Madama Butterfly očarila Budapešť - Úžas nad veľkosťou umenia
- Podrobnosti
- Kategória: Kultúra
Nočná Andrássyho trieda bola deviateho februára snáď len o trochu menej hlučná než cez deň. Autá v niekoľkých pruhoch prechádzali oboma smermi, semafory zo zotrvačnosti preskakovali z červenej na zelenú a naopak. Dav, vychádzajúci cez patinované brány budapeštianskej Opery, však hluk nevnímal. V ušiach mu ešte doznievali melódie jednej z najslávnejších, najhranejších, najpopulárnejších opier na svete: melódie príbehu o láske mladučkej, jemnej Čo-čo-san a oficiera amerického námorného loďstva Pinkertona...
Príbehu o konflikte dvoch rozličných kultúr, o stretnutí tradícií, prirodzenej ľudskosti a čistoty so skazenosťou modernej západnej civilizácie. Príbehu, v ktorom na jednej strane stojí vernosť a oddanosť, na druhej strane zbabelosť a ľahkovážnosť, očakávania konzumnej spoločnosti, ktorá je presvedčená, že všetko sa dá kúpiť. Túto slávnu operu skomponoval taliansky skladateľ Giacomo Puccini, nástupca Verdiho dedičstva, ktorý sa pre spracovanie ľúbostnej romance (ba aféry) rozhodol po zhliadnutí divadelnej hry Madame Butterfly autora Davida Belasca v jednom londýnskom divadle. Vznikla podľa poviedky právnika a spisovateľa Johna Luthera Longa. Puccini v roku 1901 získal práva na zhudobnenie a ostatné už vieme. Osud zaľúbenej a do lásky a (z) lásky priam zbláznenej japonskej gejši ho uchvátil a už nepustil. Svetová premiéra diela bola v roku 1904 v talianskej Brescii. Odvtedy slávne dielo putuje svetom a časom. Siahol po ňom aj Peter Konwitschny, najúspešnejší nemecký operný režisér (jeho inscenácie získali mnohé ocenenia), ba niektorými považovaný za najväčšieho operného režiséra súčasnosti, keď sa rozhodol inscenovať túto operu najprv v rakúskom Grazi (1992) - a odtiaľto ju „preniesol“ aj do Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, kde mala premiéru v roku 2007. (Pre zaujímavosť: v Bratislave ju po prvýkrát uviedli v roku 1910 - ako inak - v dnešnom SND.)
Nuž, a práve túto bratislavskú verziu slávnej opery si mohlo pozrieť aj budapeštianske publikum, v radoch ktorého sme našli početné zastúpenie Slovákov, žijúcich v hlavnom meste i na jeho okolí. Peter Konwitschy naštudoval modernú Madame Butterfly. Nie nejaký sladký cukrík, ale plnohodnotný príbeh, ktorý osloví aj diváka 21. storočia. Príbeh dvoch ľudí, ktorý je súčasne príbehom v širších súvislostiach. Inscenácie P. Konwitschneho sú vôbec moderné, novátorské, niekedy priam poburujúce, búrajúce konvencie, sú geniálne, ale nie každý ich prijíma - aspoň na prvý pohľad nie. Aj niektorí z budapeštianskeho publika si museli zvyknúť na modernú scénu (Jörg Kossdorf), ktorú tvorili vertikálne, horizontálne či šikmo postavené a posúvajúce sa panely, zadný naklonený horizont, teda na naoko jednoduchú, ale pritom dokonale premyslenú scénu, maximálne využívajúcu svetelné efekty, na zadnú projekciu fotografií (gejše s cenovkami v dolároch!), či premietanie filmu na plátno nad proscéniom, medzi druhým a tretím dejstvom, predstavujúcim uponáhľané veľkomesto (je zaujímavé, že bežiace obrázky maximálne ladili s Pucciniho hudbou), na gauč, prikrytý americkou zástavou, na slnečné okuliare dvoch hlavných protagonistiek, na zástupné rekvizity (napr. zdrapy papiera), teda žiadne ikebany, vejáre, súčasne na krásne a mierne štylizované kostýmy (Hanna Vartenegg). Dômyselná scéna skvelo dopĺňala obsah, čím vzniklo vzácne hlboké dielo. Áno, po skončení predstavenia som počula: Tá scéna bola síce trochu nezvyčajná, ale aj tak to bolo krásne... Alebo: Spočiatku mi tá scéna pripadala chladná, ale potom som si zvykla a už mi nevadila... A ten spev! V titulnej úlohe sa predstavila svetoznáma slovenská sopranistka Eva Jenisová, ktorá zaujala aj svojím hereckým prejavom. Drobné žieňa s úžasným hlasom (len pre zaujímavosť, jej manžel Dalibor Jenis je barytonista SND), ktorá part Čo-čo-san spievala aj v roku 2004 v jubilejnej inscenácii vo francúzskom Lille. Miroslava Dvorského, ktorý mal spievať part Pinkertona, kvôli chorobe nahradil tiež výborný Michal Lehotský. Zaujala tiež Terézia Kružliaková ako slúžka Suzuki, Peter Remenár ako konzul, Ivan Ožvát ako Goro, Martin Malachovský ako Bonzo, ale mohli by sme spomenúť aj ďalších. Operu hudobne naštudoval a dirigoval jeden z najlepších slovenských dirigentov Oliver Dohnányi. Hudobníci „dýchali“ spolu so spevákmi. A diváci? Tí niekedy ani nedýchali. Pri lyrickejších častiach sa uvoľnene zahniezdili na stoličkách, pri dramatickejších boli v napätí ako pri sledovaní dobrej kriminálky...
Bolesť krásnej Čo-čo-san, opustenej ženy a matky, nás sprevádza nocou. Jej posledný zúfalý čin je symbolom obety a oddanosti. Nádherná hudba, v ktorej sa spájajú japonské motívy, hudobné tradície orientu s melodickosťou talianskej opery prehluší motory áut, kvílenie sanitiek a policajných áut. Hlas Čo-čo-san sa nám zahryzne do duší. Bolesť nie je dobrá, ale ak je nesmrteľná ako žiaľ Madame Butterfly, prináša priam zastavenie srdca, katarziu, úžas nad veľkosťou umenia a hudby s veľkým H.
Giacomo, ďakujeme za krásnu operu, Bratislava, ďakujeme za krásnu inscenáciu!
D. Onodiová
Oznamy
Redakcia | Kontakt
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Tel.: (+36 1) 878 1431
Fax: (+36 1) 878 1432
Poštová adresa: 1558 Budapest, Pf. 199