Zhora, kam som práve sústreďoval svoju pozornosť, ma nenazdajky oslepilo niekoľko za sebou nasledujúcich zábleskov a dvorana sa naplnila studeným neónovým svetlom. Do prázdnej čitárne zapadli náhlivé kroky. V pozadí stál Vilo a pravicou ukazoval za seba. Čo malo byť za tou stenou? Vilo šťukol vypínačom a naznačil mi, aby som vstúpil do pruhu svetla za pootvorenými dvermi. Minuli sme najprv krátku chodbu a hneď nato nás pohltila ďalšia, omnoho dlhšia, z ktorej vanul pivničný chlad. Hore sa opäť rozblikali neóny, ale neoslepovali natoľko ako tie v čitárni. V nose ma pošteklil pach zotleného lístia, ako keď sa vo vzduchu vznáša jeseň. Vybavili sa mi žlté a zlatožlté listy a kadere ohnicovej farby. Zlatica. Začiatok školy a my sa neodvolateľne zídeme a ja sa konečne dozviem, kde bola cez prázdniny a dozviem sa to aj za cenu trpkej pravdy. Studené ohne žiariviek sa rozsvecovali až na samý koniec chodby, kam sa ešte nedalo odtiaľto dovidieť. Na nekonečných regáloch sa chúlili knihy, ale regály boli na mnohých miestach poloprázdne.

Môj spýtavý pohľad sa zastavil na Vilovi.

- Skartujeme, - odpovedal jediným slovom. A z chodby mu prisvedčila opakovaná ozvena. - Eme, eme, eme.

Pohľad na vyplienené regály však vo mne vzbudzoval predstavu ohňa ešte donedávna šíriaceho sa po celej chodbe a ten oheň rozdúchava studený závan z pivnice, až kým všetko nestojí v plameňoch. Tej predstavy som sa už nezbavil, prievan preťahoval cez preriednuté miesta na regáloch a tých vyštrbenín pribúdalo každým krokom. Vyzeralo to tu skutočne ako po veľkom požiari, ktorý zrejme zachvátil celé krídlo knižnice a kde doteraz zahladzujú jeho najkrikľavejšie stopy - zuhoľnatené zvyšky kníh, knihy zotleté na uhoľ. Alebo tu pustošil nejaký papierožravý hmyz nasadený neprajnou rukou. Mohla to spôsobiť aj nejaká dosiaľ neznáma katastrofa, masív kníh pripomínal hrebeň hory sčesaný gigantickým bagrom. Čím ďalej od chodu, tým prázdnejšie boli regály - ako keď pozvoľna redne bujný lesný porast a odrazu sa pred zrakmi otvorí rúbanisko pokryté holými vystretými kmeňmi a to rúbanisko sa zvažuje kamsi dolu, kam v tejto chvíli ešte nedovidieť.

Najskôr k nejakej dopravnej tepne, po ktorej celý ten náklad poputuje pod žraločie zuby strojov, do súkolia, ktoré sa chystá rozmliaždiť v pamäti dreva spomienky na les a jedlinu, zlomiť jeho vôľu k vyhladenému tvaru papierového hárku. Nebol som si tým istý, ale Vilo mi ani v najmenšom nepotvrdil moje pôvodné dohady. Ide skutočne o skartáciu, hneď sa o tom môžem presvedčiť. A opäť naznačil pravicou smer.

Od ťažkých železných dverí na konci chodby viedli schody do podzemia. Zdola opäť zavanul chlad a navyše vlhko. Žeby tá dopravná tepna bola tak blízko? Možno ponorný potok alebo rieka.

Aj v tomto prípade som sa prepočítal. Čakalo nás tu čosi celkom iné. Hrudy odvalené z hory kníh kdesi tam hore sa tu, v podzemí, drobili na samé kúsky. Sotva sa v nich dal poznať niekdajší obsah regálov. Knihy tu nestáli vztýčené, s chrbtami vystretými tak, aby sa poznalo, čo je vnútri, lež povalené a poroztvárané v tých najpodivnejších polohách a tvaroch.

