Keď v to januárové popoludnie niekto nazrel do divadelnej sály Slovenského inštitútu, zistil, že v preplnenom hľadisku sedelo zvláštne obecenstvo. V radoch vekovo a profesijne heterogénneho publika boli prítomní predstavitelia slovenského verejného života a slovenských inštitúcií v Maďarsku, predstavitelia univerzitných a akademických vedeckých dielní v Maďarsku a na Slovensku, ako aj zástupcovia vládnych úradov.

Ten, kto lepšie pozná náš slovenský život, objavil v hľadisku aj pedagógov a študentov slovakistiky a početnú delegáciu zo Slovenského Komlóša na čele s primátorkou Ritou Garayovou. Za stolom na javisku sedela riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), ktorý oslavu zorganizoval, Alžbeta Uhrinová-Hornoková, členka Vedeckej rady VÚSM a docentka Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Mária Žiláková a profesorka Anna Divičanová, ktorá je úzko spätá s oboma inštitúciami. Všetci prišli osláviť životné jubileum prvej dámy slovenskej vedy v Maďarsku Anny Divičanovej, ktorú ako prvý pozdravil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej a flautistka Beata Šutinská. Po privítaní prítomných moderátorka podujatia M. Žiláková odovzdala slovo hostiteľovi, riaditeľovi Slovenského inštitútu. Podľa slov Milana Kurucza oslávenkyňa zanechala po sebe hlboké a dôležité stopy, veď zmapovala hodnoty, na ktoré môže byť hrdá tunajšia slovenská menšina. Za záslužnú označil aj jej prácu na čele Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Lipa, ktorá vykonáva dôležitú činnosť v záujme toho, aby si slovenské deti z Maďarska mohli prehlbovať jazykové znalosti na Slovensku. Po príhovore A. Uhrinovej-Hornokovej, ktorá krátko predstavila životnú dráhu A. Divičanovej, prišiel na javisko známy etnograf Ondrej Krupa, aby oboznámil prítomných s jubilejným zborníkom, ktorý uzrel svetlo sveta na počesť jej 70. narodenín VÚSM za podpory CSS a Úradu predsedu vlády MR. Ako povedal, jej činnosť by sa snáď najvýstižnejšie dala charakterizovať výrazom výskumníčka národnosti, ktorá počas svojej životnej dráhy podávala a podáva systematickú diagnózu stavu našej menšiny, z ktorej vždy vyžarovala láska k Slovákom a osobitne k Slovákom v jej rodisku, Slovenskom Komlóši. Podľa „subjektívneho hodnotenia“ O. Krupu jubilejný zväzok Kontexty identity odráža mnohorakosť životného diela jubilantky. Týmto nevšedným spôsobom sa rozhodlo pozdraviť ju 63 maďarských a slovenských autorov, ale nájdu sa medzi nimi aj českí, poľskí a chorvátski vedci. Redaktormi zborníka boli A. Uhrinová-Hornoková, M. Žiláková a Eva Krekovičová z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, ktorá ako prvá z hostí z druhej strany Dunaja pozdravila jubilantku, svojimi „zvedavými očami“ skúmajúcu komunitu Slovákov v Maďarsku. Podľa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) kniha A. Divičanovej Dimenzie národnostného bytia a kultúry, ktorý vznikol ako jedno z diel sumarizujúcich výsledky výskumnej práce, by mal byť povinnou príručkou pre každého, kto sa venuje našej komunite. Ján Fuzik ho označil za cennú prácu, ktorá o. i. poukazuje aj na význam národnostných inštitúcií. O tom, ako sa teória v jej živote spájala s praxou, svedčí to, že bola zakladateľkou a vedúcou prvého národnostného výskumného ústavu v Maďarsku. Ako povedal, je hrdý na to, že CSS mohla prevziať túto inštitúciu a v jej stopách boli založené ďalšie inštitúcie, ktoré prispievajú k zachovaniu našej Slovače. Na záver vyslovil radosť z toho, že sa nestala astronómkou, ako plánovala počas štúdia na gymnáziu, a tak zažiarila na vedeckom nebe našej komunity a tohto regiónu. A. Divičanová okrem vedeckej činnosti od 70. rokov pôsobila ako pedagogička na budapeštianskej univerzite, v mene ktorej ju pozdravil jej bývalý študent a súčasný kolega, vedúci Katedry slavistiky ELTE Róbert Kiss Szemán.

