Detail ako mravná hodnovernosť a morálna zodpovednosť
- Podrobnosti
- Kategória: Literatúra
„Slovenská literatúra v Maďarsku zaniká, lebo nevzniká.“ Táto triviálna veta sa ocitla na papieri a dotkla sa jej aj tlačiarenská čerň bezmála pred piatimi rokmi. Vystihovala skôr vývinovú tendenciu, perspektívu vývinu, ako jej súčasný stav. Provokatívny podtón vety síce vyvolal šum a šomranie v kuloároch slovenskej literatúry v Maďarsku (ak niečím takým vôbec ešte disponovala), ale vecná polemika sa nerozvinula.
Nové prózy Zoltána Bárkányiho Valkána
Ozvali sa iba dôverní znalci toho segmentu slovenskej literatúry mimo územia Slovenska: Michal Harpáň (Nový Sad) s argumentáciou za obsah citovanej vety a Peter Andruška (Nitra, Šaľa) s argumentáciou proti jej obsahu, že je predsa len predčasné vyzváňať na pohreb a chystať rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku. Obe stanoviská sú akceptovateľné, lenže bez ohľadu na to slovenský literárny život v Maďarsku išiel (a ide) ďalej svojou „vyznačenou a vydláždenou“ cestou a zanecháva za sebou neklamné vývinové stopy. Čo z nich možno vydedukovať? Stačí prelistovať slovenskú periodickú tlač za a nad Dunajom a občasne vydávané knižné publikácie a zistíme, kto vlastne svojou novou tvorbou bráni zániku slovenskej literatúry v Maďarsku. Počet pravidelne publikujúcich autorov možno zrátať na prstoch jednej ruky. Pozrime sa teda bližšie na prsty tejto ruky: Je to rúči osemdesiatnik Juraj Dolnozemský (poézia), ďalej dvaja zrelí sedemdesiatnici Michal Hrivnák (próza) a Oldřich Kníchal (próza, poézia a hlavne preklady poézie z maďarčiny do slovenčiny) a ďalší dvaja nastávajúci sedemdesiatnici Alexander Kormoš (poézia a preklady poézie z maďarčiny do slovenčiny) a Zoltán Bárkányi Valkán (próza, publicistika). Takže: päť autorov s priemerným vekom 73,2 roka. Táto pätica slovenských autorov v Maďarsku už teraz dosiahla rekord, lebo prekonáva maďarský štatistický priemer života, keď muži v Maďarsku sa dožívajú v priemere niečo vyše šesťdesiat rokov. To si vyžaduje našu úctu, ale neberie právo položiť si otázku, dokedy bude táto pätica príčinlivá do takej miery, že jej bude prislúchať označenie „nositelia vývinu slovenskej literatúry v Maďarsku“? Naši muži slovenskej národnosti predsa nie sú nijakí starci na chmeli, ale aktívni tvorcovia v mladšom stareckom veku. A čo ich nasledovníci? Nástupcovia (azda okrem jediného zo „svätej“ pripeštianskej obce, daj mu, Bože, pevné zdravie!) sa strácajú v ranom šere úsvitu, takže ťažko možno odpovedať v množnom čísle. Ak sa chceme vyhnúť sebaklamu, a to sa chceme, tak to (žáryovsky povedané) nebudú „po nich iní,“ ale „po nás iný.“ Pritom nehodno ani zabudnúť, že jednotlivec sotva zastúpi (čo len národnostnú, ak vôbec taká jestvuje) literatúru ako celok.
