Prvé medzinárodné číslo časopisu Slovenčinár

Najnovšie číslo metodického časopisu Celoštátnej slovenskej samosprávy Slovenčinár, ktoré vyšlo v Békešskej Čabe, upútava pozornosť už výzorom.

Nový obsah v novom rúchu

Záujemca, potenciálny čitateľ, by si mohol myslieť, že „brožúrka”, ktorá má na titulnej strane vyobrazenú časť mapy Európy, bude jeho sprievodcom v tajomstvách geografie. Ak sa prizrie lepšie, môže si všimnúť, že štyri štáty sú vyzdvihnuté červenou farbou a môže sa zamyslieť, čo tieto štyri štáty spája. Rozlúštiť „hádanku” pomôže názov publikácie. Ak však záujemca zalistuje v časopise, môže konštatovať, že medzinárodné, resp. krajanské číslo dostalo rúcho, ktoré prilieha obsahu.

Zodpovedný vydavateľ, predseda CSS Ján Fuzik v úvodnom slove poznamenáva, že výraz medzinárodné číslo je pracovným pomenovaním – a oprávnene. K vydaniu tohto čísla metodického časopisu sa spojili slovenčinárky / slovenčinári z Dolnej zeme, ktorá historicky tvorila jednotnú slovenskú enklávu. Modernejším pomenovaním, z pohľadu materského národa, je krajanské číslo. Koniec koncov podstatou nie je to, ako pomenujeme túto novú iniciatívu, ale zámer redakčnej rady, ktorá má v úmysle sprostredkúvať hodnoty z oblasti školstva, ktoré si Slováci mimo materskej krajiny v inoetnickom prostredí počas stáročí vytvorili.

Okrem spoločnej histórie nás, Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska, spája v súčasnosti trend, ktorý vychádza z Európskej únie a má charakter uniformizácie, ktorá sa v našom menšinovom živote najviac pociťuje v školstve. Menšinové školstvo sa považuje za najstabilnejšiu oporu uchovania materinského jazyka v menšinovom postavení, nie je teda ľahostajné, aké formy nájdu kompetentní odborníci na to, aby aj naďalej čelilo asimilácii a ako novému faktoru uniformizácii. Príspevky v časopise Slovenčinár: o školskom systéme, o učebných osnovách slovenského jazyka a literatúry, o nových spôsoboch motivácie žiakov, o formách tvorivého vyučovania Slovenskej vzdelanosti, o mimoškolských aktivitách a o snahe skvalitniť výučbu v menšinovom prostredí – ponúkajú široké spektrum plodných myšlienok, ktoré môžu byť záchytným bodom pre pedagóga, ktorý sa stretá v praxi s podobnými problémami, a môžu mu poskytnúť pomoc aj k ich tvorivému riešeniu.

K novému číslu Slovenčinára prispeli tri autorky z Maďarska, štyria autori z Rumunska a najaktívnejšie boli kolegyne zo Srbska - z pera piatich autoriek vyšli štyri články.

Prvý je zaradený príspevok Eriky Lázárovej (Maďarsko) o Programe pre nadaných, vzhľadom na dôležitosť informácií, ktoré sprostredkúva. Program bol vypracovaný z iniciatívy Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe a v r. 2006 schválený Valným zhromaždením CSS. Je zameraný na podporu talentovaných žiakov, ktorí po ukončení základnej školy chcú pokračovať v štúdiu na niektorom z našich dvoch gymnázií. Pri vypracovaní programu sa vychádzalo zo skutočnosti, že v poslednom desaťročí klesol počet tých, ktorí sa učia slovenčinu na všetkých stupňoch a vo všetkých formách nášho národnostného školstva. Ďalší problém, ktorý si vyžadoval riešenie a inšpiroval pedagógov k vypracovaniu programu, je zložitosť pedagogických úloh školy, z ktorých vyzdvihnem na ilustráciu len jednu: rovnako sa musí škola postarať o primeranú výučbu a výchovu žiakov so skromnejšími schopnosťami a rozvíjať zručnosti a schopnosti talentovaných. Zosúladiť tieto dvojaké úlohy nie je ľahké, nájsť primerané formy ako vyhovieť týmto protichodným požiadavkám, ponúkala práca s talentovanými žiakmi. Program pre talentovaných využíva nové tvorivé formy spolupráce: tesnú spoluprácu žiaka 7. a 8. ročníka a pedagóga, ktorého si volí žiak za mentora sám, a zároveň sa opiera o partnerský prístup rodiny. K programu sú zabezpečené finančné prostriedky cez Verejnoprospešnú nadáciu CSS. Príspevok podáva konkrétne údaje o tom, koľkí žiaci sa zatiaľ zapojili do tohto programu.