Po krátkom hudobnom bloku zboru Ozvena, zostavenom zo slovenských ľudových piesní z rodiska oslávenkyne a spracovanom Jánom Šutinským, prišla na javisko predsedníčka ZSM. Ruženka Egyedová Baráneková z pestrej životnej dráhy oslávenkyne pripomenula súťaž Vyletel vták a členstvo v porote súťaže Slovenský škovránok, ako aj významný počin - založenie Slovenského výskumného ústavu v čase spoločenských zmien. Ružou z paličkovanej čipky sa jej poďakovala aj v mene rodičov, ktorých deti učila na univerzite a ktorým okrem slovenského jazyka a literatúry vštepovala aj hrdosť na svoju slovenskosť. Za študentov a slovenskú mládež sa jej prišla poďakovať aj Anna Komjáthiová z Veňarcu. Po renomovanom etnografovi Jánovi Botíkovi z Bratislavy v mene delegácie z rodiska prišiel A. Divičanovej zagratulovať farár Evanjelického cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši Atila Spišák. Zároveň sa jej poďakoval za záslužnú činnosť na bohoslovenskej fakulte. Po ňom sa na javisku vystriedali Eva Hlôšková z Národopisne spoločnosti Slovenska, Magdaléna Paríková z Katedry etnológie Univerzity Komenského v Bratislave, hlavný vedecký pracovník Regionálneho výskumného ústavu Maďarskej akadémie vied v Békešskej Čabe József Kugler a Jaroslav Čukan z Nitrianskej univerzity, všetci dlhoroční známi jubilantky. Zástupca riaditeľky Slovenskej základnej školy a gymnázia v Békešskej Čabe Michal Lásik pozdravil oslávenkyňu v mene Čabianskej organizácie Slovákov a inštitúcie, kde v roku 1958 A. Divičanová maturovala a poďakoval sa jej aj za založenie školskej nadácie. Potom sa už dostala k slovu dojatá jubilantka, ktorá sa - vôbec nie v rozpore s obrazom, ktorý o nej máme - zmienila o speváckom zbore Ozvena ako pokračovateľa kedysi bohatej slovenskej speváckej kultúry v Budapešti a o tom, že rodina je základom zachovania národnostnej kultúry, ktorú v súčasnosti reprezentujú štyria príslušníci rodiny Šutinských, úzko spätí s týmto zborom. Ako povedala, zborník bol pre ňu prekvapením, poďakovala sa za veľkú prácu a prínos každého autora a prisľúbila, že každý príspevok si prečíta. Zaspomínala si na uplynulé desaťročia svojho pôsobenia na univerzite, kde začala pracovať v roku 1974, ktorá okrem vedeckej činnosti na báze tradície našich škôl vždy aj vychovávala. Na záver spomenula osemdesiat 70-ročných osobností, ktoré v decembri predstavil časopis Napút, medzi nimi bola aj ona. Ako povedala, dodalo jej sily, že všetci predstavení sú plní plánov a elánu a na záver vyslovila želanie, aby sa mladší kolegovia pozerali na tých v pokročilejšom veku ako na rovnocenných partnerov. Neoficiálna časť jubilejnej slávnosti sa začala prípitkom predsedu Vedeckej rady VÚSM, genetika Mateja Šipického, a pokračovala ďalšími gratuláciami a neviazaným rozhovorom. V mene redakcie Ľudových novín želáme pani profesorke, aby sa jej splnili predsavzatia a aby svojim šarmantným zjavom bola ešte dlho prítomná v našom verejnom živote.

