Ostrý zvuk zvončeka sa rozľahol po celom byte v paneláku na okraji mesta. Žena dobre vedela, že o tomto čase to môže byť iba poštár. Nesklamalo ju ani tušenie, že jej doručí list s dôležitou správou. Čakala výsledky zdravotnej prehliadky, ktorú jej ani nie tak dávno urobil odborný lekár. Inokedy takýto postup chápala ako bežnú udalosť, zaužívanú prax v zdravotníctve, no teraz sa inštinktívne prenáramne vystrašila.

Jozef Sokolík sa so zatvorenými očami modlí. V tom naraz - tresk! Rachot, ktorý dobre zachytil i jeho starecký sluch, prichádzal od dverí a už v nasledujúcom okamihu pocítil na tvári chlad čerstvého vzduchu. Keď oči opatrne otvoril, prvé, čo zbadal, bol konča šezlóna malý človiečik s rozpálenými lícami a lapajúci po dychu, ani čo by ho naháňali. Keď sa osamelý vdovec konečne prebral, aj napriek všelijakej, takmer neznesiteľnej bolesti, sa potešil, že vidí svojho najmenšieho pravnúčika, s ktorým si vždy tak dobre vychádza a ktorého tvár je bezpochyby poznačená aj črtami jeho obličaja.

- Panenkamariaskákavá, čo sa to robí? - s veľkou námahou zdvihol hlavu starec. - Horí, či čo je, že fučíš jak mašina.

- Žiadna chyba, prastareček. Len si pomysli, odcestujem. Už zajtra ráno, a to prevelice skoro sa stretneme na stanici. Odcestujem, odcestujem! - vyskakoval chlapček ako kozliatko.

- Prečo a kam cestuješ, synak, - spýtal sa starec s neskrývanou obavou v hlase po kratučkom uvažovaní.

- No, bude to školský výlet, osobákom! A ide celá naša trieda.

- Ale také! Čo nepovíš! A kam to cestujete? A kde pójdete, čo už len tam móže byt také prevelice chýrne, že celú vašú klasu ta čerti vláčá?

- Ideme až do Bukových hôr, blízko Egeru. Akurát sme sa začali o tomto kraji učiť. Už vieme, že sú tu velikánske lesy a kopce vysoké blízo tisíc metrov! Možno pôjdeme aj do jaskyne, predstav si, do ozajstnej jaskyne v skalách! Bukové hory sú bohaté na rastlinstvo, sú tu kvety aké u nás nerastú, a stromy nielen bukové... Ich názvy si zapíšem a budem ti o nich rozprávať, - sľubuje chlapček plný nadšenia svojmu pradedkovi. Nečudo, že mu na líčkach pribúda červene...

- Anciáša, šak vy, vaše pokolení, inšé ani nevíte, len labzuvat krížem- krážem po svete jakoby vás mrle žrali. Čemu je to dobré? Len cestuvat a cestuvat! A to na místá, o kerých dovčilka ste porádne ani nečuli, - krútil hlavou Jozef Sokolík a bol skutočne nahnevaný. - Vám mladým, prečo neni dobrý náš chotár, jako ty hovoríš, kraj. Teda okolí našej dediny a dalších susedných dedín? Precca aj tu rostú stromy, kvety a všelijaké rastliny, konc také jak v tých vaších Bukových horách. Chlapče, chlapče, mosím ti spomenút, že já mám neská-zajtrá akurát devaddesát a precca do včilajšého dna som nikde nevidel peknejšé místo jako je tu. Len vylez na Komínovu skalu a pokukaj sa dookola. Krása! Krása na zbláznení! Čo by ste sceli vác? Nikde od teho peknejšého nenájdeš. Ani nájst nemóžeš, lebo od teho peknejšého ani neni na celem svete. Uver mi, že neni, - hľadel starec s výzvou v očiach do chlapčekovej tváre.

- Ale, prastareček, prosím ťa, predsa na tomto svete existujú nielen naša dedina a jej chotár, - zalamentoval pravnuk.

- Pre mna ano, pre mna táto dedina a jej chotár je šecko. Aby si vedel...

- Ale pre mňa vôbec nie! - odporoval chlapček. - Ináč, mama už zaplatila za výlet a to sa už zrušiť nedá...

- Len aby z teho šeckého nebola nejaká preveliká chyba a nemoseli ste banovat! Chlapče, len aby si neobešel jak já v tem čase, ked som na vojne mašíruval. Tedy nám náš velitel, jakýsi kaprál Róna povedal, že neni sa čeho bát, lebo ideme na krátký kiránduláš, ideme sa pozret na inakšé pekné místá do cudzéj krajiny. Že o dva-tri mesáce bude konec vojny a my sa vrátíme šeci zdraví a bohačší o všelijaké skúsenosti a...

- Ale starečku, tebe všetko, ale opravdu všetko, aj náš výlet pripomína iba vojnu...

