Vtedy, keď sa v roku 2003 Celoštátna slovenská samospráva rozhodla zriadiť Slovenské dokumentačné centrum, už existovali určité snahy o zachovanie zvukových a obrazových materiálov, zachytávajúcich osobnosti, nehmotné a hmotné hodnoty Slovákov v Maďarsku.

Vytvorením samostatnej inštitúcie, ktorá bola zriadená práve za týmto účelom, táto práca nadobudla systematický ráz a zároveň sa sústredila pod jednu strechu. Riaditeľkou SDC sa stala absolventka bratislavskej Univerzity Komenského, knihovníčka Anna Sabadošová, ktorá je v hlavnom zamestnaní zástupkyňou riaditeľa Mestskej knižnice Sándora Petőfiho v Malom Kereši. Z vlastného rozpočtu venuje inštitúcia na rozvoj svojho fondu 600 tisíc forintov ročne a na tento účel získava peniaze aj prostredníctvom súbehov zo Slovenska.

Rozhovor s riaditeľkou

Slovenského dokumentačného centra

Annou Sabadošovou

- Zriadením SDC sa začala mravčia práca, výsledky ktorej sa pre vonkajšieho pozorovateľa stali viditeľnými vtedy, keď sa budovanie fondu dostalo na určitú úroveň a inštitúcia mohla začať poskytovať svoje služby. Aké boli vlastne jej začiatky?

- Bola to naozaj mravčia práca. Inštitúciu sme začali budovať od základov - začali sme vytvárať priestor, kde budeme môcť ukladať knihy, digitalizované dokumenty, ktoré budeme nakupovať, či ktoré sme našli v sídle CSS, alebo v iných inštitúciách. V prvých rokoch sme vytvorili základ knižničného fondu, príručnú knižnicu, pozbierali a popísali sme tie knihy, ktoré sme našli v budove. Podľa už vydanej bibliografie sme sa snažili pozbierať dokumenty o Slovákoch v Maďarsku, tak krásnu, ako aj odbornú literatúru. A tu sme sa stretli s prvým problémom. Totiž knihy, ktoré sa už nedajú kúpiť na knižnom trhu, možno len veľmi ťažko získať, okrem toho ako inštitúcia si nemôžeme dovoliť platiť za nejaké dokumenty z vrecka. Museli sme si preto nájsť také prostredie, odkiaľ môžeme získať tieto dokumenty, myslím tu na knihy vydané Vydavateľstvom učebníc. Veľmi ťažko získavame dokumenty zo 70. rokov, alebo ešte staršie. Samozrejme, značná časť nášho fondu sa skladá z tých publikácií, ktoré sme dostali od Zväzu Slovákov v Maďarsku, alebo ich pozbierala už CSS, z Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku alebo z Ľudových novín, odkiaľ bol prevezený do našej inštitúcie fotoarchív redakcie. Urobili sme inventár a dnes už fungujeme ako „normálna“ knižnica. Samozrejme, nikdy nebudeme tradičnou knižnicou, veď vo „Fadruske“ (v sídle CSS - pozn. red.) nebýva toľko Slovákov, ako napr. v nejakej slovenskej obci. Snažíme sa zozbierať tie dokumenty, ktoré sú napísané, alebo vytvorené o Slovákoch v Maďarsku, aby sme ich mohli sústrediť na jednom mieste. Vieme o tom, že župné knižnice, Széchenyiho, ale aj Cudzojazyčná knižnica majú určitý národnostný fond, ony totiž mali, resp. majú za úlohu zbierať aj národnostnú odbornú, či krásnu literatúru, ale neexistovalo také stredisko, ktoré by zoskupovalo dokumenty o Slovákoch v Maďarsku, na ktoré by sme sa mohli bezprostredne napojiť.

- To znamená, že ľahšie je dnes nakupovať, ako získavať staršie dokumenty?

- Áno, je to tak. To, čo teraz vyjde, môžeme kúpiť v kníhkupectvách alebo vo vydavateľstvách, ale zaobstarať staré dokumenty, to je veľmi ťažká práca. Ten, kto sleduje knižný trh, vie, že v súčasnosti vychádza oveľa menej dokumentov, ako to bolo napr. v 70. rokoch. Tešili by sme sa, keby tí, ktorí majú doma viac exemplárov dokumentov vyslovene o Slovákoch v Maďarsku, prípadne ich už nepotrebujú, nám ich darovali. Nakupovať môžeme len na faktúry, napr. cez nejaký antikvariát, alebo cez nejakú firmu a to je už komplikovanejšie.