Pri páde z výšky dvoch či troch poschodí sa zrejme úplne poškodila väzba a niekedy sa pritom stalo, že vypadol chumáč listov, to akiste vtedy, keď išlo o poriadne ohmatané zväzky, veteránov knižnice a možno i celých ďalších knižníc, ešte starších než je táto, kde kedysi žiarili novotou, išli z ruky do ruky a trávili viac času na policiach domácich knižníc než v dlhej tmavej chodbe.

Ďalší záblesk studeného neónového svitu ma upozornil na priezory v stene podobné strieľňam v hradných múroch. Tadiaľto ich zrejme vhadzovali a súčasne aj sledovali ich let. Knihy sa roztvárali už v lete a po páde na betónové podlažie sa rozdrapovali. Každý pád zvíril hrubú vrstvu prachu, ktorá v tejto chvíli, usadená na povytŕhaných stránkach, budí dojem, že knihy tu ležia takto už celé roky bez najmenšieho úžitku.

Vilo poznamenal, že len takto sa môžu odpísať. Až v tejto chvíli prídu chlapi s povrazmi, poviažu ich do balíkov a naložia na nákladiak. Vždy na svitaní odchádza odtiaľto jedno plné auto.

Keďže padajú z veľkej výšky, ani jeden zväzok sa nemohol zachovať po páde úplne celý. Ale aj keby sa niečo také stalo, ani ten najodolnejší kus nemal nádej, že vyviazne neporušený. Na to sa dávalo dobrý pozor. Celý ten čas, čo zhora zhadzovali knihy aj po desiatkach, dole stáli silní muži v kovových prilbách a knihy, ktoré im padali k nohám, dobíjali železnými tyčami. Nemohli sa príliš zdržiavať, pracovali rýchlo a spoľahlivo, keďže odpisu podliehalo veľké množstvo papiera.

Takto sa tu pracovalo po celý deň, až večer zavládlo nad hŕbami dokaličených kníh zlovestné ticho.

Vilo stál pri východe s rukou na kľučke. Naznačil mi, že musí zamknúť. Pritom z kúta za dverami zodvihol balík previazaný papierovým špagátom. S úľavou si vydýchol. To je vraj všetko, čo si vybral. Nerozumel som, z čoho si mal ako vybrať. No predsa knihy, z toho všetkého sa mu podarilo vybrať pár kúskov na pamiatku. Ale ak chcem, môžem sa na to pozrieť a jeden dva mi prenechá, na tom nezáleží.

Pod sliepňavým svetlom žiarovky som slabikoval zájdené nápisy na ošúchaných chrbtoch. Napostol cestopisy a dobrodružné romány. V SLNEČNOM RAJI. U PROTINOŽCOV. Z nejasných predstáv o tomto kúte sveta sa mi v pamäti zahniezdili iba dve: kengura a v pozadí nedozierna pustatina. To oželiem, more je aj inde a omnoho krajšie, omnoho lákavejšie sa mi zdalo rozprávanie o dobrodružstvách kapitána Korkorána.

Vyšli sme do chladného večera. Zarazila ma tá náhla zmena. Ulice bez osvetlenia, chodci do seba narážali a ospravedlňovali sa. Neviem prečo mi to odrazu pripomenulo londýnske uličky z čias Dávida Copperfielda. Po zotmení ľudia vysedávali pri lúčoch a v tých dlhých tieňoch malý Dávid - mohol mať toľko rokov ako ja - sa konečne vyžaloval svojmu tieňu za všetky príkoria dňa. Pripomínal mi teraz Vila, ktorý odchádzal domov uzimený, so svojou ľútosťou nad tým, že je v knižnici naposledy a že sa sem už asi nikdy nevráti, lebo ho po tej skartácii nebudú potrebovať.

Napínal som zrak, sledujúc ruch na ulici. Z pološera katedrály vypínajúcej sa na pozadí bezhviezdneho neba sa vyrojil zástup. Ľudia kráčali za svojimi tieňmi, tiene ich ďaleko prekračovali vo chvíli, keď vychádzali z chrámu, z jeho pozadia osvetleného dlhými voskovicami. Okolo sa rozliehal šepot, ale nebolo počuť jediného zreteľného slova. Veriaci vychádzali z chrámu a ticho sa rozprávali, až obďaleč, keď sa patrične vzdialili, šepot prechádzal do slov a do viet a chodci pridávali do kroku. Nahovoril som si, že vychádzam odtiaľ s nimi a ponáhľam sa s nimi domov. Počujem matkine otázky: Čo si tam robil? Hodilo sa ti to, lebo si sa neponáhľal domov? To v meste nebol vypnutý prúd? Inokedy by si tam ani nenazrel. Alebo: Život si pletieš s knihami, ale knihy ťa nespasia.