- Veru pripomína, - prisviedčal starec a zhlboka si vzdychol. - Ale včil len preto, lebo sa bojím o teba. Lebo, jaký to bol ten náš kiránduláš, či výlet, jak ty hovoríš? Jak sme sa dostali k tej prevelikej vode, k temu ruskému Donu, na moje najvačšé ščastí, mna nezamorduvali, já som tam nevypustil dušu, ale ma zajali. A nakonec nás bídných, ale ešče furt živých, nadžgali do vagónov dobytčákov a až po Sibíriu sa s nami ani nezastavili. Pravdaže, já som tam potom náhodú mosel robit to, čo doma, kopal som uhlí. Ale té bane boli omoc horšé, jak této tu, naše doma. Ludé nemali čo jest, mreli od hladu a od všelijakých nemocí jako muchy, aj dole pod zemú v bani, ale aj v tábore, kde nás ešče neludsky aj trýznili. A čo som mal potom aj z teho kraja? Ništ, ale ništ na temto svete. Daremne to boli prevelice vysoké hory a skaly. Boli až také vysoké, že jich vrchole celkom zakryli mračná. Ale aj to mi uver, že také pekné neboli jak tot Komínová skala a dalšé naše hory. A daremne som videl aj tú prevelikú vodu nedaleko tábora, do tej vody by sa iste bol aj tisíc ráz zmestil náš rybník za dedinu, kerý pomaly už aj vysýcha. Tak, synček, nemilobohu som okukával té cudzé vysoké horiská a tú prevelikú vodu, ja som aj tedy videl v nich len našú peknunkú Komínovú skalu a náš rybník za dedinu.

- Ale stareček, veď ty nie to vidíš, načo pozeráš, ale celkom iné...

- Kdeže, synček! Já starý, skúsený človek precca mosím vedet, čo vyprávam. Počúvaj ma: čo sa ti zdá dobré, z teho sa móže stat aj velmi zlé. Mne to móžeš uverit. Aj s vami na tem výlete sa móže stat ledačo. Mosíš moc dobre merkuvat na seba.

- Čo by sa mohlo prihodiť? Veď ideme preč iba na tri dni. Štvrtok, piatok, sobota. Vlastne to nebudú ani celé tri dni, ale iba dva a pol... Už v sobotu popoludní budeme doma...

- Je to prenáramne dlhý čas, - vzdychol si starec. - Pre mna veru už dlhokánsky dlhý. Akurát včil, keď sa cítim strašne maród. Aj túto noc som ani oka nezažmúril, len som sa prehadzoval na posteli a tak som cítil, že ma nékto s takú velikú chabinu mlátí hlava nehlava. A ked som sa zebudil, veru ma šecko bolelo a aj včil bolí.

Starec chytil nežne chlapčekovu ruku a hlas sa mu nevedomky menil na čoraz dôvernejší:

- Počúvaj dobre! - pokračoval tichým hlasom. - Na svitaní pozíral sa na mna vták smrti. Opravdove, bol to kuvik, čo si sadol konča mojéj postele. No zobák ani neotvoril, len sa pozíral a čučal. Já som hned vedel, čo sce. Hned som vedel, že sce to, aby som sa pozbíral a išel s ním, lebo už je tu ten mój čas...

- To mi môžeš rozprávať koľko len chceš, - dupol nohou chlapček sťa dôkaz svojho rozhodného protestu. - Vymýšľaš si, len aby som nikde nešiel...

- Pozri sa, pravnučik mój, a porozmýšlaj! Precca mosíš videt, že do mójho chudého tela už len duša chodí spávat a som natolko slabý, že celé dni len polihujem. Aj ten najslabší vetrík by ma odfúkol jako nejaké páperí. Jak nemosíš, radšéj ostan, lebo jak odídeš, tak mna ty uvidíš aj s celú famíliju už len na márach...

Chlapček sa zmätene pozeral do pradedovej tváre a napokon z neho zúfalo vyšlo:

- Ja na ten výlet ísť musím. Veď mama už všetko zaplatila.

- Keď mosíš, tak mosíš. Ale potom mysli na mna len v dobrém, lebo my sa už vác živí nestretneme. Aspon tu na téjto našej zemi sa už nemóžeme videt, len nékde inde, - a starec veľavravne zdvihol zrak hore ku stropu.

- Ahoj, pradedko a nejeduj sa! Ja na ten výlet musím a musím! Už sa nedá nič robiť!

- Mám temu rozumet, že za každých okolností odcestuješ a ty semnú tu neostaneš?

- Odcestujem, - znela detsky trucovitá odpoveď.

- Tak len si cestuj!, - riekol starec sklamane s bledou tvárou. A sotva počuteľne ešte dodal, skôr tak len pre seba:

- Nech bude šecko jak má byt! Aj ja mosím cestuvat, a to prevelice daleko. Na túto dlhočíznú cestu, na moju poslednú pút som už aj prichystaný...

Jozef Sokolík obrátil zrak na kríž nad izbovými dverami, potom pomaličky zatváral oči a tíško začal šepkať slová modlitby: „Pane! Ty si mi dal život, a ja ti ho pokorne vrátím...”

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...................................................................................................................................