Klasik modernej českej prózy Vladislav Vančura stručne, ale výstižne podotkol, že smiať sa znamená lepšie vedieť. Je viac ako pravdepodobné, že klasik maďarskej humoristickej prózy a humoru Kálmán Mikszáth (1847-1910) tento Vančurov výrok nečítal, ale aj tak vedel lepšie a viac, keďže okrem iného napísal: Nič nie je také zmierujúce ako humor.

V znamení spomienkového roku Kálmána Mikszátha

Taký humor nemôže byť iný ako láskavý. Je najvlastnejší aj pre Kálmána Mikszátha, a to bez ohľadu na to, či z chápavého a zhovievavého nadhľadu, lebo predsa len vie lepšie a viac, zaujíma postoj v humornom hodnotení nad vlastnými vlastnosťami a či slabosťami alebo svojich súčasníkov, vysoko postavených kolegov poslancov. Jednou z brilantných ukážok je humorná poviedka Pasterska trúba a hodiny, v ktorej sa rozpisuje trochu viac o sebe ako o poslancoch na chodbe Parlamentu pri lakonicky a opakovane kladenej otázke: Koľko je hodín?

Kálmán Mikszáth

Pastierska trúba a hodiny

Teraz odo mňa akiste očakávate pôvabnú historku o dvoch zamilovaných srdciach, ktoré sa nemôžu spojiť, a spoja sa až na záver, keď publikum už nudia rozličné zádrapky starcov.

Ale z toho nič nebude. Je to však iba prvé sklamanie. Zaradom prídu ďalšie.

Lebo čo by som popieral, osobne sa nijako nehodím za čítača.¹ Ak ma počúvajú viac ako traja ľudia, pokladám všetkých za Pála Gyulaiho² a zmocní sa ma tichá, úmorná tréma. Moje nervy a sluchové orgány sú napnuté, počujem, ako všetkým tikajú hodinky vo vreckách, akoby som sa čarovným spôsobom ocitol v hodinárstve, pričom sám som bol takisto starými hodinami, ktoré tu nastavia.

Navyše z lásky k blížnemu som principiálnym nepriateľom čítačiek. Sám som sa aspoň nikdy dobre nezabavil na nijakej čítačke, takže to nemôžem predpokladať ani o iných, lenže tí nie sú takí úprimní. Čítača považujem za akéhosi nezbaviteľného tyrana, ktorý ma obmedzuje v tom, aby som sa do vôle vykašlal a prihovoril svojím susedom. Pre mňa je veľkým tajomstvom, prečo napriek tomu publikum ochotne znáša čítačky bez akejkoľvek sťažnosti. Je síce pravda, že strpí aj všeličo iné, ale zakaždým za nejaké výhody. Napríklad dámy sa v spoločnosti nikdy nesťažujú na šnurovačky, hoci ich zvierajú, nikdy nepovedia: „Ach, tá neznesiteľná šnurovačka!“ A je v tom logika, lebo šnurovačka je neznesiteľná, ale skrášľuje, kým čítač nikoho neskrášľuje, a je iba neznesiteľný.

Avšak úplne posledná a naozaj pravdivá príčina, pre ktorú nie som spôsobilý byť čítačom, je to, čo ste zaiste ráčili postrehnúť, že totiž nemám hlas. Tomu môžem odpomôcť tak, ako si zvyčajne pomáha chudobný človek: požičal som si od iného. Namiesto mňa spravidla čítaval dobrák Vilmos Győry.³ Mal pekný hlas, zvonivý ako striebro, navyše vystihol aj plavecké nárečie. - Neborák zomrel, a tak som zachrípol po druhý raz.

Nato všetko sa ma môžete spýtať: prečo sa potom teda podoberám za čítača?

Nuž, ja som tiež len slabý človek a som si vedomý národného ducha, že v tejto krajine každý veľmi vďačne prijíma takú funkciu, na ktorú nestačí. Inak neskrblím ani ďalšími výhovorkami. Už vlani, ba aj pred troma rokmi ma ten a tamten z mojich priateľov požiadal o čítačku práve pre túto vybranú spoločnosť.

- Dobre, - povedal som, - napíšem text čítačky, ale neprečítam ho.

- Ahá, - odpovedali, - takže ti nezáleží na čítaní, ale dôležitá je tvoja osoba. Namietal som proti tomu, ak predsa niekto potrebuje kyticu kvetov z nejakej záhrady, iba v najzriedkavejších prípadoch k nej pribalia aj záhradníka, ale nedosiahol som nič, naši spoloční priatelia vyrukovali s protiargumentmi, vzdal som sa, a keďže som kapituloval, teraz tu sedím so svojím hlasom a osobne (lebo som tu predsa mohol byť aj prostredníctvom inej osoby a jeho hlasu).

