Nejeden z filmov 11. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave bol tematicky spojený s varením alebo s jedlom. V slovenskom filme Ako sa varia dejiny sa dalo nahliadnuť do hrnca vojenským kuchárom. Desať receptov, šesť vojen v Európe 20. storočia

a okolo šesťdesiat miliónov mŕtvych. Dokumentárny film Petra Kerekeša je o dejinách

z pohľadu kuchárov. O úlohe jedla, ktoré môže byť zbraňou i povzbudením.

Kulinársky dizajn, Banány!, Chlieb náš každodenný, Mondovino, Kaviár či krátke filmy ako Kaša, Čaj o piatej, Torta, Trh, Držky s cibuľou, Pogacha sú filmy nielen o jedle. Film maďarského autora Bálinta Márka Turi je o lákavo vyzerajúcom koláči starej mamy, ktorá ho omylom spestrí pesticídmi a tak sa hrdinovia filmu počas 9 minút jeho trvania dostanú vďaka náhode na druhý svet.

Kaviár je 20 minútový film rumunského režiséra Razvana Savescu. Rozpráva príbeh 35 ročného muža, ktorý prichádza so svojou malou dcérou Anou do mesta na Štedrý večer predať kaviár. Dcére sľúbil, že jej potom v Carefoure kúpi živého psa. Ana mu už vymyslela meno. Bude sa volať Milky. Ale otcov zámer je úplne iný. Verí, že pani Zina, bohatá majiteľka modelingovej agentúry, pomôže jeho dcére, ktorá od smrti matky neprehovorila o tejto téme. Príbeh zostáva nedokončeným, či nedotočeným? Ana sa cestou do obchodu naháňa s otcom a hovorí, že ho ľúbi, aj keď je trochu hlúpy.

Jedlom sa zaoberá aj film Mliečny bar režisérok Ewy Einhorn a Terese Mörnvik. Švédsky film hovorí o živote dvoch dám v rokoch, ktoré prevádzkujú Mliečny bar v Poľsku. Tento typ stravovacích zariadení bol rozšírený za komunizmu. Ponúkal lacné a rýchle občerstvenie komukoľvek. Nebolo to len mlieko v sklenom pohári či mliečny koktail a palacinky s džemom. Za pár korún sa dalo chutne najesť, či už z varených jedál, alebo zo studenej kuchyne.

Film bol točený v rokoch 2003 - 2004 a zachytil obdobie, kedy majiteľky denno-denne riešili problém či už s úradmi, tlačivami, prestavbou interiéru, správami z tlače o znížení dotácií a nepotrebnosti mliečnych barov, aj neustálym rastom cien. Film je nielen portrétom dvoch dám, ktoré vedia oddychovať aj klebetiť pri káve, dumať nad tým, ako nezvýšiť ceny, ale aj čistiť zemiaky, keď je to potrebné. Je o nezlomnosti vôle a presvedčenia, o práci. Portréty stravníkov, ktorí dávajú prednosť klasike pred prenikajúcim americkým trendom stravovania sa sú dôkazom toho, že ľudia vyhľadávajú prostredie i jedlo, ktoré poznajú už roky. Netúžia po umelých pohároch a uniformovanom menu.

Vydrží táto prevádzka, okolo ktorej práve prebieha rekonštrukcia budovy a je obkolesená zátarasami a výkopmi, a napriek tomu ju navštevujú zákazníci? Autorky po predstavení potvrdili divákom, že mliečny bar z ich dokumentárneho filmu funguje. Dodnes. V Poľsku sa zaužívaný spôsob stravovania v mliečnych baroch udržal. V Bratislave je ne mieste bývalého mliečneho baru neďaleko divadla svetoznámy Mc Donald.

Ďalší dokument, ktorý súvisí s jedlom, je podrobné pátranie francúzskej režisérky Agnes Varda o histórii a súčasnosti paberkovania Všetci moní zberači a ja. Tento film videlo vo Francúzsku milión divákov. Po predstavení si dávali od režisérky podpísať zemiak. Prečo?

Agnes pátra v knižniciach, galériách, v rozhovoroch s ľuďmi o tom, ako, čo, kde a kto kedysi „zbieral“. Objavuje obrazy, kde zber úrody bol prácou skupiny. Na poliach nič nesmelo zostať. Iba ak pre voľne žijúce zvieratá. Predchádzajúce generácie neplytvali. Dnes zbierajú stroje.

