Príčiny hyperaktivity ● Odborné doškoľovanie v Sarvaši

Telocvičňa slovenskej základnej školy v Sarvaši nedávno premenila na tréningové centrum. Zišli sa tu pedagógovia školy, aby sa aktívne zapojili do programu, ktorý pre nich pripravili Ildikó Jávoriová a Kinga Kiszelová z fondu ELEVEN TEAM.

Ich úlohou bolo priblížiť učiteľom problematiku hyperaktivných detí. Program trval šesť hodín a každý pedagóg si na vlastnej koži vyskúšal, čo prežíva hyperaktívny žiak.

Prvú úlohu, ktorú sme dostali, bolo napísať jednu otázku, týkajúcu sa hyperaktivity a papier sme mali hodiť do koša. Nasledovali hry. Každý sa postavil na určené miesto podľa toho, kedy ráno vstal a čo ráno konzumoval. Bolo zaujímavé, koľko skupín sa vytvorilo. Potom sme sa rozdelili do štvorčlenných družstiev. Každé dostalo dva balóny, ktoré sme mali nafúkať, zaviazať a položiť na zem. Úloha bola chytiť sa za plecia a pokúsiť sa len za pomoci nôh vyslobodiť balón z kruhu. Nebola to jednoduchá úloha, ale dobre sme sa na nej pobavili. Každému sa podarilo splniť úlohu, aj keď v rôznych časových limitoch. Nasledovala hra s otázkami. Každý učiteľ dostal za úlohu dať kolegom čo najviac otázok, časový limit bol tri minúty. Všetci sme sa snažili položiť otázku, ale aj zapamätať si, čo na ňu kolega odpovedal. Vytvorili sme dve skupiny a nasledovalo vyhodnotenie. Boli sme sklamaní, lebo úlohou bolo zapamätať si čo najviac otázok a nie odpovede. Tu sme mali pocit neúspechu. Príčinou bolo aj to, že nebolo ľahké vnímať odpovede a klásť otázky vo veľkom hluku.

Pri ďalšej úlohe sme sa rozdelili do štyroch skupín. Každý sa musel postaviť na lavičku, ktorá predstavovala ostrov. Raz sme sa museli zoradiť v takom poradí, na aké písmeno sa začína naše meno. Ten, kto pri tom položil nohu na zem, mohol pokračovať v hre, ale onemel, nemohol komunikovať. Potom sme museli zmeniť postavenie podľa toho, kto sa kedy narodil. Po skončení sme dostali päť minút na to, aby každá skupina zhrnula, čo bolo potrebné k tomu, aby sa nikto neutopil vo vode. V prvom rade to bola spolupráca, plán, komunikácia. Opäť sme boli rozdelení do dvoch skupín. Jedna skupina sa postavila do dvojradu oproti sebe na vzdialenosť 6 metrov. Druhá skupina ostala v jednom kruhu. Jednej skupine povedali vetu, ktorú mali podať ďalej tí, ktorí ju počuli. Druhej skupine povedali tú istú vetu, ale oni museli utekať krížom jeden k druhému a tak ju oznámiť ďalej. Samozrejme, vyhrala skupina, ktorá bola v jednom kruhu, lebo vetu počulo naraz viac ľudí a každý ju vedel presne interpretovať. Druhá skupina splnila túto úlohu s menšou chybou. Pri nasledujúcej úlohe sme si sadli do kruhu. Každý dostal do rúk papierik, ktorý bol na dvoch miestach nastrihnutý. Úlohou bolo chytiť tento papierik za dva rohy a roztrhnúť ho na tri časti. Väčšina si pri tejto úlohe pomohla zubami, kolenami, alebo ho len jednoducho roztrhla. No takto sa nie každému podarilo spraviť z papiera tri kúsky. Nasledovali odpovede na otázky, ktoré sme ešte na začiatku programu hodili do koša. Každý si vytiahol jednu a pokúsil sa na ňu písomne odpovedať. Vytvorili sme štvorčlenné skupiny a odpovede sme sa snažili zhrnúť do jedného celku. Odpovede boli pomerne rovnaké a týkali sa konkrétnych príznakov hyperaktivity. Vonkajšie znaky sú tenká pokožka, bledá tvár, kruhy pod očami, tenká postava, zvýšený príjem tekutín, chuť na sladkosti, nosenie šiat bez opaska, pohodlné šaty.

Príznaky: zvýšená aktivita, nepozornosť, impulzívnosť, deti sa snažia upozorniť na seba, poruchy reči, emocionálna nevyváženosť, ťažkosti pri koordinácii pohybov. Pozitívne vlastnosti: spontánna ochota pomáhať, silný pocit pre spravodlivosť, kreativita, empatia, hyperaktívne deti sa nevedia hnevať, majú zmysel pre humor, sú húževnaté, vytrvalé.

Na záver sme mali možnosť postaviť sa do skupiny podľa toho, ako sa cítime na konci programu, a to podľa škály od 0 do 10. Bolo zaujímavé, že práve mladší kolegovia mali slabšiu vytrvalosť ako starší, skúsenejší pedagógovia. Na záver sa riaditeľka školy Zuzana Medveďová poďakovala Ildike Jávorovej a Kinge Kiszelovej za program. Kolegov poprosila, aby získané vedomosti používali vo svojej každodennej praxi a aby naďalej úspešne spolupracovali, čo je najdôležitejšie v kolektíve.

(zl)