Viera Boldocká (Srbsko) píše o Asociácii slovenských pedagógov vo Vojvodine, ktorej založenie (2001) vyvolala politická a ekonomická kríza v Juhoslávii koncom 90. rokov 20. storočia. Kríza zapôsobila zrušenie právomoci Autonómnej pokrajiny Vojvodiny, ukazoval sa deficit organizácie, ktorá by zastrešila organizačné práce a prevzala starostlivosť o národnostné školstvo. Pedagógovia pôsobiaci v slovenskom školskom systéme Vojvodiny si uvedomili, že štátne inštitúcie nemajú v pláne riešiť špecifické problémy národnostného školstva, sú odkázaní na seba. Z iniciatívy riaditeľky Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci r. 2001 bolo zorganizované stretnutie osvetových pracovníkov a pedagógov, na ktorom sa účastníci rozhodli založiť mimovládnu organizáciu pre oblasť slovenského menšinového školstva. Boli premyslené úlohy, ktoré čakali na riešenie. Autorka ich zoskupuje do troch okruhov: a) aktivity vyplývajúce z projektov v oblasti školstva, b) odborné prednášky pre učiteľov, prezentácie kníh, učebníc, účasť ako spoluorganizátora na súťažiach, c) aktivity súvisiace s riešením problémov v oblasti menšinového slovenského školstva a spolupráca s inými mimovládnymi organizáciami. Z príspevku sa dozvedáme, ako sa podarilo Asociácii slovenských pedagógov vo Vojvodine riešiť vytýčené úlohy.

Vieroslava Timarová podáva informácie o národnostnom školstve v Rumunsku v rovnomennom príspevku. Pre pedagóga, ktorý pracuje v našom menšinovom školstve, ale aj pre čitateľa civilnej sféry bude zaujímavé, že v národnostnom školskom systéme v Rumunsku sa rozvinuli tie isté tri typy školských ustanovizní ako u nás: typ školy A s vyučovacím jazykom menšiny (tento typ sa u nás nazýva jednojazyčná škola), typ B, školské ustanovizne s čiastočným vyučovaním v materinskom jazyku (tento typ my pomenúvame dvojjazyčná škola), a typ C, školy s rumunským vyučovacím jazykom s vyučovaním materinského jazyka (pandand tohto typu je u nás najviac využitý). Nóvum pre čitateľa z Maďarska znamenajú informácie o tom, ktorý typ školy ktoré národnosti žijúce v Rumunsku využívajú. Typ školy A majú Bulhari, Česi, Chorváti (len na prvom stupni, 1-4), Maďari, Nemci, Srbi, Slováci, Ukrajinci (majú všetky tri stupne 1-4, 5-8, 9-12). Typ školy B využívajú na vyššom stupni Chorváti a Turci. Typ školskej ustanovizne C je aj v Rumunsku najviac rozšírený, majú ho Arméni, Bulhari, Česi, Gréci, Poliaci, Nemci, Maďari, Srbi, Slováci, Turci, Ukrajinci.

Nebolo by hádam od veci napísať o novom čísle Slovenčinára aj po maďarsky a takto sprostredkovať informácie ako inšpirujúci príklad pre menšiny žijúce v Maďarsku, ktoré nemajú zatiaľ možnosti v rámci maďarského školského systému na výučbu svojho materinského jazyka.

Prestavujem si, ako si vydýchne pedagóg, ktorý pôsobí v našom menšinovom školstve po prečítaní príspevku Ľudmily Šmorákovej z Rumunska. Píše o osnovách slovenského jazyka a literatúry. Cez úskalia, o ktorých informuje, prešli naši pedagógovia v Maďarsku pred niekoľkými rokmi. Jej príspevok dáva možnosť aj na uvedomovanie si rozdielov. Z užšieho odborného hľadiska sa ukazujú rozdiely v roztriedení učebnej látky v ročníkoch 9-12, ďalej na našich gymnáziách sa vyučuje literatúra chronologicky od prvej gymnaziálnej triedy. Pracovný postup prípravy nových osnov pre menšinové školstvo prebiehal aj v Rumunsku podobne ako u nás, na rozdiel v Rumunsku sú preložené do slovenčiny len osnovy zo slovenského jazyka a literatúry pre gymnaziálne triedy, kým u nás od 1. do 12. ročníka, vrátane Slovenskú vzdelanosť.

Hádam pre čitateľa z Maďarska je najviac známa téma, ktorej je venovaný príspevok Edity Pečeňovej: Účinnosť komplexného systému zabezpečovania kvality v oblasti komunikácie inštitúcie s jej okolím - prezentácia békeščabianskeho modelu. Meranie spokojnosti partnerov uskutočňuje škola každoročne podľa stanovených zásad. Vyčíslené výsledky tiež každoročne prerokuje a analyzuje vedenie školy spolu s učiteľským zborom. Nové výsledky sa porovnávajú s výsledkami predchádzajúcich rokov, takto sa jasne ukáže, v ktorej oblasti sa podarilo kolektívu školy uskutočniť vytýčené ciele a v ktorej oblasti sa má kvalita vylepšiť. V informačnom príspevku sa podrobne uvádzajú zásady, na ktorých sa zakladá meranie a previerka spokojnosti partnerov. Ak by si na základe príspevku niekto myslel, že prezerať tabuľky s ciframi je nezáživná úloha, mýli sa. Sama som mala raz príležitosť pracovať s údajmi školy. V orientácii pomohli textové analýzy, ktoré sa ku každej tabuľke pripravujú. Mala som možnosť porovnať čiastočné výsledky školy s obdobnými priemernými výsledkami maďarských škôl a ukázalo sa, že naše výsledky v danej oblasti presahovali výsledky maďarských škôl.

