Štefan Markuš: Otvorené listy ● Cez seba o sebe svojim

V Slovenskom inštitúte sa konala prezentácia knihy bývalého veľvyslanca SR

v Maďarsku Štefana Markuša Otvorené listy - Rodákom na Dolnú zem. Moderátorom večierka a jedným z jeho hlavných rečníkov bol Karol Wlachovský.

Publikáciu, ktorá je čitateľom Ľudových novín už dobre známa, pritom predstavoval jej zodpovedný redaktor, riaditeľ vydavateľstva Ex Tempore Ivan Panenka a náš redaktor, ďalší inšpirátor či krstný otec Otvorených listov Imrich Fuhl. Podujatia v budapeštianskom Slovenskom inštitúte sa zúčastnil o. i. mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš. Uznanlivé slová odborníkov a autora knihy hudobnými vstupmi dopĺňali klaviristka Nora Škutová a klarinetista Ronald Šebesta.

Otvorené listy ● Prezentácia knihy Štefana Markuša

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6978

Pravidelne čítavam a či kurzoricky listujem Ľudové noviny. V rokoch 2005/2006/2007 som zakaždým najprv hľadal otvorený list Štefana Markuša rodákom na Dolnú zem. (Narodený v Níreďháze, na jar roku 1947 sa s rodinou presídlil na Slovensko.) Príťažlivé bolo sledovať, čo pána veľvyslanca Štefana Markuša po návrate z diplomatickej misie v Budapešti zaujalo na domácej scéne každodenného života až tak, že pociťoval nutkanie zveriť sa s tým „svojim“ rodákom v Maďarsku. Jeho myseľ „pálili“ predovšetkým javy (politické aj nepolitické), ktoré by najradšej hasil, aby nezahmlievali vedomie a konanie prostého človeka, hoci ten inak na ne nemá vplyv. Knižné vydanie celého trojročného cyklu príspevkov (Ex Tempore, Bratislava 2008) skladá mozaiku spoločenských, politických a hospodársky tém do vcelku uceleného obrazu o súčasnom Slovensku. Ten obraz naozaj veľa prezrádza o stave slovenskej spoločnosti nad Dunajom, ale ešte viac o samotnom autorovi. Nielen témami, ktoré si autor vybral na reflektovanie, ale predovšetkým tým, ako ich reflektuje a potom stručne podáva.

Otvorené listy Štefana Markuša v protiklade s názvom nemajú typickú epistolárnu formu. Texty v rozsahu jedného listu (t. j. hárku papiera) primárne nie sú určené pre písomnú komunikáciu. Sú to len pomyselné listy, hoci v nich má veľmi dôležitú úlohu bezprostredný vzťah s virtuálnym adresátom. V použitých jazykových prostriedkoch je zjavné cieľavedomé uplatňovanie hovorových prvkov. Ide predsa o štylizovaný hovor na diaľku, jednu zo žánrových foriem fejtónu (starším termínom: besednice). Podľa vytlačeného tvaru v novinách má názov stĺpček.

Prvé fejtóny francúzskeho divadelného publicistu Juliena de Geoffroya (1800) mali naozaj tvar „listu“ (z lat. foliant čiže „list“) malého formátu, ktorý vkladali ako prílohu do novín Journal des Debats. „Listy“ Štefana Markuša žánrovo patria k zošľachtenému tvaru fejtónu s typickými (obmieňanými) znakmi. Informujú a pobavia. Spôsob podania je nadľahčený, až hravý, neraz humorný, štipľavý. Informatívna zložka textu je spravidla náležito aktuálna a vhodne aktualizovaná. Nikdy neklesá na úroveň publicistického spravodajstva. Štýl hovorového jazyka vhodne oživujú vtipné formulácie, výroky a narážky. Vzdelaný a rozhľadený príjemca si ľahko domyslí príslušné pretexty („hubári všetkých krajín sveta“). Pritom naprostá väčšina textov Štefana Markuša je výrazne subjektívne podfarbená. Vyznačujú sa bystrou inteligenciou a osobnou skúsenosťou, takže v etickej rovine sú aj ľudsky vierohodné. Je obdivuhodné, ako sa autor zdokonaľoval v žánri s prísne ohraničeným rozmerom od „Toho prvého“ (s. 16) k „Tomu poslednému“ (s. 179). Postupne sa mu darilo vnášať do „hovorov“ podtexty a každý príjemca si ich môže konkretizovať podľa vlastnej skúsenosti a vôle. Aj tento moment vyvoláva „príbuznosť“ knihy ako celku so zbierkou básni, a nielen fakt, že sa autorovi „nazbierala“ ako básne básníkovi. (Tak to komentoval Ľubo Feldek.) Hoci v publikačnej činnosti Štefana Markuša Otvorené listy sú žánrovým debutom, opäť zhodne s Ľubom Feldekom možno (a treba) konštatovať, že umenie zvoleného žánru je zvládnuté dobre.

Ale „dokonalá“ kniha od Guttenbergových čias musí mať nejakú chybičku krásy. Hovorovú dikciu viet zavše narúša používanie odporovacej spojky „ale“ vo funkcii častice. Môže to byť, ale jazykový cit diktuje, že aj vtedy by mala byť na začiatku vetného prehovoru. Je to však (nie „ale“!) veľmi ľahko odstrániteľná pripomienka.

Karol Wlachovský