Bolo by mi prišlo na um ešte viac podobných námietok, s ktorými som musel počítať pri svojom oneskorenom návrate, a vo všetkých sa skrývala hrozba. Vracal som sa teda čo najrýchlejšie.

Vstúpil som váhavo a takmer po špičkách, dvere v predsieni ani nevrzli. Najlepšie by bolo nenechať sa uvidieť, vojsť a utiahnuť sa do spálne, zobliecť sa a znehybnieť v posteli.

Matka mi sedela v ceste.

Skláňala sa nad plamienkom sviečky a pery jej ševelili. Prečo sa modlí?

Ty si bol v tej tme? - oslovila ma a šeptala ďalej.

Povedať jej nie, nevrátil som sa z tmy, ale zo svetla, neuverila by mi, myslela by si, že si z nej robím dobrý deň. Neuverila by mi, aj keby ma poznala ešte lepšie než ma pozná.

Uchýlil som sa k jedinej možnej a spásnej odpovedi : Zastavil som sa v dóme, položil som dôraz na posledné slovo. Bolo tam skoro tma, ale ľudí veľmi veľa.

Zdalo sa mi, že ju to upokojilo, len ma upozornila, nech trochu počkám, že bude hneď hotová. A keď po chvíli riekla A svetlo večné nech mu svieti na veky, amen, zdvihol som prekvapene hlavu.

Tak si sa modlil, prizrela sa mi bližšie a hneď si musela všimnúť moje rozpaky.

Štítivo sa odtiahla: Si taký ako oni. A predsa som to od teba nečakala. Vždy si predstavujem niečo iné, že si iný. Nie taký pokrytecký, potmehúdsky. Lepší. Čo na srdci, to na jazyku. Ale ty nechceš nič vidieť, nič prezrieť, si zaslepený. Mne neveríš, cudzím áno. Chudák Janko. Lenže teba to aj tak nezaujíma, ani sa nespýtaš, však.

Janko? Poznal som iba strýka Janka. Sklopil som zrak a keď som hneď nato vzhliadol, oslepilo ma elektrické svetlo. Hľadel som s údivom na plamienok sviečky, ktorý teraz plápolal celkom zbytočne.

Matka pokračovala: Nespýtaš sa, ale ja ti to poviem. Aby si vedel, už je nebohý. Po tom všetkom, čo s ním spravili, čo iného sa dalo čakať.

Janko báči, strýko a nebohý?! Vlani sme zvážali obilie a tu si na voze naslinil papierik na cigarete a vraví mi: Pokosili sme, aj pozvážame, ale či aj na rok... zachvel som sa pri tých slovách pred čímsi neznámym a tajomným... Čo bude, chlapče, za rok, to nevieme. To vie iba pánboh sám. A odmlčal sa.

Tak už to vieš, matka si všimla, že som zvesil hlavu. Dusilo ma, do očú sa mi drali slzy.

Janko báči! Čo všetko pre mňa navymýšľal. Učil ma vyrezávať píšťalôčky pri potoku. Ale najviac sa mi páčilo pri koňoch a tam sa Janko vyznal. Nosieval som sa na jeho tátošovi po celej dedine, všetci nás pritom zdravili, Janko báči kráčal povedľa a z toho širokánskeho konského zadku som videl do každučkého dvora.

Pred vojnou bol za morom, robil tam zo dva - tri roky. Učil ma anglické a maďarské slovíčka, najprv dni a mesiace, podľa kalendára a tie mesiace v obidvoch jazykoch mi zneli tak podivuhodne blízko, ako keby to ani neboli zvuky cudzej reči, ale iba akési ozveny, čo tam zablúdili z tunajších dvorov.











.
.
.
.
.