Zaznamenala Alžbeta Račková

Jubilujúcej Anne Divičanovej

Keďže sme s pani Prof. Annou Divičanovou rovesníkmi, mal som to šťastie zoznámiť sa s ňou už v jej mladosti. Bolo to v čase a v situácii, keď sme sa obidvaja vydávali na cestu poznávania dolnozemských Slovákov. Už v tých našich bádateľských začiatkoch sa nedalo prehliadnuť, že stav slovenskosti dolnozemských Slovákov, nielen v odľahlých či menšinových sídlach, ale aj v kultúrnych centrách, akými sú Békešská Čaba, Nadlak a Petrovec, bol očividne, priam priepastne rozdielny. Oveľa presnejšie, ako my, vedou podkutí výskumníci, zhodnotili takúto situáciu básnici. Akže Ondrej Štefanko mohol o Nadlaku prehlásiť - „Trváme ako na cestách prach!“, iba zopár kilometrov od Nadlaku žijúci Juraj Dolnozemský o svojom rodnom Komlóši zažialil: „Cítime, že z mála nás je denne menej. Vytratili sa slová z našej dediny. Odišli ohrdené... preč!“ O tom, že situácia Slovákov v Maďarsku bola nielen zložitá a ťažká, ale aj nezmieriteľná, azda najvýrečnejším svedectvom sa stal manifest a časopis slovenských intelektuálov v Budapešti, nazvaný SME.

Už sa presne nepamätám, či sa pod tento manifest podpísala a akým spôsobom sa na ňom podieľala Anna Divičanová. No celkom určite vyjadroval aj jej pocity. Lenže na rozdiel od senzibilnejších literátov nevyjadrovala ich burácajúcim slovom, ale spôsobom, ktorý ju z ministerskej referentky a politickej dejateľky transformoval na vedkyňu. Takýto proces osobnostného prekryštalizovania sa mohol udiať len vďaka tomu, že Anna Divičanová pochopila: ak tvrdíme, že SME, potom by sme mali povedať, alebo dajako inak prezentovať aj to, akí Sme. Nazdávam sa, že iba s takýmto uvedomením a predsavzatím sa Anna Divičanová mohla podujať na takú prepotrebnú úlohu Slovákov v Maďarsku, akou bolo ich národnostné sebapoznávanie. Nie obviňovanie či sebaspytovanie - kto, kedy a čím zavinil dané položenie. Víziou Anny Divičanovej sa stala ambícia hľadať, nájsť a predstaviť obraz kolektívnej tváre Slovákov v Maďarsku, bez ktorého sa nedá nájsť ani spoľahlivá cesta k sebauvedomovaniu, a už vonkoncom nie aj k sebavedomiu.

Pri takejto podobnej príležitosti pred piatimi rokmi som zoširšia rozobral ako a čím všetkým sa Anna Divičanová svojou systematickou a cieľavedomou výskumnou činnosťou dopracovala k syntéze, čiže k súhrnu poznatkov o Slovákoch v Maďarsku, ktorý považujem za jednu z najvydarenejších charakteristík doterajšieho, už tri storočia trvajúceho vývinu Slovákov na Dolnej zemi. Ba čo viac, o žiadnej inej ucelenej časti zahraničných Slovákov nevznikol doposiaľ taký komplexne, interkultúrne a multidisciplinárne rozpracovaný obraz, ako o Slovákoch v Maďarsku. Výsledok, ku ktorému sa Anna Divičanová dopracovala, je naozaj impozantný. Netajím, že je hodný aj nefalšovanej kolegiálnej závisti. Lebo je to výsledok výnimočný a obdivuhodný.

Anička, blahoželáme ti k nemu!

Ján Botík

Vážená pani profesorka,

milé dámy a vážení páni!

