoň miestami, nepatrili. Čítať ich možno aj v novovydávaných prekladoch do nemčiny a angličtiny, ktorými južní susedia prekonávajú bariéru nedostupnosti ich jazyka a kultúry oveľa viac ako my. Z vydavateľstva Corvina to sú napríklad nielen poviedkári dvadsiateho storočia vo výberoch The Kiss, alebo Liebe, ale aj našincov zobrazujúci Mikszáth prózou preloženou do angličtiny ako The Noszty Boy´s Affairs with Mari Tóth. Ako napovedajú aj ďalšie úspešné literárne mená na maďarskej scéne ako Krisztina Tóth, Zsuzsa Rakovszky, alebo László Krásznohorkai je možné za nimi hľadať aj isté súvislosti s nami, čomu by sa mohli venovať aj naši nepočetní slovenskí hungaristi. A v Pécsi by skutočne mali čo objavovať nielen literárni historici a kulturológovia. Počnúc budovou starého lýcea, kde je socha na jedného z najznámejších moderných vynálezcov Jedlíka. Do miestnej Univerzitnej knižnice nechodí asi veľa turistov, a ak zahraniční bádatelia z Nemecka a Rakúska, avšak v klasicistickej budove by našli aj Klimovu knižnicu, ktorú ako miestny biskup, pôvodom zo západoslovenského Lopašova, tu už v roku 1774 nielen zozbieral ale aj otvoril pre verejnosť verejnú knižnicu s obrovskými a dodnes nevyčísliteľnými zbierkami zo všetkých oblastí poznania, počnúc pätnástym storočím a končiac jeho osvietenským osemnástym. Zaslúžil sa aj o obnovenie najstaršej univerzity Uhorska, ktorá mala predtým krátke trvanie práve v Pécsi po roku 1367. S odstupom rokov knižnicu zveľaďoval v rokoch biskup Ján Scitovský (1838-1848), kým nepresídlil do Ostrihomu ako hlava uhorskej cirkvi. Zaujímavé je aj prepojenie s Bratislavou, kde sa ako maďarská Alžbetínska univerzita dostala v roku 1913, ale po vzniku Komenského univerzity v novej republike Čechov a Slovákov, sa znovu presťahovala v roku 1923 späť do Pätikostolia. Iný biskup slovenského pôvodu Dulánszky, ktorého tu uctievajú ako svätca, sa zaslúžil o monumentálnu rekonštrukciu miestneho štvorvežového Dómu sv. Petra a Pavla v devätnástom storočí, ktorý štyrmi neorománskymi vežami dominuje nielen námestiu, ale aj celému mestu. Obdivuhodné je aj zakonzervovanie rímskych vykopávok i dobového cintorína pod Dómom a ich sprístupnenie iba spred dvoch rokov, ktoré upozorňuje aj nevšednú minulosť jedného z najstarších panónskych centier. Medzi množstvom múzeí, zväčša skoncentrovaných na malej ploche starého mesta, je pre nás zaujímavé nielen múzeum spišského rodáka Tivadara Kosztku Csontváryho, kde má aj dve monumentálne plátna s typickou jeho sýtou farebnosťou blížiacim sa orientálnym motívom. Jedno je venované prírodnému živlu Vysokých Tatier a druhé, ťažšie identifikovateľné, s nadhľadom zobrazuje všetky historické dominanty i celok mesta v údolí Banskej Štiavnice, ktorú však pod maďarským názvom Selmecbánya asi neveľa našincov dešifruje. Smolu mal aj návštevník Vasarelyho múzea, zaujímavého pre nás aj tým, že jeden z najväčších tvorcov op-artu, mladosť trávil a formoval sa pred prvou svetovou vojnou v kúpeľných Piešťanoch. Jeho zbierky na jeseň tohto roku putovali po svete a tak okrem početných katalógov sa tam nevyskytoval jediný jeho originál, zato však pozoruhodná zbierka maďarskej herečky El Kaszovskij a jej priateľov, ktorá donedávna dokazovala, že mala aj nevšedný výtvarný talent.