Ani najmenej nie je naším úmyslom nadsadzovať a rozsievať pesimistické myšlienky, ale keďže stav literatúry každého národného a (v našom prípade) národnostného celku nevdojak odzrkadľuje aj stav celej spoločnosti, ku ktorej prislúcha, potom v uvedenom zmysle ide o varovný signál, ba zvoní sa na poplach, lebo slovenská literárna inteligencia v Maďarsku akosi prestáva vyrastať a dorastať. Nepochybne bezpečnejšie a istejšie sa pohybuje v maďarskom (spoločenskom, politickom aj kultúrnom) prostredí. Svedčí o tom fakt, že v poslednom období sa zjavili viacerí nádejní prekladatelia zo slovenskej literatúry do maďarčiny (Garajszki Margit, Pecsenya Péter, Tóth Annamária), ktorých maďarskí vydavatelia nemôžu obviňovať zo znalosti „žitnoostrovskej“ maďarčiny, pričom navyše prví dvaja vyšli (vychádzajú) z tunajšieho slovenského prostredia. Je to výraz postupnej a akiste nezastaviteľnej (proti nej už chýbajú sily jednostaj oslabovanej vysokoškolskej a univerzitnej slovakistike v Maďarsku najmä v tzv. bolonskom systéme výučby) maďarskej asimilácie a akulturácie. Nuž, povieme si, len aby nebolo nič horšie, keď väčšinové obyvateľstvo Maďarska vidí iba seba a keď vlastne okrem pekne sformulovaných národnostných zákonov a predpisov, ktoré majú už takmer stopäťdesiatročnú tradíciu, neberie na vedomie a prakticky na svojej koži ani nepociťuje (mimo príslušnej rozpočtovej položky) menšinu, lebo tá zasa s ňou komunikuje, akože inak, len po maďarsky. Zákon či nezákon, samosprávnosť či nesamosprávnosť, napokon výsledok nemôže byť iný, ako je. Treba ho prežiť, resp. dožiť sa ho.
Ak aj nie také isté, ale zaiste podobné myšlienky zavše mátajú aj mysle našej pätice autorov. Dokumentujú to ich sporadické publicistické a esejistické literárne prejavy, v prípade Juraja Dolnozemského, sú to priamo verše, v ktorých hovorí o tom, že v Maďarsku sa materinský slovenský jazyk sťahuje do cintorínov. Má pravdu, navyše aj v tom, že najúčinnejšou protizbraňou môže byť iba vlastná tvorba a publikačná aktivita. V tomto zmysle v prekladovej tvorbe udáva tón Oldřich Kníchal, ktorý v plynulých rokoch toho naprekladal z modernej maďarskej lyriky za celú rozsiahlu antológiu, čo si však na Slovensku nik okrem Petra Andrušku nevšimol. V próze nepochybné prvenstvo náleží Zoltánovi Bárkányimu Valkánovi. Po knižnom súbore Vianoce tetky Karovej (Budapešť 2009), ktorý obsahuje 23 fiktívnych prozaických textov a 6 príspevkov žánru vecnej literatúry poväčšine na rozhraní umeleckej reportáže, v rozpätí polroka zaradom uverejnil na stránkach Ľudových novín ďalšie štyri kratšie-dlhšie poviedky: Dve smeny (č. 49/2009), Delírium (č. 11/2010), Balada o maliarovi (č. 23/2010) a Zaistenie (č. 30/2010). Z novopublikovanej štvorice textov baladická próza o tajuplnom maliarovi sa jednoznačne priraďuje k najlepším číslam knižného súboru. Pre nášho autora udalosť (dej) sa zakaždým stáva fikciou už vo chvíli, keď sa udial, keď je dej zavŕšený. V literárnej fikcii potom ožíva prostredníctvom (neraz symbolického) detailu a realistickej (nie opisnej) drobnokresby. Pritom pod realizmom v jeho chápaní netreba vnímať nejakú faktografickú vecnosť, ktorú, pravdaže, ani fikcia nadobro nevylučuje, ale predovšetkým a najmä mravnú hodnovernosť a morálnu zodpovednosť. Tento postup zároveň vymedzuje výsostné poslanie umenia (vrátane literatúry) v tom, že nepredstiera, a hoci sa nevyhýba zámlkám, nezamlčuje, neklame, je pravdivé. Bárkányiho próza má teda korene nielen v slovenskej realistickej spisbe, napríklad v textoch obľúbeného Jozefa Gregora-Tajovského (Mamka Pôstková ako istý predobraz tetky Karovej a nepomenovanej starkej z poviedky Balada o starkej), ale má veľmi blízko aj ku krédu Antona Pavloviča Čechova: „Umenie je osobité tým, že v ňom nemožno klamať.“ Ak však pôvodnosť Zoltána Bárkányiho Valkána nie je v inovácii prozaického tvaru a narácie, treba ju vidieť v zavše navonok až zdanlivo zanedbateľných detailoch, drobnostiach a podrobnostiach, ale potom mu asi nebude ani taký vzdialený francúzsky majster krátkeho prozaického tvaru Guy de Maupassant a nemôže mu byť cudzí ani jeho známy výrok: „Veľdiela boli napísané o bezvýznamných podrobnostiach, o obyčajných veciach.“