Česť, že môžem pani profesorku pozdraviť pri tejto príležitosti, je zdanlivá. Môžem za ňu ďakovať nie vlastným zásluhám a vôbec už nie svojim osobným zásluhám, ale faktu, že sa pred skoro tridsiatimi rokmi rozniesla správa v našej triede, ktorá sa práve svedomite pripravovala na maturitné skúšky v budapeštianskom slovenskom gymnáziu, že istá pani Divičanová z Univerzity ELTE je vymenovaná za predsedníčku maturitnej komisie. Boli sme si istí, že bude od nás žiadať nielen maturitné odpovede na univerzitnej úrovni, ale keďže je autorkou literárnej antológie pre gymnáziá, budeme sa musieť nabifľovať všetky básne, ktoré obsahuje táto kniha, a najviac nás strašilo, že jej meno spolu s funkciou maturitnej predsedníčky vyvolávalo v nás hrozné asociácie spojené s nejakým divokým a krvilačným tvorom.

Potom prišla na maturitu drobná, šarmantná a milá pani, ktorá pozorne počúvala naše odpovede, povzbudivo prikyvovala, keď sme si to zaslúžili, dokončila naše myšlienky a vety, keď sme ich nedokázali uzavrieť, a nie v poslednom rade dávala studené obklady na čelá dievčat, ktoré omdlievali od strachu. Netreba zvlášť zdôrazniť, že spoločne sme prekonali všetky ťažkosti a každý spomedzi nás zmaturoval.

Počas môjho univerzitného štúdia mohol som iba dokresliť tento portrét pani profesorky. Veľmi rýchlo vysvitlo, že naše jazykové zábrany prekonáva silný prúd jej jazykových schopností, v ktorom sa s najväčšou prirodzenosťou zachovali elementy jej materinského nárečia z Dolnej zeme nielen vo výslovnosti, ale aj v skloňovaní a časovaní, ako aj na poli slovnej zásoby. Objasnila nám, že ku kultúre Slovákov v Maďarsku patrí aj poznanie maďarskej i českej kultúry a táto rozvrstvenosť nosí v sebe neoceniteľné bohatstvo.

Na univerzitných prednáškach nám bezpochybne naznačila, že okrem dvojjazyčnosti a dvojkultúrnosti je podobne dôležité, aby sme si rozšírili svoj obzor aj v iných disciplínach. Na jej prednáškach a seminároch nás najprv nesmierne štvalo, že sme si nedokázali zaznamenávať jej myšlienky, lebo s takou prirodzenosťou preskakovala z jednej témy na druhú, tak ľahko zanechala teritórium jednej kultúry preskočila na druhé, v súvislosti s nejakým umeleckým dielom jej napadlo ďalšie a my sme si uvedomili, že ju nikdy nebudeme môcť dohnať. Ani dnes neviem, či to robila schválne z pedagogických príčin, ale je fakt, že po hodinách sme sa vytratili do knižníc, aby sme odstránili biele miesta v našich vedomostiach. Samozrejme, netvrdím, že niekedy sme nebrali veci na ľahkú váhu. Napríklad keď sme dostali na skúškach tému, ktorú sme dostatočne neovládali, stačilo nepočuteľne mrmlať popod nos, aby po istom čase pani profesorka prevzala slovo a nakoniec náš výkon predsa odmenila dobrou známkou.

Toto všetko patrilo k slobode univerzitných poslucháčov - bol to nezvyčajný pocit aj v 80. rokoch v Maďarsku. Túto duchovnú slobodu nám, študentom, darovala pani profesorka Divičanová a prenechala nám rozhodnutie, čo, kedy a akým spôsobom zvládneme z učebného materiálu.

Ako mladému odbornému asistentovi univerzity sa mi dokreslil tento portrét. Považoval som za česť, že som sa mohol stať jej kolegom a že som ju mohol bližšie spoznať aj ako človeka.

Občas si lichotím, že patrím k tým, ktorí boli schopní využiť - aspoň čiastočne - možnosť slobody, ktorú nám zabezpečila...

Veľa šťastia k jej sedemdesiatym narodeninám!