Možno sa vôbec čudovať, že v tejto situácii, ktorá sa pre mňa vyvinula šťastne, ma premohla diablica domýšľavosti s jej mladšou sestrou samoľúbosťou (sú mi veľmi známe z Klubu liberálnych poslancov) a na ich podnet trkocú o mojej osobe, keďže vedia, že nikto mi nemôže vyčítať: „Nezáleží na vašej osobe, dôležitá je čítačka,“ lebo aj teraz som tu práve na podklade opačnej argumentácie.

Mám síce obavu, že sa prehrešujem proti predpísanej skromnosti, ale je to iba momentálne zdanie, lebo ma trápi celkom iný problém. Ale keby som aj vystrkoval do popredia svoju vlastnú osobu, mal by som sa na čo vyhovoriť, keďže sa už nebude dať dlho vystrkovať. Podo mnou zem silne praská. Vec sa má tak, vážené dámy a páni, že inde spisovateľ má dvoje pekných životov, jeden pred smrťou a druhý po smrti. Avšak u nás, v Uhorsku, má iba jeden život. Po smrti. Ten prvý život spisovateľ iba preživorí kvôli tomu druhému.

A osud striehne na mňa pri prvej praskline tohto krajšieho života. Takže žijem doslova iba dovtedy, kým nezomriem; takzvaná nesmrteľnosť je pre mňa nedostupná, lebo po mojej smrti o mne ako o spisovateľovi vyjdú najavo hrozné veci.

Viem to dobre a nedbám, ak sa to dozviete aj vy, a ak vôbec chcete byť milí ku mne, buďte milí teraz a nenechajte to na potomkov, ako to urobili súčasníci poniektorých maďarských spisovateľov.

Ale nechcem vás dlho unúvať a začnem sa odhaľovať. Môj prvý poklesok sa začal doslova na maličkosti tak, ako začiatkom každej zločineckej kariéry je hravá pochabosť. Prvotné podnety: trochu malej, urazenej ješitnosti, trochu hlivenia a príťažlivý vzor.

Zhruba pred dvanástimi rokmi mi predstavili istého pána, inak teraz je kolegom poslancom, ktorý práve vtedy čítal jednu moju poviedku, a navidomoči ho prekvapilo, keď vyslovili moje meno:

- Že by ste tú poviedku boli napísali vy?

- Áno, ja.

- S touto postavou? - povedal a krútil hlavou. - No, nikdy by som si nebol myslel, že je to možné.

Priznám sa, že tento dialóg ma hneval a keďže náhoda priniesla, že ešte v ten deň ma jedna pekná dáma požiadala, aby som jej napísal niečo do pamätníka a tak pod vplyvom nálady som jej doň vpísal túto vetu: „Spisovateľ je taký, ako pastierska trúba. Dobre sa počúva iba zďaleka.“

Zakrátko aj ďalšia dáma poslala svoj pamätník, bol som lenivý, takisto som jej vpísal, že „spisovateľ je taký, ako pastierska trúba...“ A odvtedy počas celej mojej literárnej kariéry v nekonečnom slede jednostaj zaradom prichádzali pamätníky, nech je prekliaty ten, kto pamätník vymyslel. Po čase som s nekonečným uspokojením čítal, že pamätník vymyslel istý mladý francúzsky šľachtic, ktorý potom neskôr zomrel pod gilotínou. No chvalabohu, že ho neminul zaslúžený trest.

Nuž áno, pamätníky! Tieto pekné cintoríny nakašírované do šagrénovej kože, kde dámy pochovávajú tých, čo pred nimi padli na kolená. Tieto smutné pamätníky ma priviedli do marasu. Medzitým som počul, že aj arcivojvoda Albrecht vždy odrieka iba ten istý prípitok a zakaždým ním vyvolá frenetický dojem. Prečo by som teda aj ja nemohol mať jedinú významnú vetu? Možno s ňou pekne žiť. Jednostaj som teda písal slečnám, ženám, v dedinách, mestách a v zahraničí, kde som sa len obrátil, že spisovateľ je taký, ako pastierska trúba. A mohol som to písať čoraz smelšie, lebo v súvislosti so mnou bola zakaždým pravdivejšia, keďže moje poviedky boli čoraz krajšie, a moja postava sa zasa neustále zhoršovala, takže ma bolo čoraz lepšie počúvať zďaleka.

Po tom všetkom si ma ráčte predstaviť, ak po mojej smrti sústredia tie vety, a zrazu vyjde najavo, že som mal iba jedinú vetu, a nemilosrdne ma odsunú do večného zabudnutia. Čo iné by aj mohli robiť so mnou? Umiestňovať pamätné tabule na moje bývalé byty? A čo by na ne tak aj vyryli? Samé pastierske trúby? - Lenže už som sa zmieril so svojím údelom, človek je predsa márnomyseľný, spomienkové riadky, symbolické vety, sentencie, ktoré čitatelia pietne zachránili po zosnulých spisovateľoch a časom zasielajú do redakcií novín ako relikvie, vyvolávajú zármutok. Akoby sa mi vtedy otrávený šíp zabodol do srdca. Ach, božemôj, moje pastierske trúby! Aj ony sa jedného dňa dostavia z každého smeru veternej ružice. Ach, moje úbohé, nešťastné pastierske trúby!