- Približne koľko dokumentov má v súčasnosti dokumentačné stredisko a z čoho pozostávajú?

- Spracovaných máme okolo 1200 knižničných jednotiek. Okrem toho máme množstvo digitalizovaných CD z Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, sú tam dokumenty, ktoré sú pripravené na spracovanie. Totiž knižničné spracovanie dokumentov neznamená, že na ne napíšeme jedno číslo a dáme ich na poličku, ale treba urobiť podrobný popis knihy z odbornej aj z formálnej stránky. Tieto dokumenty sú také špecifické, že nie vždy sú v centrálnych katalógoch. Teda väčšinou tento popis musíme urobiť my. Na našej webovej stránke máme internetový katalóg, ktorý je v rámci maďarských knižníc zaradený do všeobecného katalógu. Je zaujímavé, že záujem o našu knižnicu z roka na rok rastie. Poskytli sme už aj medziknižničnú výpožičnú službu, na čo sme veľmi hrdí. Nemáme také štatistiky ako jedna obecná knižnica, ale ja som hrdá na to, že sa zdvoj- až strojnásobil počet uchádzačov o naše služby. Teraz už vidím, že štatistika, ktorú som doteraz viedla, nevyhovuje dnešným potrebám. Pre seba som si zapisovala do diára, kto, kedy a čo hľadal, ale to nie je zachytené v databáze. Teraz už robím štatistiku týždenne, lebo denne dostávam telefonáty, maily s otázkami, aké dokumenty a kde by sa mohli nájsť.

- Sú to študenti, bádatelia, učitelia?

- Aj - aj. Študenti hľadajú odbornú literatúru. Mnohí hľadajú slovenskú odbornú, často jazykovednú literatúru, učebnice, chcú vedieť, kde si ich môžu kúpiť. My ako dokumentačné centrum sme povinní odpovedať aj na tieto otázky, veď sú to informácie, ktoré poskytujú všetky knižnice a aj my to pokladáme za svoju úlohu. Vyhľadávajú nás najmä vysokoškolskí poslucháči, väčšinou nie z odboru slovenčina, ale budúci sociológovia či historici, ktorí sa zaoberajú našou národnosťou. Práve dnes ma vyhľadali s otázkou, aké materiály máme o pôsobení CSS. Keď som sa spýtala, či môžu byť po slovensky, ukázalo sa, že nie. Je ťažké nájsť takúto literatúru, ktorá by nebola písaná po slovensky. V takomto prípade nemôžem povedať, aby si pozreli Ľudové noviny... Inak máme takú miešanú úlohu. Zabezpečovať národnostnú literatúru pre národnostných občanov by mali obecné knižnice, alebo verejná knižničná sieť. Poznáme však problémy, ktoré sú na tejto úrovni, preto tí, ktorí sa zaujímajú o národnostnú literatúru, sa obracajú na nás. Osobne nás vyhľadávajú vtedy, keď zasadajú odborné výbory, Valné zhromaždenie CSS, alebo sú nejaké odborné zasadnutia v Budapešti. Často mi volajú učiteľky, či im môžem požičať literatúru pre deti, alebo doplnkovú literatúru k učebniciam slovenčiny a neskôr ma pravidelne vyhľadávajú, či mám niečo nové, či im viem poradiť. Moja každodenná práca je aj sledovanie slovenského knižného trhu, čo kde vyjde, čo môžeme očakávať. Každý deň sa veľa učím, musím povedať, že toľko som sa neučila ani na univerzite ako teraz, veď musím byť v obraze.

- Spomínali ste spracované materiály VÚSM. Čo ich tvorí?

- Je to v prvom rade zvukový materiál. Digitalizáciu sme začali robiť v Maďarskom rozhlase, ale dnes je ťažká vec získať odtiaľ podľa terajších maďarských zákonov ten digitalizovaný materiál, ktorý sme my sami vytvorili. Je síce zachránený, ale vlastní ho Maďarský rozhlas, ktorý ho nevydá. Podľa mňa by sa s vedením rozhlasu mali nejako dohodnúť všetky národnosti, ale je to veľmi komplikovaná vec.

- V súvislosti s materiálmi Maďarskej televízie aj na worshope pri príležitosti národnostnej filmovej prehliadky sa hovorilo o tom, ako sa dostať k týmto materiálom aspoň na vedecké účely.