Róbert Kiss Szemán

Univerzitná profesorka, kulturologička, etnologička, slovakistka, prvá riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anna Divičanová sa narodila 15. januára 1940 v Slovenskom Komlóši. Zmaturovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Je absolventkou Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti (ELTE) odboru slovenský jazyk a literatúra - história. Jej prvým pracoviskom bola Vysoká škola Gyulu Juhásza v Segedíne (1963 - 1967), potom pracovala v Stredoeurópskej skupine Spoločenskovedného ústavu v Budapešti (1967 - 1969). Na Ministerstve osvety pôsobila v rokoch 1969 - 1974. Od roku 1974 je zamestnaná na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa, kde prednáša literárne a kultúrnohistorické disciplíny. Je školiteľkou na doktorandskej škole slovanských jazykov ELTE a bola oponentkou mnohých doktorských dizertácií. Je zakladateľkou a prvou riaditeľkou (1990-2002) špeciálneho vedeckého pracoviska Slovákov v Maďarsku, Slovenského výskumného ústavu, v rokoch 2002 - 2009 bola jeho hlavnou odbornou radkyňou a je členkou vedeckej rady VÚSM. V roku 1975 získala titul doktor filozofie obhajobou dizertačnej práce Spoločenské a kultúrne postavenie Slovákov v Maďarsku a inštitúcie 1958 - 1968. V roku 1988 sa stala kandidátkou historických a národopisných vied. Jej dizertačná práca Jazyk - kultúra - spoločenstvo, Etnokultúrne premeny na slovenských ostrovoch vyšla najprv po maďarsky, neskôr po slovensky. Titul profesorka - Dr. Hab., získala v roku 1997 zo sociolingvistiky prácou Vzťah jazyka a kultúry, dvojjazyčná kultúra. Vedecká činnosť jubilantky sa zameriava na kultúru, históriu, literatúru a jazyk Slovákov v Maďarsku. Upozorňuje na dimenzie ľudovej, cirkevnej a vysokej kultúry; na vzťah kultúry väčšiny a menšiny; na procesy akulturácie, problém kultúrneho konfliktu a kultúrnych zmien, na vrstvy multikultúr; vzťah jazyka, kultúry a society; na problematiku cirkev a menšiny, národnosť a hospodárstvo. Oslávenkyňa napísala 11 monografií, resp. knižných publikácií, tri z nich v spoluautorstve, a početné štúdie v slovenskom a maďarskom jazyku. Je recenzentkou a redaktorkou, resp. spoluredaktorkou mnohých kníh. Jej najdôležitejšie publikácie sú Anyanyelv, kultúra, közösség (Budapešť 1993), Jazyk, kultúra, spoločenstvo (Békešská Čaba - Budapešť 1999), A magyarországi szlovákok, The Slovaks of Hungary, Slováci v Maďarsku (spolu s Ondrejom Krupom, Budapešť 1997, 1998, 1999), Dimenzie národnostného bytia a kultúry (Békešská Čaba 2002), A nemzetiségi lét és kultúra dimenziói (Békešská Čaba 2003) a ďalšie.

Anna Divičanová zastávala a dodnes zastáva rôzne spoločenské funkcie: bola predsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku (1990-1996), členkou Vedeckej rady Ústavu etnológie SAV. Dodnes je členkou redakcie časopisu Slovenský národopis, redakcie národopisnej revue a redaktorkou, resp. spoluredaktorkou Národopisu Slovákov v Maďarsku, členkou Národopisného výboru Maďarskej akadémie vied, predsedníčkou kuratória nadácie Eötvösovho kolégia a kuratória Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa. Je tiež čestnou členkou Maďarskej národopisnej spoločnosti a Slovenskej národopisnej spoločnosti

Jej vedecká, odborná a organizátorská práca bola ocenená mnohými vyznamenaniami: Maďarská národopisná spoločnosť jej udelila cenu Pro Etnographia Minoritatum, vláda MR vyznamenanie Pro Minoritate, Pro Renovanda Cultura Hungariae - Cenu Petra Pázmaňa za vedeckú a výchovnú činnosť na univerzitách, Celoštátna slovenská samospráva vyznamenanie Za našu národnosť, Matica slovenská Zlatú medailu Cyrila a Metoda. Je čestnou občiankou Slovenského Komlóša.