Agnes divákovi odkrýva rôzne odvetvia poľnohospodárstva, kde sa po zbere stále čosi nájde. Napríklad triedička zemiakov v závode vyhodí zemiaky malé, zelené, ale i priveľké. Agnes objavuje na skládke vyradených zemiakov také, ktoré majú tvar srdca. A objavuje aj zberačov, ktorí vedia, kedy sa oplatí prísť zbierať vyhodené. A každý z nich má svoj príbeh. Príbeh nielen o zbieraní. Dnes ľudia viac vyhadzujú, ako zbierajú. A tí, ktorí paberkujú, paberkujú sólo.

Agnes predstavuje aj samu seba. Svoju kameru, šediny i ruky poznačené časom. Pravidelne chodí s kamerou na trh a sleduje vytipovaných zberačov. Zvláštny muž v okuliaroch, vegetarián, sa už desať rokov stravuje z košov. Nie je to zber z chudoby. Robí to z etickej obavy. Vstáva o štvrtej ráno. Cestuje. Medzi šiestou a siedmou ráno vyhadzujú nepredaný chlieb z predchádzajúceho dňa. Napriek tomu, že vyštudoval biológiu, predáva noviny a „loví“ zeleninu na trhu. Potom po večeroch učí v škole ľudí, ktorí nevedia písať a čítať. Dobrovoľne. Dospelí žiaci prídu kedy chcú, odídu kedy chcú. Nie je to len zberač. Rozdáva. To, čo sa v odpade nájsť nedá.

Ďalší zberači si obrovské zásoby vyhodeného jedla nenechávajú pre seba. Upečú ryby, kurence, a podelia sa o jedlo so susedmi. Veď zajtra budú v tých istých smetných košoch ďalšie použiteľné suroviny. Treba vedieť hľadať a prísť včas. Lebo konkurencia je aj v tomto novodobom remesle veľká.

Agnes má v byte dve nádherné štýlové stoličky. A zo smetiska! Ale pátra ďalej. Vždy, keď vyrazí za novými informáciami a príbehmi, všíma si kolóny kamiónov, vezúcich stále nové a nové tovary. Našťastie Agnes objavuje aj rarity, kde zo starého vzniká nové. Rozpráva sa s murárom, ktorý muruje múr z odpadu. Hlavne z bábik. Zvláštny panteón. Surrealistický. Podobne moderné sú i obrazy ďalšieho umelca, ktorý vytvára esteticky zaujímavé a nápadité diela - tiež z odpadu.

Režisérka nás vovedie kamerou do múzea, kde zariaďujú vyhodené chladničky. V jednej sú schované zberateľské postavičky - figúrky. Na všetkých poličkách. A je ich až priveľa! V ďalšej je splachovací záchod. Zaujímavá recyklácia!

Oslovuje aj advokátov, ktorí citujú z právnych predpisov, že to, čo nemá majiteľa, nemôže byť kradnuté. Nekonečné množstvo nazbieraného materiálu končí zábermi na zemiaky v tvare srdca. Naklíčili. Možno ich zasadiť a znovu zbierať. Budú mať opäť ten istý tvar? Bodkou za zberačmi je vlastný úlovok zo smetí - hodiny. Pekné, ale hlavne v zrelom veku veľmi praktické. Nemajú ručičky.

Z Francúzska je aj dokument zo života policajtov a ich proti či spoluhráčov, klientov, jednoducho ľudí v krízovej životnej situácii. Zo 150 hodín nahrávania zostrihali Ilan Klipper a Virgil Vernier film Komisariát na 83 minút. Zostrih, ktorý zrkadlí mozaiku typických príbehov z ulice. Alkohol, zbrane, hádky, znásilnenie alebo formu pomsty, požiar,... Výpovede zatknutých, zápis a prvý kontakt s niekým, kto rozumie a vie ako riešiť nepriznaný vnútorný problém. Každé prečo má svoje preto. Aj otázky malej dcérky. Pýta sa maminých kolegov, čo a načo sú putá. A čo je toto?, ukazuje na zbraň. Mama ti povie, nevedia ako zareagovať.

