Priateľ čabianskych Slovákov Ján Mikluš

Členovia Čabianskej organizácie Slovákov navštívili nedávno východné Slovensko, aby spoznali pozoruhodnosti tohto kraja. Počas celej cesty sa o nich starali Ján Mikluš z Prešova a jeho kolegovia. Pána Mikluša spájajú s Čabanmi dlhoročné priateľské styky, o ktorých hovorí v nasledujúcom rozhovore.

Na linke Prešov - Békešská Čaba

- Kedy ste zavítali prvýkrát do Čaby?

- V roku 1983 som prišiel do Čaby ako turista so zájazdom invalidov z Prešova. Vedúci zájazdu bol pán Bela Kožel, ktorý nám ukázal toho veľmi pekné mesto na nížine. Hneď si ma vytypoval a trval na tom, aby som organizoval podobné zájazdy na Dolnú zem pre zamestnancov študentského domova a jedálne s podmienkou, aby na cesty mohli chodiť aj členovia Zväzu invalidov. Podľa toho od roku 1985 sprevádzam účastníkov zájazdov ja. Najskôr to bol iba 3-dňový, neskôr 4-dňový zájazd, ktorý sa postupne rozšíril na 5 dní. Boli aj stáli klienti, ktorí sa vracali na Dolnú zem pravidelne, to oni si nárokovali, aby pobyty trvali minimálne jeden týždeň. Pred piatimi rokmi som bol zvolený za predsedu odborov Prešovskej univerzity, vtedy sa zájazdy rozšírili na tri 7-dňové turnusy pre celú univerzitu, ktoré sú využívané na 85 - 95 %, t. j. na jeden zájazd chodieva okolo 40 osôb. Tohto roku som sa tretíkrát zúčastnili aj na klobásovom festivale.

- Koľko ľudí ste už k nám priviedli?

- Za tieto roky som zorganizoval cestu 29 skupín, čo činí okolo 1050 - 1100 ľudí z východného Slovenska. Oni všetci, alebo drvivá väčšina z nich, má pekné spomienky na vaše mesto a ľudí v ňom.

- Máte tu priateľov?

- V Čabe som stretol veľa dobrých a príjemných ľudí, s niektorými doteraz udržujem priateľské kontakty. K prvému stretnutiu došlo na čabianskom „pľaci“, kde som hľadal niekoho, kto hovorí po slovensky, aby mi pomohol nájsť slušné ubytovanie. Tam som stretol Pištu báčiho, Štefana Vozára, ktorý bol vtedy vrátnikom internátu na Vandhátskej ceste. Najskôr som teda spolupracoval s ním a s jeho manželkou. Do dnešného dňa udržiavam kontakt s ujom Pištom Vozárom, ktorý má asi 87 rokov, a s jeho dcérou Martou. Momentálne žijú na Jakubovom sálaši (Jakabszállás), asi 120 km od Čaby. Riaditeľom internátu bol vtedy Ján Medovarský, neskôr vedúci katedry na Vysokej škole v Čabe. On usmerňoval výstavbu čabianskej športovej haly, ktorú budoval slovenský stavbársky podnik. Ján Medovarský je však známy najmä tým, že bol viackrát majstrom Maďarska v skoku do výšky. Zoznámil som sa aj s viacerými vychovávateľmi, medzi nimi s Pištom Turim. Potom som sa zoznámil s pánom Michalom Strungom a Zuzkou Strungovou. Najviac mi pomáha pri organizovaní zájazdov práve Miško. V neposlednom rade spomeniem aj Zuzku Lukovickú, ktorá nám veľmi vychádza v ústrety pri ubytovaní v internáte Ferenca Deáka.

- Na čo upozorňujete skupiny, čo si majú všimnúť pri návšteve nášho mesta?

- V Békešskej Čabe po roku 2000 najradšej sprevádzam skupiny po pešej zóne. Teší ma, že ste tak pekne dokázali vybudovať tú krásnu ulicu. Zároveň účastníkom hovorím o histórii mesta a taktiež o Slovákoch žijúcich v Čabe a na Dolnej zemi. Veľakrát im pripomínam, ako bolo v meste za bývalého režimu a ako pekne je tu dnes, o čom sa môžu presvedčiť na vlastné oči. Pri prehliadke im pripomeniem, že sa tu môžu dorozumieť aj po slovensky. História Békešskej Čaby ma veľmi zaujala, najmä jej dominanty, ako je Veľký evanjelický kostol, Malý evanjelický kostol a rímsko-katolícky kostol, ako aj nový rímsko-katolícky kostol Ježišovo srdce, postavený v roku 1993. No a, samozrejme, všetci obdivujeme vašu kuchyňu a dobrú klobásu. Najviac času trávime však na termálnom kúpalisku. Naši sedia v bazénoch v teplej vode aj keď prší, alebo keď je zima.

- Čo si myslíte o békeščabianskych Slovákoch?

- Sú skutoční Slováci, ktorí si skoro 300 rokov zachovali reč svojich predkov. Veď prešlo už skoro 300 rokov odvtedy, ako sa sem presťahovali z Hornej zeme. Obdivujem ich húževnatosť, že tu vybudovali dediny a mestá, prežili rôzne spoločenské zriadenia a že ešte aj dnes sa hlásia za Slovákov.

Za rozhovor ďakuje

Anna Ištvánová