- Vedúci archívu MTV zaujal veľmi sympatický postoj, keď povedal, že sú schopní poskytovať tieto služby. Ja inak chápem, že ak potrebujem materiál, ktorý niekto vlastní, niekto, kto žije z toho, čo kedysi vytvoril, nemôžem si ho len tak vziať. Ale na používanie tohto materiálu na študijné účely, neziskové ciele by sa mal vytvoriť systém. Určité náznaky možného riešenia sú, ale pre rozhlas, neviem z akých dôvodov, to nie je dôležité. Každý rok sa pokúšame dohodnúť s vedením rozhlasu ale vždy sa tam zmení kompetentná osoba, ktorá sa zase najskôr musí oboznámiť s touto problematikou... Tak sme vymysleli, že sú aj iné fondy v inštitúciách Slovákov v Maďarsku, ktoré by sme mali spracúvať. Za rok, rok a pol, sme digitalizovali zvukové materiály, ktoré nahrali účastníci výskumných táborov a ktoré boli uložené v Békešskej Čabe. Je to na výšku meter a pol CD-čiek s veľmi hodnotným materiálom. Vlani v Bratislave som mala prednášku, spestrila som ju záznamom, na ktorom spievala jedna pani z Pilíša. Jedna kolegyňa mi povedala, že táto pani už nežije. Máme 3-4 CD, na ktorých rozpráva pán Lami, alebo pán Lopušný. Tieto hodnoty si začneme vážiť vtedy, keď títo ľudia odídu. Jeden exemplár je u nás a jeden vo výskumnom ústave. Teraz nasleduje tá mravčia práca, keď si treba vypočuť každý jeden záznam, popísať, kto na ňom o čom hovorí a katalogizovať materiál.

- Aké máte personálne podmienky? Vlani ste mali jeden deň v týždni pomocníka. Ako to vyzerá v tomto roku, je šanca na to, aby ste mohli zamestnať niekoho na túto odbornú prácu?

- Vlani sme mali šťastie, že sme mohli zamestnávať ešte jednu osobu. Vďaka tomu sme mohli prehľadne uložiť dokumenty, ktoré máme v sklade. Tam sú uložené aj tie publikácie, ktoré nie sú a nebudú zaradené do fondu SDC. Preto sme museli vytvoriť sklad. Dali sme do poriadku kanceláriu, prezreli sme niekoľko tisíc kníh, prebrali ich, aby sme ich mohli zaradiť do určitých kategórií, čím sme uľahčili ich hľadanie. Na to bola táto výpomoc veľmi dobrá a pomohla mi aj vtedy, keď som kvôli iným povinnostiam nemohla v stredu prísť do Budapešti. Na to, aby sme pravidelne zamestnávali ešte jednu pracovnú silu, nemáme peniaze. Na spracovanie digitalizovaného materiálu sa však pravdepodobne peniaze nájdu. Nemusí ho robiť knihovníčka, mal by to byť odborník, ktorý pozná danú oblasť, aby mohol odborne popísať tieto nahrávky. Podobne, ako keď sme robili digitalizáciu, môžeme poveriť aj touto prácou odborníkov z iných inštitúcií. Keď sme vytvorili koncepciu inštitúcie, vedeli sme, že toľko peňazí, aby tam každý deň niekto sedel, nebudeme mať, ale zatiaľ na to nie je ani nárok zo strany používateľov. Vzhľadom na to, že požiadavky prichádzajú z každého konca krajiny, možno ich veľmi dobre vybaviť cez internet. Myslím si, že sa nikto nemôže sťažovať, že by nedostal odpoveď, alebo informáciu, ktorú potreboval. Naša knižnica je mimochodom prostredníctvom webovej stránky sdc.slovaci.hu otvorená 24 hodín denne.

- Viem, že okrem domácich inštitúcií spolupracujete napr. aj so Slovenskou národnou knižnicou (SNK). Pred časom sa hovorilo aj o digitalizácii všetkých, teda starších čísiel Ľudových novín v SNK.

- So SNK si vymieňame informácie, používame aj ich katalóg, ktorý je veľmi dobrý. Inak v Maďarsku je veľa takých inštitúcií, ktoré boli založené skôr ako SDC a ktoré už dávnejšie spolupracujú napr. so SNK. My ako národnostná inštitúcia sme síce pre ne dôležití, ako aj ony pre nás, ale v prvom rade si vždy treba uvedomiť, že my máme za úlohu zachytávať dokumenty o Slovákoch v Maďarsku. Mimochodom, digitalizačnú činnosť, ak dobre viem, začala SNK so Švajčiarskom, asi je tam menší fond ako je náš týždenník a hospodárska kríza vplýva aj na túto oblasť.

Zhovárala sa

Alžbeta Račková