Scény z vyšetrovania či zásahu prelína jazda denným i nočným mestom. Službukonajúci sa rozprávajú medzi sebou i do kamery. O živote. O strachu. Strachu z mŕtvych, z havárií, z krvi... Počas požiaru vidia obyvatelia mestečka aj diváci prácu policajtov, ktorí zachraňujú ľudí z horiaceho domu v novom svetle. Film, ktorý sa nakrúcal v Normandii, v pokojnom predmestí mesta Rouen, má svojich hercov z radov obyvateľov mestečka. Niektorí sa trápia, iní skúšajú, kde sú hranice iných i hranice zákona. Obhrýzajú si nechty, fajčia, nadávajú, ale i hovoria do kamery o tom, čo nezvládli bez pomoci strážcov zákona. A strážcovia zákona? Majú svoj obyčajný civilný život, ktorým sa podobajú nám.

V sále napravo hrajú nemecký filmový dokument Pornoživot. V sále vľavo film v Rakúsko - Nemecko - Francúzskej koprodukcii Lurdy. Režisérka Jessica Hausner, ktorá natočila aj film Hotel, z ktorého diváka mrazí a rozmyslí si, či sa v nejakom hoteli v Rakúsku ubytuje, si tentokrát zvolila zvláštnu tému. Christine, takmer celý život pripútaná na vozík, sa cíti osamelá a vyberie sa na výlet do Lúrd. Na miesto zázrakov, po ktorých túžia všetci chorí.

Osudy ľudí zájazdu sú rôzne. Program je presný. Návšteva jaskyne, bazéna, svätej omše,... Príjemné mladé asistentky oblečené v ošetrovateľských uniformách sa starajú o nevládnych. Christinu treba obliecť, učesať, nakŕmiť, uložiť do postele. Vrchná sestra Cecília ju nezabudne pohladiť a potom si kľakne k posteli k modlitbe. Nikto nevie, že sama potrebuje pomoc, že chemoterapia ju vyčerpáva a že napriek vážnemu zdravotnému stavu dvíha chorých a organizuje všetkým program.

Zvláštna spolubývajúca nevládnej Christiny, ktorá viac mlčí ako hovorí, sa rozhodne svoj čas venovať peknej dievčine. Chopí sa vozíka a dovezie ju do predných radov na omši, priamo pred kňazov. Kvôli dievčine či kvôli sebe? Večer oblečie dievča a vyvezie ju na nočné bohoslužby popri karty hrajúcom kňazovi, ošetrovateľovi a sestričke práve vo chvíli, keď si rozprávajú vtipy. Vôbec si nevšimli vozík s Christne a tajomnou ženou.

Pri ďalšej návšteve jaskyne sa Christine podarí dotknúť nevládnou rukou kameňa. V noci skúsi vstať, učeše sa sama, ráno vstáva a zapína si blúzku... Zázrak! Vyšetruje ju lekár, aby potvrdil, či došlo k uzdravenie. K zázraku.

Sestričku Cecil odváža sanitka. Je to vážne. Chrstina naopak, plná novej energie ide na výlet. Vystupuje na vrchol. Dostáva bozk. Večer cenu za najlepšiu pútničku a - tancuje. Svieti. Žiari šťastím... Zázrak. Christinina tvár žiari šťastím. Ale prečo ona? Práve hrajú a spievajú pieseň Felicita...

Líštičky je slovenský film režisérky Miry Fornay. Je o Slovenkách, ktoré odchádzajú ako mnoho iných mladých ľudí pracovať a hľadať šťastie v zahraničí. Írsko. Dublin. Komunita prisťahovalcov z východného bloku. Vystihuje podstatu novodobej emigrácie. A vzťah dvoch sestier, ich lásky aj zákerné úskoky či prekvapujúce výroky: Páči sa ti? Môžeme sa ňou podeliť. Veď sme sestry!, hovoria o posunutých hraniciach a emigrácii hodnôt. Herecky „líštičky“ stvárnili Réka Derzsi a Rita Banczi.

Slovenský dokumentárny film. Arsy Versy režiséra Mira Rema. Hlavný hrdina robí to, čo nikto iný. Fotí a filmuje netopierov. Nežení sa. Žije s mamou, lebo ako ona hovorí: dnešné ženy pozerajú na to, či má auto, či má peniaze, nie na to, či má čo má mať. Syn rozpráva, ako začal fotiť, filmovať,... Ako ho inšpiroval film Planéta opíc a chcel tromfnúť tú Ameriku a Husákovi urobiť radosť. Svojím filmom o planéte inteligentných bytostí, ovládajúcich planétu. O planéte motýľov. Mama spomína na genézu zvláštnych koníčkov syna, a popritom výstižne charakterizuje dnešnú dobu: Každý sa ponáhľa! Nikto si nedá nič na rozmyslenie. Každý si myslí, že keď sa chce dostať do cieľa, musí sa ponáhľať. Ale nemusí to byť vždy pravda...

