Bolo po „búčove“, po komlóšskych hodoch, koncom augusta. Vedeli sme, že je chorý,

a keď sme ho nenašli v pondelok na jeho obvyklom mieste pri „pľaci“ v Maloroľníckom klube, tak sme zašli k nemu domov. Poprosili sme ho, či by nás nemohol odprevadiť

na sálaš a porozprávať našim hosťom zo Slovenska o bývalom svete dolnozemských samôt. A on prišiel a rozprával nám, aj keď mu už nebolo ľahko...

O sálašoch, o slovenskom dianí, o priadkach a zábavách počas dlhých zimných večerov, o tom, ako členovia brigád socialistickej práce Družstva Viharšarok pred dvadsiatimi piatimi rokmi postavili múzeum. Ale aj o nevzdelaných ľuďoch, ktorí medzi nami vyvolávajú iba konflikty... a na rozlúčku nám aj zaspieval. Jednu slovenskú a jednu maďarskú pieseň... Keď sa ho manželka príbuzného zo Slovenska spýtala, či sa cíti byť Slovákom alebo Maďarom, chvíľku porozmýšľal a povedal: „My sme v prvom rade Komlóšania... a potom Slováci.“

Ondrej Lopušný sa narodil 31. októbra 1930 v slovenskej roľníckej rodine. Jeho predkovia vyznávali evanjelickú vieru, ktorú mu popri výchove k skromnosti vštepovali na celý život. Navštevoval miestnu cirkevnú elementárnu školu a meštianku v Komlóši. Minulosť ho zaujímala od jeho mladosti. Najskôr skúmal históriu svojej rodiny, k čomu mu dávali podnety rôzne rodinné udalosti, svadby, hostiny, zabíjačky. Jeho slovenské povedomie ho priviedlo k tomu, aby sa začal zaoberať aj minulosťou slovenskej komunity v Komlóši. Vďaka nemu sa pre budúce generácie zachoval aspoň jeden zo stoviek sálašov, ktorý bol otvorený v roku 1985 a jeho zásluhou mohla Maďarská televízia natočiť v roku 1990 13-dielny seriál Rok na sálaši. Pričinil sa aj o zriadenie Slovenského pamätného domu na Peknej ulici (Szép utca) v roku 1993, keď sa Slovenský Komlóš stal mestom, a pamätnej izby bývalej slovenskej ochotníckej divadelníčky Judity Tomkovej. Bol hlavným informátorom spisovateľa Pála Závadu, ktorý prvky o minulosti Slovenského Komlóša zapracoval najmä do svojich románov Jadvigin vankúšik a Milota. Zaslúžil sa o prípravu filmu o pôvodnej komlóšskej slovenskej svadbe a spolu s celou dedinou sa podieľal na natáčaní filmu Kristíny Deákovej Jadvigin vankúšik. Našiel spoločný hlas s umelcami z ďalekého veľkomesta a vedel sa porozprávať aj s politikmi, či už Maďarska alebo zo Slovenska, ktorých vo svojom Sálašskom múzeu alebo pri bielom stole očaroval svojimi vedomosťami, šarmantnou osobnosťou a empatiou. Bol medzi zakladateľmi Slovenského klubu a miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku, všetko urobil v záujme zastavenia, alebo aspoň spomalenia neúprosne postupujúceho asimilačného procesu svojej národnosti. Kráčal po stopách svojho starého otca, ktorý bol tiež agilným členom miestneho evanjelického cirkevného zboru. Do konca svojho života vášnivo zbieral písomné i vecné dokumenty pracovných i sviatočných dní Komlóšanov. Celoštátna slovenská samospráva ocenila jeho zásluhy vyznamenaním Za našu národnosť, mesto Cenou Pro Urbe a miestna slovenská samospráva vyznamenaním Za komlóšskych Slovákov.

Ľudové povery, svadobné verše a texty, ktoré nám sľúbil porozprávať na magnetofón pri našej poslednej návšteve v Sálašskom múzeu, si odniesol so sebou na komlóšsky Nový cintorín. Je to veľká strata pre nás. Bolí nás definitívny odchod „pravého Komlóšana“, Bandi báčiho celého Komlóša a slovenskej komunity v Maďarsku. Budete nám chýbať, Bandi báči!

Alžbeta Račková