Vlastne aj táto zbierka nás mohla uvádzať k hlavnému cieľu, ktorý mnohých doviedol v októbri do mesta. Medzinárodnému filmovému festivalu Moveast, zameranom na strednú a východnú Európu, ktorý, aby našich a maďarských súvislostí bolo tam viac, venoval jeden deň i Slovenskému dňu. Tam dominovala nielen naša gastronómia, ale aj prezentácia prvej ucelenej knižky o modernom kultúrnom a historickom Slovensku v maďarčine od televízneho moderátora Istvána Pálffyho Szlovákia. A aj keď v Pécsi nebol priamo prítomný Dušan Hanák, jeho meno na festivale patrilo k najfrekventovanejším. Ako klasikovi súčasnosti uviedli tu vo svete najvyššie ocenený film Ja milujem, ty miluješ - tým ešte na Berlinale v roku 1989 získal cenu za najlepšiu réžiu, hoci viacero rokov bol doma predtým odložený v trezore z nepochopiteľných ideologických dôvodov. Hanák tu mal aj fotografickú výstavu, ktorou pokračuje v originálnej vizuálnej výpovedi, keď už sa mu už dávnejšie nepodarilo dokončiť, po Papierových hlavách, 1995, aj ďalší hraný či dokumentárny film. V početných hudobných podujatiach, ktorým na festivale dominovali aj bluesové zamerania a workshopy sa nestratilo ani naše zoskupenie Mango Molas, ktoré afro-kubánsku a brazílsku hudbu kombinuje s džezom a slovanskou melodičnosťou. Zaplnené kino vcelku vnímavo reagovalo aj na náš súťažný festivalový titul debutanta Vlada Fischera Polčas rozpadu, najmä na vtipné repliky i gagy ironicky konfrontujúce postoje strednej i mladej generácie. Dobrú divácku odozvu nesprevádzalo však aj súťažné docenenie v konfrontácii s ďalšími jedenástimi titulmi debutujúcich režisérov zo stredo-východoeurópskeho priestoru. Umelecky očividne ďalej zašli ďalší konkurenti. Hĺbkou a metaforičnosťou výpovede najmä Ukrajinka Eva Neymannová titulom U reki, Pri rieke, 2007, ktorá vlastne jediná podala svedectvo o zložitosti a kráse až trojgeneračného spolužitia i ľudských osudov, navyše na pozadí tragických historických súvislostí bývalého sovietskeho impéria. Možno až prekvapujúco získala tak všetky najvýznamnejšie ocenenia troch medzinárodných porôt: hlavnej, kde mimochodom rozhodovala aj režisérkina očividná inšpirátorka z Odesy Kira Muratovová, filmových kritikov Fipresci /i s príspevkom autora tohto textu/, aj zástupcov filmových klubov FICC. Iba jediný ďalší film, chorvátsky sa výraznejšie venoval aj dopadu dávnejšej minulosti na prítomnosť v otrasnom antivojnovom svedectve nezmyselného vraždenia Živí a mŕtvi Kristijana Milića. Ostatní mladí tvorcovia sa sústredili na výlučne generačnú výpoveď o svojich súputníkoch a zväčša dosiahli aj autorsky i poetikami pozoruhodné výpovede, hoci ich pohľady neboli zväčša vôbec alebo priveľmi optimistické. Najzreteľnejší obraz dna a pádu humanity v súčasnosti je drsne a neúprosne zobrazené zúfalé obranné vraždenie mladých obetí na ich násilníkovi v Maďarskom Lányok, Dievčatá, režisérky Anny Faurovej, ktoré voľne nakrútila podľa skutočnej udalosti. Výrazný bol aj ďalší domáci príspevok, ktorý s profesionálnou režijnou, scenáristickou i hereckou bravúrou skúmal psychiku duševne zaostalého v spleti okolností, ktoré nedokáže racionálne zvládať a stáva sa obeťou manipulácie: A nyomozó, Detektív - režisér Gigor Atilla. Neprehliadnuteľné boli aj poľské debuty Reserwat, Rezervácia a najmä moderná verzia tragického vzťahu súčasného Rómea a Júlie: Sroda, czwartek rano, Streda, štvrtok ráno, ako aj slovinský (Pateljin zajtrk, Grilované raňajky), srbský (Hadersfild), český (Pusinky) i macedónsky (Prevrteno, Dolu hlavou), ktoré priniesli dostatok dôkazov, že sa v stredo- a východoeurópskom priestore rodí dostatok filmárskych talentov. Ak dostanú príležitosť, sú schopní vytvárať komunikatívne tituly pre divákov, ktoré posúvajú nielen vývoj svetovej kinematografie, ale sú aj významným príspevkom pre poznanie mladej generácie i stavu jednotlivých spoločností, kde vyrastajú.

Viliam Jablonický