Zaujímavá snímka, kde kamera sníma, z mnohých uhlov pohľadu. Klasická hudba. Príprava ustaľovača, vývojky, vyvolávanie fotografií... Staré fotky, rozhovory, výpovede... záznamy zo života netopierov. V prírodnej scenérii a reči Považia.

Do sály pred projekciou rázne a ľahko zároveň vchádza zaujímavý starý pán neurčitého veku. S ruksakom na chrbte je nápadnejší ako iní. Sadá si do hľadiska a predstavuje svoju manželku žene, ktorá prišla s ním. O pár minút je na plátne - teda vo filme ten istý muž. S ruksakom na chrbte stojí pri schodoch priestorov Palace Cinema v Auparku. Hrdina našich čias.

Sledujeme jeho rozhovor s redaktorkou, typickou ženou doby a novinárskej brandže. Oblečená je v bielych minišatách. Obuté má červené lodičky. Má málo času,

počúva tak na pol ucha, ide za svojím cieľom a nehľadá nuansy, nechce vedieť viac, nemá záujem hľadať a nachádzať odpovede. Chce mať prácu čím skôr za sebou. Jej prvé stretnutie s hrdinom. Človekom, ktorý vie, kto je, má svoj názor, svoje typické zvyky a hoci je komunikatívny a prispôsobivý, je za každých okolností sám sebou. Nepotrebuje sa hrať na niekoho, kým nie je.

Svedectvo o živote nestora slovenskej filmovej kritiky a publicistiky Pavla Branka je z dielne režisérky Zuzany Piussi. Zuzana viackrát vo filme zámerne vysvetľuje, čo je hraný dokument, jeho podoby, porovnáva... cituje z rozhovorov, ktoré zaznievajú v pozadí scén z televízie či z rádia v čase, kedy sa na plátne zdanlivo nič nedeje. Ide za svojím zámerom odhaliť svojho hrdinu. Dať mu priestor na vyjadrenie svojich názorov i životného príbehu. Rozhovor so spolucestujúcou vo vlaku odkrýva hrdinove tajomstvá, záľubu v umení, opere, knihách, prekladateľské úspechy i životné peripetie.

Rozhovory s manželkou potvrdzujú jeho názory na lásku a vzťahy, ktoré bez zábran hovorí i redaktorke a spolucestujúcej. To, čo hovorí, je nadobudnutá skúsenosť, nie teória z kníh: Vysvetľuje zlyhanie prvého manželstva. Marcel Aymé hovorí, že láska je príjemný stav nepríčetnosti. A dodáva: Ľudia potrebujú o sebe oveľa viac vedieť, keď sa berú... Vtedy som nerozumel ženám. Potreboval som sex a nevedel ako k nemu prísť... Takýto postoj nevytvára dobrú základňu pre manželstvo. Spolucestujúca dostáva cenné rady do života. Redaktorke so smiechom rozpráva, ako stretol svoju druhú manželku, a ako jej po tom, čo sa bližšie spoznali. Povedal: Zaklincoval som to, že ženiť sa nikdy nebudem!

Portrét 88 ročného nestora slovenskej filmovej kritiky a publicistiky. Muža, ktorý si viaže šnúrky na uzlíky. Ktorý je intolerantný k bezhraničnej slobode. Ktorý charakterizuje súčasný systém ako spoločnosť, voči ktorej sa ľudia nebúria. (Hoci tí znevýhodnení sa vždy búrili. Od staroveku až po rok 1945.) Táto spoločnosť nie je zlá. Ona je sebazáhubná.

Použitý archívny dokument z preberania ceny za celoživotné dielo do mikrofónu komentuje vecne a pravdivo: Je to cena za to, čo bolo. Nie za to, čo bude! Cena za to, že som sa jej dožil. A hoci režisérka uplatnila občas neobvyklé postupy pri nakrúcaní filmu a odkrývaní názorov a intimity osobnosti, film má neobvyklú výpovednú hodnotu. Nielen tým, že zobrazuje životný príbeh hrdinu, vyrovnaného s minulosťou, pobytom v koncentračnom tábore, zákazom publikovania, ale je o generácii, ktorá hľadala odpovede na otázky, hľadala hodnoty a snažila sa pochopiť zložitosť ľudskej bytosti, citov, konania...