Po neľahkom príspevku Edity Pečeňovej je zaradený článok dvojice autoriek Márie Gašparovskej a Anny Hansmanovej zo Srbska o skúsenostiach z dodatkovej výučby slovenčiny na gymnáziu, s názvom Slovenčina netradične. Čo do rozsahu skromný článok informuje o výsledkoch, ktoré sa nijako nemôžu považovať za skromné a ktoré uvedenou formou výučby dosiahli odborné učiteľky u bilingválnych žiakov v multinacionálnom a multikultúrnom prostredí. Za kľúčový problém k dosiahnutiu výsledkov považujú autorky pestovanie motivácie. Medzi osvedčenými formami motivácie uvádzajú súťaže – domáce a v materskom štáte, možnosti publikácie pre žiakov a stretnutia so spisovateľmi.

Anna Kondačová v príspevku s názvom Škola a dedičstvo píše o metodických možnostiach vyučovania nového predmetu, Slovenskej vzdelanosti. Predmet má viacero komponentov, podávajú sa v ňom dejiny dolnozemských Slovákov, geografické poznatky o materskom štáte, základné poznatky o spoločenskom živote materského štátu a Slovákov žijúcich v Maďarsku a národopis. Náuka o tradičnej kultúre sa definuje v Maďarsku ako etnografia, na Slovensku ako etnológia, rozdielne názvy vednej disciplíny znamenajú aj odlišný metodický prístup k problematike. Odborná učiteľka Anna Kondačová mala presné metodické predstavy o vyučovaní tohto predmetu už vtedy, keď sa len formovala koncepcia jeho zavedenia do národnostných škôl v Maďarsku. Sarvašská slovenská škola vytvorila ideálne podmienky k výučbe materiálnej kultúry a folklóru Slovákov v Maďarsku, môže sa o tom presvedčiť každý, kto zavíta do tejto školy. Na vytváraní týchto podmienok má Anna Kondačová nemalé zásluhy.

Nasledujúce dva príspevky tematicky súvisia. Mária Andrášiková predstaví školské noviny Okienko, ktoré vydáva Základná škola Jána Čajaka v Báčskom Petrovci a Vladislava Lovásová školské noviny Halúzka, ktoré vychádzajú v Základnej škole v Selenči. M. Andrášiková podáva informácie o školských novinách z pohľadu, ako sa môžu motivačne využiť vo vyučovaní slovenčiny, najmä vo výcviku rozličných druhov slohových postupov. Noviny dávajú priestor aj básnickej tvorbe žiakov. Zaujímavé je, že tieto básne na hodinách slovenčiny analyzujú. Základná škola v Selenči sa môže pochváliť faktom, že prvé číslo Halúzky vyšlo v roku 1970. Neostáva len gratulovať pedagógom školy, že sú schopní motivovať žiakov takmer štyridsať rokov, aby sa kontinuita zachovala.

Prínos krátkeho príspevku Eleny-Dariny Kmeťovej Divadlo ako rozprávka vo výchove k citu pre materinský jazyk, sa môže sformulovať ako posmeľovanie kolegov, aby si volili aj tento metodický prístup v jazykovej výchove pre jeho nesporné pozitívne účinky.

Posledný je zaradený príspevok stredoškolského profesora, historika Jána Kukučku a takto nadobúda Slovenčinár svojrázny rámec na mužskom princípe: prvý oslovil čitateľa predseda CSS Ján Fuzik ako zodpovedný vydavateľ a s čitateľom sa lúči tiež muž, ktorý píše o mužovi. Ján Kukučka spomína na Jána Siráckeho, ktorý sa často apostrofuje ako otec dolnozemských Slovákov a ktorý už desať rokov nie je medzi nami. Popri subjektívnych zážitkoch, ktoré autor prežil v spoločnosti Jána Siráckeho, podáva aj stručný prehľad jeho najvýznamnejších prác, ktoré sú zamerané na problematiku dolnozemských Slovákov.

Na základe najnovšieho čísla Slovenčinára som si vytvorila takúto mienku: kým sú pedagógovia, slovenčinári, schopní vyjadriť sa o odborných problémoch na takejto vysokej intelektuálnej úrovni, naše dolnozemské či krajanské menšinové školstvo je v dobrých rukách. Povinnosťou každého z nás, kto sa k slovenskej menšine hlási, je pomáhať im v práci, ktorej úspech v nemalej miere závisí aj od toho, nakoľko je širšia pospolitosť schopná ich podporiť.

Mária Žiláková