Najnovšie časopisecky uverejnené prózy (okrem vyznačenej Balady o maliarovi) nie sú lokalizované do Barkányiho nostalgického (čo bolo, naozaj bolo!) podpilíšskeho sveta, ale tematizuje ich v súčasnom, bližšie neurčenom mieste. Jadro knižného súboru (poviedky Pivnica, Vianoce tetky Karovej, Balada o starkej) umiestňuje do rodného kraja pod Pilíšom (Kestúc). Je to zakaždým zažitý a prežitý svet, z ktorého sa nedá vykoreniť ani sám autor, ani jeho postavy (napríklad Ján Trtilek starší v poviedke Balkón). V tomto svete do ľudského života zdanlivo nezasahujú záchvevy spoločenského (politického) života, a ak áno, tak naozaj iba z času na čas. Každý moment tohto života však súvisí s mnohými faktmi bezprostredného okolitého (prírodného) sveta. Keď sa Bárkányiho postavy (v duchu, nie priamo slovami) zamýšľajú nad životom, uvažujú obdobne ako Dmitrij Dmitrič Gurov z Čechovovej poviedky Dáma so psíčkom, že „všetko je v podstate krásne, všetko okrem toho, načo myslíme a čo robíme, keď zabúdame na vyššie ciele a na svoju ľudskú dôstojnosť.“ Barkányiho postavy ľudskú dôstojnosť však nestrácajú ani v posledných, záverečných chvíľach života.
Nezvyčajne úprimný je štylizovaný denník autorovho života Päťdesiat rokov (Zlomky zo zápisníka) od 4. apríla 1941 do 1. januára 1992. Etickú kategóriu úprimnosti a nezamlčovania zvýrazňuje nefalšovaná, nepredstieraná irónia, až sebairónia, čím sa tento text zaraďuje medzi pozoruhodné literárne výpovede o vymedzenej dobe a mieste v ňom z pera slovenských autorov. Autor by zaprel sám seba, keby toto obdobie vyčiarkol zo svojho života.
Peter Andruška v stati O žánrovej a tematickej mnohostrannosti prózy Zoltána Bárkányiho Valkána výstižne postrehol, že náš autor presunul ťažisko súčasnej slovenskej prózy v Maďarsku do pilíšskeho regiónu. Pravda, obdobne to urobil v najnovších prózach (Na predmestí, Na pravom brehu Dunaja) aj Michal Hrivnák, ale so zložitejším veľkomestským prostredím Budapešti. Takto sa zo slovenskej prózy v Maďarsku vytratila jej dominancia: Dolná zem.
V cykle šiestich publicistických textov Z úcty k rodnému Kestúcu vecné reálie a fakty celkom pochopiteľne a zákonite majú inú funkciu ako vo fiktívnych prózach. Možno povedať, že sú podpivničením prvej dvojtretinovej časti knihy. Podčiarkujú, že autorove fiktívne abstrakcie detailov neboli nijako náhodné. Len tak na okraj však hodno podotknúť, že jazyk týchto vecných textov, napr vo Výmene obyvateľstva v Kestúci v rokoch 1946-48, je štylisticky menej čistý a vybrúsený ako v žánroch autorovej umeleckej prózy.
Slovenská kritika prijala tretiu knihu próz Zoltána Bárkányiho Valkána napospol empaticky, takmer bez výhrad, hoci v slovenskej krátkej próze inak dominujú zväčša prvky postmoderny. Najnovšie prózy Zoltána Bárkányiho Valkána vznikli mimo tohto hlavného slovenského vývinového prúdu. Na veci to nič nemení. Avšak podľa známej povrávky v Maďarsku pravda platí, ak je vyslovená tri razy: po prvý a druhý raz ju vyslovili (v abecednom poradí) Andrej Červenák a Peter Andruška a po tretí raz (z konca abecedy).
Karol Wlachovský
Z tvorby Zoltána B. Valkána:
Oznamy
Oplatí sa nás predplatiť
Redakcia | Kontakt
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Tel.: (+36 1) 878 1431
Fax: (+36 1) 878 1432
Poštová adresa: 1558 Budapest, Pf. 199
Rozhlas | Televízia
Majiteľ
Vydavateľ
Sponzor