Hrdina našich čias Pavol Branko a jeho úprimná výpoveď je vďačným námetom na niekoľko filmov. Nemusia byť hrané. Má čo povedať. A nielen reportérom: Nikdy nie som hotový s tým, čo by som chcel spoločnosti povedať. Ale vy na to nemáte čas.

V ďalšej sále je film o Constantinovi a Elene. Príbeh dvojice - život starých rodičov, žijúcich na rumunskej dedine, filmoval Andrej Dasdalescu dva roky. Zostrihal ho na 100 minútový dokument, v ktorom nechal hlavných hrdinov hrať svoj obyčajný dennodenný život. Sliepky, kuriatka, kačky. Tvaroh zavesený v plátenku na odstredenie zvyškov mlieka. Záhrada ako z obrázku, kde sa pri práci spieva i návštevy a rozhovory. Pokojný život dvoch ľudí, ktorí už majú pravnúčatá, vek nad osemdesiat, ale stále sa hýbu, pracujú, zaujímajú sa o dianie okolo, uvažujú i žartujú. Pokoj a harmónia v príbytku, aké dnes už nájdeme poriedko. Povala plná tajomstiev a pokladov, akým je aj koryto z dreva pre najmenšiu pravnučku.

Film zobrazuje aj tradičné zvyky, stretnutia dedinčanov, hostiny, pohreby. Z jednej si naši hrdinovia donesú domov výslužku. Pepsicolu v plechovke, ktorú považujú za pivo a Elena ju nevie otvoriť. Constantin to zvládne. Pripíjajú si a uvažujú, kedy boli spolu na akej hostine. Elena pragmaticky konštatuje, že to bolo na svadbe, ale veru na tú svadbu škoda bolo chodiť, lebo mladí sa aj tak rozviedli.

Téma dovolenka je tiež rýchlo vyriešená. Na dovolenku sa chodí preto, lebo ľudia potrebujú ísť na čerstvý vzduch. A oni sú predsa na čerstvom vzduchu kedy chcú. V záhrade. Keď prší, obujú si galoše a opatria hydinu. Constantin predčítava z novín. O panovníkovi Constantínovi, ktorému sa zjavil kríž a tak svojim bojovníkom nariadil, aby si na odev pripevnili symbol kríža. Zvíťazil. Jeho žena sa volala Elena. A o Elene si Constantin spieva aj pesničku pri čistení cibule. Elena, keby som ťa ešte raz mohol mať, ukázal by som ti, čo je to láska... A reálne si zavtipkuje na svoj účet, že čo by jej už len ukázal v jeho veku. Má 83 rokov. Ale hovorí aj o tom, čo je podľa neho láska: porozumenie a úcta.

Elena neposedí bez práce. Keď nie je robota vonku, tká koberce. Pestré koberčeky sú aj na stenách domčeka. Chalúpky, ktorá je plná toho, čo dnešný uponáhľaný svet už stratil. Pokoj príjemne naruší len vnučka s mužom a pravnučkou. A kým malú hojdajú v drevenom koryte, donesenom z povaly, spieva prababka pesničku o kvetoch votkaných do kobercov. Každý kvet, každá farba má svoj zmysel. A hoci babku už ruky bolia, keď začne robiť, bolesť prestane.

Režisérov blízky vzťah k prostrediu i hlavným aj vedľajším postavám mu dáva možnosť zachytiť aj nezachytiteľné. Neusmerňuje nikoho a tým, že kamera sníma priestor a dianie v ňom z jedného uhla dáva slobodu aj divákovi nájsť, vybrať si na plátne to, čo ho zaujíma. Mladý režisér, ktorý po skončení filmu odpovedá na otázky divákov hovorí o tom, ako film vznikal. Sú to dva roky filmovania, z ktorých použil len rok. Práca režiséra sa mu zapáčila. Predtým pôsobil ako strihač a zvukár, ale filmovať sa mu páči viac. Lenže musí sa aj zarábať. A tak sa necháme prekvapiť, či a kedy sa opäť chytí kamery ako režisér.

