V roku 1953 absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, súčasne pracoval ako redaktor denníka Smena, v roku 1955-1956 v týždenníku Kultúrny život. V roku 1956 založil a do roku 1960 viedol mesačník Mladá tvorba, v rokoch 1960-1969 a 1993-1994 bol šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1975-1993 pôsobil ako slobodný umelec. Na Ministerstve kultúry SR pracoval v rokoch 1994-1998 ako sekčný šéf, potom opäť ostal v pozícii slobodného umelca. Milan Ferko debutoval dobovo angažovanými veršami. V zbierkach Odkaz, Svet na dlani a Rovnováha sa prepracoval k civilnejšiemu výrazu. V básňach pre deti Na Mars a späť, Tajomstvo hračiek, Robí robot robotu, Džimbala-bala-bala a v prózach pre deti Dobrodružstvá s kolieskom, Kam vtáci na noc odkladajú srdce a Šalabingo rozvíja hravosť, humor a fantáziu. V knihách pre mládež z prostredia indiánov Tvoji bratia, Winnetou, Pirátski králi a kráľovskí piráti, Pirátske dobrodružstvá, Rinaldo Rinaldini a Bohatier v býčej koži zobrazil slávnych rojkov a dobrodruhov. Zvlášť úspešná bola jeho rázusovsko-ondrejovovská dilógia Keby som mal pušku (1969) a Keby som mal dievča (1974). Obidve v roku 1972, resp. 1976 sfilmoval režisér Štefan Uher. Premeny Slovenska stvárnil v spoločenských románoch Svadba bez nevesty, Svadba bez ženícha a Otváranie studničiek.

Historické témy spracoval v románe Krádež svätoštefanskej koruny, v trojzväzkovom diele Svätopluk, v románoch Jánošík, Medzi ženou a Rímom - Markus Aurélius, Matúš Čák Trenčiansky, v dvojdielnej televíznej inscenácii Solúnski bratia, ktorú v roku 1989 režíroval Pavol Haspra a v rozhlasových hrách. Tento sled dopĺňajú Staré povesti slovenské, Nové povesti slovenské, historická dráma Pravda Svätoplukova. Poslednú v roku 1985 v Slovenskom národnom divadle inscenoval Pavol Haspra. Širokú škálu autorovho diela dotvárajú rozhlasové hry pre deti, texty piesní a operetné libreto Plná poľná lásky (1954, hudba Milan Novák, premiéra na bratislavskej Novej scéne v réžii Františka Krištofa Veselého). Tematickú priebojnosť uplatnil v knižnej publicistike Paríž a my, Prežil som Sibír, Veľkomoravské záhady, Človek a včely a V zápase o zvrchovanosť. Zostavil Deklaráciu zvrchovanosti Slovenskej republiky (február 1991) a Jazykový zákon (1995). Ferkove knihy vyšli preložené do češtiny, maďarčiny, ruštiny, ukrajinčiny, srbčiny, slovinčiny, angličtiny a nemčiny. Milan Ferko je laureátom mnohých vyznamenaní. Udelili mu bulharský rad Cyrila a Metoda (1969), cenu Fraňa Kráľa (1960 a 1963), cenu ZPB a Slovenského filmu (1971), cenu Mladých liet, Svetového kongresu Slovákov (2000), Trojružu Bibiany (2000) a iné.

Posledná rozlúčka s Milanom Ferkom bola 1. decembra v bratislavskom Krematóriu. Česť jeho pamiatke!

(tasr)

Milan Ferko nie je neznámy ani čitateľom Ľudových novín. Senváclavčan Rudo Fraňo už päť rokov popularizuje jeho dielo. Preložil do maďarčiny a vydal jeho romány: Jánošík, Matúš Čák Trenčiansky, Krádež svätoštefanskej koruny a Kráľovské vraždy. Pritom toto nie je jediná súvislosť so Slovákmi v Maďarsku. Príbehy z uvedených kníh sa odohrávajú v našom Pilíši. Či už je to priamo Senváclav (Pilisszentlászló) v Matúšovi Čákovi, alebo Vyšehrad (Visegrád) v Krádeži svätoštefanskej koruny, alebo príbeh o Feliciánovi Zachovi. Môžeme bez prikrášlenia tvrdiť, že časť tvorby Milana Ferka sa stáva súčasťou literárnej histórie „slovenského“ Pilíša.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Ferko

Milan Ferko a Senváclav - Súčasť literárnej histórie Pilíša:

http://www.luno.hu/content/view/10668/1

Matúš Čák Trenčiansky medzi Pilíšom a Trenčínom:

http://www.luno.hu/content/view/5796/97

Z prezentácie maďarského prekladu knihy M. Ferka:

http://www.luno.hu/content/view/4105/56

Milan Ferko v maďarčine - Poznať znamená porozumieť:

http://www.luno.hu/content/view/7006/56

Jánošík mieri do Pilíša:

http://www.luno.hu//index.php?option=content&task=view&id=3530

Jánošík uzrie svetlo „maďarského sveta“:

http://www.luno.hu/index.php?option=content&task=view&id=3662