Po premiére obnovenej inscenácie Šestka pre šťastie sa amatérska zložka Slovenského divadla Vertigo vybrala do našich osád. Humorný príbeh naštudovali naši divadelníci pod vedením režiséra zo Slovenska Jozefa Krasulu, ktorého sme požiadali o rozhovor.

Jozef Krasula by sa rád vrátil do Budapešti

- Ako sa vám pracovalo s našimi hercami?

- Musím sa úprimne priznať, že to bolo veľmi dobré, rodinné a budem na našu spoluprácu spomínať v dobrom. Stretol som veľmi úprimných, ľudských ľudí, čo sa už v divadle nestáva tak často. Z tohto hľadiska bolo skúšanie príjemné. Veľmi ma prekvapilo, ale zároveň aj potešilo, že sa z ochotníkov vykľuli výborní herci, zanietení a zodpovední. Aj herecky urobili veľký kus práce a som na nich hrdý.

- Poznali ste hru predtým?

- Hru samotnú som nepoznal, Danka Onodiová (riaditeľka divadla, dramaturgička inscenácie - pozn. red.) mi ju poslala mailom. Ale inscenovanú som ju predtým nevidel.

- Nevideli ste ani záznam z predošlého predstavenia?

- Nie. Aj keby som ho mal v rukách, nepozrel by som si ho, pretože človek je takto slobodnejší. Možno, že by to zapadalo do koncepcie, ale možno by to dopadlo inak. Ja sa vždy spolieham na vlastnú intuíciu a predstavivosť. Verím, že keď robia spolu tvoriví ľudia, tak sa nikdy neopakujú. Možno v detailoch, ale vcelku nie.

- Koľko ste skúšali?

- Neskúšali sme príliš dlho. Začali sme síce koncom prázdnin, ale veľmi zriedka sme sa schádzali, niekedy len každý druhý víkend, lebo raz oni nemohli, inokedy ja. Začali sme teda v septembri a v novembri sme mali mať premiéru, ktorú sme ale museli odložiť kvôli chrípkovej epidémii, ktorá zastihla aj protagonistku. Správu o jej chorobe som dostal v deň premiéry, keď som už bol v Budapešti a smutne som sa pobral domov. Vtedy sme sa rozhodli uskutočniť premiéru vo februári a tento termín nám aj vyšiel, som spokojný.

- Máte nejaké skúsenosti s ochotníkmi?

- Som neprofesionálny aj profesionálny režisér. Aj doteraz som robil s ochotníkmi u nás v Partizánskom, kde náš súbor v tomto roku oslavuje 30. výročie svojho založenia. Je to moje ochotnícke divadlo, som s ním spojený, je to veľmi pevné puto. Doteraz režírujem v Prievidzi, v Partizánskom a teraz najnovšie aj v Budapešti. V poslednom čase dosť robím aj v profesionálnom divadle.

- Poznali ste našich divadelníkov už aj predtým?

- Videl som Pohreb, ktorý predstavili minulý rok na Scénickej žatve v Martine. S Mirkou Kováčovou a Dankou Onodiovou som sa spoznal pred pätnástimi rokmi v divadelnej dielni v Martine v rámci Scénickej žatvy. Boli sme v priateľsko-kamarátskom kontakte. Nehosťujem často v amatérskych súboroch, ale keď mi Danka v lete zavolala, bola mi jej žiadosť veľmi sympatická. Povedal som si, že prečo nie? Skúsim, keď sa dá, pomôžem. Som rád, že som tak urobil, lebo mám pocit, že som dostal veľmi veľa späť. Možno aj viacej, ako som dal.

- Aké bolo budapeštianske publikum?

- Prekvapilo ma, koľko ľudí prišlo, v Slovenskom inštitúte bolo úplne plno. Bol som hneď na začiatku príjemne prekvapený. Publikum bolo veľmi ústretové, chcelo sa zabaviť. Veľmi dobre reagovalo: smialo sa a myslím, že to dobre pochopilo. Dialógy sú veľmi dobre napísané, pripomínajú vlastné skúsenosti z vlastného života. Ako keby boli dobre odpozorované. Aj to dobre fungovalo. Myslím, že herci sami mali možnosť vidieť, že diváci hru veľmi spontánne pochopili. Keby sa to takto na každej repríze zopakovalo, tak by som bol šťastný.

- Necítili ste na hercoch, že niektoré scény majú zažité?

- Museli sme na to úplne zabudnúť a myslím si, že sa im podarilo celkom zabudnúť aj texty (smeje sa). Skôr to robilo problémy, že si pamätali aranžmány a pohyby. Dokonca predtým tu boli Španieli a teraz sú Maďari. My sme začali všetko nanovo: v inej situácii, na inej scéne. Myslím, že to bolo aj pre nich úplne nové predstavenie.

- Hovorili ste, že máte skúsenosti s ochotníkmi. Akí sú naši herci?

- Sú to skúsení herci. Samozrejme, aj medzi nimi sú rozdiely: sú medzi nimi od prírody veľmi spontánni a talentovaní, s väčšou schopnosťou kreativity a tvorby. Ale to v amatérskom divadle nie je podstatné. Podstatný je prístup a schopnosť pripraviť to do jedného celku. Mojou povinnosťou bolo zladiť to tak, aby divák prijal všetkých rovnako. Aby rád odpustil drobné nedostatky, rozdiely medzi jednotlivými výkonmi, lebo všetko by malo pôsobiť veľmi jednotne. Malo by mu byť všetko sympatické. V amatérskom divadle ide o to, aby posolstvo prešlo a je to zásluha všetkých. Som rád, že sa nám to podarilo spolu urobiť.

- Plánujete prísť ešte do Maďarska?

- Ako divák rozhodne. A ak dostanem dôveru a zavolajú ma znovu, veľmi rád prídem.

Za rozhovor ďakuje

Eva Patayová Fábiánová

Jozef Krasula sa narodil roku 1961, vyštudoval kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je absolventom trojročného kurzu réžie u prof. Petra Scherhaufera. Divadlu sa venuje viac ako 27 rokov. Režíroval v Mestskom divadle Zlín, Divadle Aréna Bratislava, Prešporskom divadle, Divadle J. Palárika Trnava, Divadle v 7 a půl Brno a v Mestskom divadle Bratislava, ktorého bol zakladateľom a riaditeľom. Medzi jeho najúspešnejšie inscenácie patria tie, ktoré vznikli s Divadelným združením Partizánske. Ako herec a režisér sa zúčastnil desiatok festivalov na Slovensku, v Japonsku, Mexiku, Veľkej Británii, Turecku, Dánsku, Fínsku, Nemecku, Juhoslávii, Švajčiarsku, Holandsku, Španielsku a na svetovom stretnutí Medzinárodnej asociácie amatérskeho divadla (AITA/IATA) v Monaku. Pôsobí ako lektor réžie na školiteľských podujatiach amatérskeho divadla na Slovensku a v Českej republike. S režisérom Dušanom Trančíkom spolupracoval na TV filme Zima kúzelníkov (2006). Je prezidentom Slovenského strediska AITA/IATA a zakladateľom a spolumajiteľom Galérie Michalský dvor Bratislava.

Premiéra obnovenej veselohry Slovenského divadla Vertigo

http://www.luno.hu/content/view/9555/56