Podobne o režisérskej práci hovoril aj režisér a scenárista filmu Najhoršia firma na svete. Regev Contes pred rozhodnutím natočiť film dobre zarábal ako poisťovací agent. Ale nebol šťastný. Peniaze čo zarobil, investoval do nakrútenia tohto filmu, v ktorom hrá aj jeho vlastný otec. Filmu o poisťovacej spoločnosti nechýba humor. Ani režisérovi nechýba. Povedal, že teraz nemá peniaze, lebo ich investoval do natočenia filmu, ale je šťastný.

Zrkadlo. Je to dokument o ceste za svojím cieľom. O vízii, ktorá sa naplní a rozjasní jedno námestie malej horskej dedinky v Alpách. Kanadsko-taliansky film režiséra Davida Christensena je dokumentom o odhodlaní starostu Franca Midali urobiť zázrak a zabezpečiť v dedinke Viganella, v čase medzi 11. novembrom a 2. februárom, kedy je málo slnka, svetlo. Ako? Jednoducho obrovským zrkadlom, ktoré presmeruje lúče slnka tam, kde to je potrebné.

Nikto na svete ešte nič také neurobil. Ani v rozprávkach nie je prerozprávaný takýto príbeh. Ani v mytológii. Napätie vo filme, ktorý je reálnym dokumentom inštalácie zrkadla, vzniká vtedy, keď sa má zrkadlo umiestniť na vrchole svahu. Nikto nerátal s tlakom, ktorý vznikne pri skladaní obrovského zrkadla pomocou helikoptéry. Zrkadlo sa poškodí. Treba začať odznova.

Zábery krásnej čistej prírody sa striedajú s dokumentmi o živote obyvateľov. Kostol, budhistické centrum, rodiny i jednotlivci, ktorí tu žijú sa konečne dočkajú. Inaugurácia zrkadla priláka do dedinky médiá i zvedavých turistov. Je to oslava ľudskej fantázie, tvorivosti, snahy i vôle zachovať život v dedinke, ktorá by bez svetla možno postupne stratila budúcnosť...

Hraný film Deň splnu moskovského režiséra Karena Shakhnazarova je poetickým prelínaním príbehov, ktoré majú spoločného menovateľa. Raz sú ním tajomné ženy, inokedy dávne príbehy, ktoré sú vďaka filmovému príbehu poprepletané a pospájané buď postavami, alebo udalosťou, momentom, ktorý kamera sníma z uhlu pohľadu viacerých hrdinov filmu. Minulosť sa prelína s prítomnosťou. Spomienky alebo rekonštrukcie dávnych udalostí v divákovi vyvolávajú pocit, že on sám je súčasťou toho deja, že možno v pokračovaní príbehu nájde aj ten svoj. Plynutie času, okamihy, ktoré sú v spomienkach a na ktoré sa nezabúda. Nielen Puškin, ale aj mongolský chán a mikročasť ich osudu sa prepletajú pomedzi postavy súčasnosti. Aj starý pes má svoje spomienky. A divák? Nedostal vysvetlenie, len možno pochopil silu okamihu v živote na Zemi.

Film Šepot vo vetre - nádherné obrazy, posolstvá šeptané do vetra, vynikajúca práca kamery, štylizácia, odraz obrazu, symboly, vyjadrenie deja v náznakoch, presvedčenie, nezmyselnosť smrti, detský plač... Režisér a scenárista v Shahram Alidi, absolvent Fakulty výtvarných umení Teheránskej univerzity, svoje povolanie pretavil do filmu, ktorý je nielen šepotom farieb.

Odchádzam, lebo musím... Brazílsky film. Skoro všetky filmy majú výstižné názvy, ale tento má obzvlášť zaujímavý a dlhý titul. Súvetie. Málokto nebol v situácii, kedy odchádzal, hoci chcel zostať. Ako sa postavili k tejto téme brazílski režiséri a scenáristi Marcelo Gomes a Karim Aïnouz? Lístky na predstavenie sú vypredané. Popisu filmu: Cestopis. Severovýchodná Brazília. Miešanie formátov, vrátane Super 8 a DV. Celkom skromný a hlboko dojímavý.

Je vypredané. Zamestnanec kina si svedomite plní svoju prácu. Odchádzam. Lebo musím. A nedozviem sa, o čom je film, ako pokračuje či končí. Poznám len vetu. Dvojjazyčne: Viajo porque preciso, volto porque te amo. Odchádzam, lebo musím, vraciam sa, pretože ťa milujem.

Erika Fajnorová