Neďaleko Budapešti leží malebná osada Ečer, kde potomkovia slovenských osídlencov
aj po troch storočiach pestujú slovenské tradície. Miestna samospráva tejto neveľkej obce
sa pred dvoma rokmi rozhodla obnoviť starý kultúrny dom.

Podala projekt do konkurzu Regionálnej rozvojovej rady pre stredné Maďarsko, kde získala 89 450 485 forintov. Obnova Kultúrneho domu Miklósa Rábaiho v Ečeri stála celkovo 223 miliónov forintov, z čoho 134-miliónov zabezpečila obecná samospráva. Rekonštrukčné práce realizovala firma Arte Legis. V obnovenom kultúrnom dome je veľká sála (190 m²), sobášna sieň (92 m²) a rokovacia sála (60 m²). Na poschodí dostali priestory miestna slovenská samospráva, klub dôchodcov, Spolok pre zachovávanie tradícií, sociálna služba pre rodinu a deti a Folklórny spolok Zelený veniec. Ako nás informoval predseda slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, doteraz sa slovenské zoskupenia schádzali v základnej škole a v Dedinskom dome. Odteraz môžu používať priestory obnoveného kultúrneho domu, ktorý bude prevádzkovať obecná samospráva.

Slávnostné odovzdanie obnoveného Kultúrneho domu Miklósa Rábaiho sa uskutočnilo 25. marca. Predstaviteľov osady, realizátorov rekonštrukcie, pozvaných hostí, medzi nimi zástupkyňu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú, v mene organizátorov privítal starosta obce István Harazin. Po úvodných slovách starostu, ktorý bol aj moderátorom akcie, notár Zoltán Barta oboznámil prítomných s históriou Ečeru. „Okolie Ečeru bolo už v čase príchodu Maďarov do novej vlasti silne zaľudnené. Názov osady pochádza pravdepodobne od rodiny kniežaťa Arpáda, vnuk vodcu sa volal Ecsellő. Podľa ústneho podania názov osady súvisí aj s dubom cerovým, ktorý bol dlhé stáročia symbolom obce a nachádzal sa aj na jej pečati. Prvá písomná zmienka o Ečeri pochádza z roku 1315. V chotári obce sa dodnes nachádza časť Háj, ktorá si aj v maďarčine zachovala slovenské pomenovanie. 150-ročné turecké panovanie tu zanechalo len ruiny. Cieľavedomé osídľovanie tu prebiehalo v 18. storočí, keď Ečer vlastnil zemepán Ján Verlain. V roku 1722 sa stala osada majetkom Antona Grassalkovicha. Slováci začali osídľovať obec začiatkom 18. storočia. V súpise z roku 1715 tu registrovali 11 rodín, z toho osem slovenských. O päť rokov neskôr bolo z 20 rodín desať slovenských. Slováci, ktorí prišli z Hontianskej, Zvolenskej a Novohradskej župy, sa tu usadili vo väčšom počte roku 1727. Prvú zmluvu s Grassalkovichom podpísali roku 1728. Na žiadosť obyvateľstva dal majiteľ osady roku 1740 postaviť na pamiatku svätého Antona z Padovy katolícky kostol v barokovom slohu. Dnes je tento kostol jedinou pamiatkovou budovou, o ktorej sa píše v Histórii Domus z roku 1757. Taktiež v 40. rokoch 18. storočia tu založili školu a vybudovali farnosť“ povedal Zoltán Barta. Na počesť Antona Grassalkovicha členovia miestneho tanečného súboru Zelený veniec predniesli Staroečerské slovenské tance, ktoré s nimi nacvičila choreografka z Budapešti Eva Szilágyiová Šubová.

„Tretí človek, po Arpádovi a Antonovi Grassalkovichovi, ktorý ovplyvnil osud Ečeru, bol Miklós Rábai. Tento uznávaný choreograf, zakladateľ a umelecký vedúci Štátneho folklórneho súboru vytvoril tanečné divadlo v Maďarsku. Udomácnil nový žáner, v ktorom pomocou kapely, speváckeho zboru a tanečníkov uviedol na scénu diela veľkého formátu. On preslávil chýrnu Ečerskú svadbu, premiéra ktorej bola 3. apríla 1951 v Štátnej opere,“ povedal István Harazin a pozval na javisko nevestu a vnuka Miklósa Rábaiho, ktorí pripomenuli prítomným osobnosť významného choreografa.

Slávnostné odovzdanie kultúrneho domu Miklósa Rábaiho v Ečeri skončilo predvedením chýrnej Ečerskej svadby, s ktorou členovia Folklórneho spolku Zelený veniec zožali obrovský úspech. Slávnosti pokračovali nasledujúci deň vystúpením miestnych škôlkárov so slovenskými a maďarskými detskými tancami, ktoré s nimi nacvičila učiteľka Mária Šošovicová. Na javisku sa striedali členovia miestnych folklórnych a občianskych skupín. Programy predviedli nielen žiaci miestnej základnej školy, ale aj členovia klubu dôchodcov a Folklórneho spolku Zelený veniec.

Andrea Szabová Mataiszová