Ale čo to rozprávam! Veď keby len boli moje. Musím sa odhodlať k nehoráznemu vyhláseniu. Panie, ktoré som obdaril svojimi riadkami, pochodili tak ako dámy z daktorého anglického mestečka s Gladstonom, na ktorého sa pri príležitosti banketu vrhli s nožnicami, odstrihli si kadery z jeho vlasov na pamiatku, a iba neskôr sa dozvedeli, že starec nemal na hlave vlastné vlasy.

A hľa, teraz sa už odhaľuje holá skutočnosť, že „pastierska trúba“ vlastne nie je ani mojím výmyslom, len som si to niekde prečítal a odpísal. Vzhľadom na to je obyčajným sebaklamom útecha, že veľkoknieža Albrecht vedel iba jeden prípitok. Je to pravda, ale predsa hovoril jeden prípitok, ktorý bol jeho, ale moja myšlienka patrí niekomu inému.

Keď som sa ocitol v takejto neutešenej situácii, zaraz som si bol načistom, že pre mňa je stratený posmrtný život spisovateľa, takže sa ho už neoplatí ani zachraňovať, možno sa ho jednoducho zriecť. Avšak namiesto toho ten život pred smrťou by mal byť čo najpohodlnejší, a keď už mám jednu trvalú vetu do pamätníkov, žiadalo by sa vymyslieť aj trvalú čítačku.

Znepokojoval ma jeden starý príbeh. Pôvabná Blanka Kastílska mala zvädnutý klinček, a keď naňho dýchla, znovu nadobudol farbu a vôňu; dvadsať rokov ho vo vlasoch nosila do spoločnosti. Rád by som si bol vymyslel takú čítačku, ktorá by bola vždy svieža, pestrá, nová a aktuálna, nebolo by ju potrebné znova napísať a bola by prepojená s dneškom, ale zato by sa dala použiť aj po dvadsiatich rokoch.

Dlho som si lámal hlavu nad tým, kým som konečne vo výklade papiernictva zazrel pekne namaľovaných husárov na koňoch so šabľami a s poletujúcou mentiekou, ale bez hlavy. Dočerta, čo to môže byť? Prečo sťali tú záľahu husárov? Čo to má znamenať?

Vošiel som za obchodníkom s papiernickým tovarom a on mi to potom objasnil:

- Nuž, je to najkrajší hnedák a najkrajšie urastený husár bez hlavy.

- To vidím aj ja, ale prečo nemá hlavu?

- Lebo je to pohodlné pre fotografa, - odpovedal obchodník, - stály kôň a stále telo. Mládenec sa môže odfotografovať, fotograf mu sníme iba hlavu, prilepí k telu a zaraz je to pokope. Je to tak preňho ľahšie, mládencovi je to zasa jedno alebo sa tomu aj poteší, lebo dostane krajšie telo a krajšiu paripu.

Hm, aké je to rafinovane jednoduché, a predsa sa to tak nebezpečne ponáša aj na našu stranu. Kôň je program, telo väčšina, a keď dostaneme nového vodcu, mení sa iba hlava, no kôň, telo, kapsa a šabľa zostávajú tie isté. Každý vodca je vhodný na naše krky a aj my sme vhodní pre každého vodcu. Hoci raz bohvie...

Z tohto pestrého tkaniva som spriadal svoje myšlienky a cítil, že síce neviem vytušiť nič z budúcnosti, ale namiesto toho sa čoraz väčšmi približujem k objavu večnej čítačky.

Spomenul som si, že mám jednu kresbu o Parlamente, do ktorej treba iba vložiť nové hlavy, aby bol Parlament vždy nový a nový. Aj Prozreteľnosť robí to isté s ľudským vekom, opakované udalosti prináša s novými hlavami a staré hlavy vkladá do nových rámov.

- Ráčte dovoliť, prosím ponížene, aby som to teraz vyskúšal aj ja.

X X X

Minule sa rozchýrilo o hodinách v Parlamente, že idú zle; pritom na zvyšok dňa som mal dohodnuté dôležité termíny, a tak som sa rozhodol, že nastavím svoje hodinky podľa nejakých perfektných hodín. S týmto zámerom oslovujem na chodbe Kolomana Tiszu⁴, ktorý bol pohrúžený do rozhovoru s Lajosom Lángom:⁴

- Milostivý pane, koľko je hodín?

Tisza odpovedal roztržito:

- Jedno je isté, a to, že minulo poludnie.

Ale, pravdaže, podľa toho som si predsa nevedel nastaviť hodinky.

Našťastie práve tade beží Hegedűs.

- Koľko je hodín, prosím ponížene?

- Hneď, hneď! - kričí a pritom beží, a možno ešte aj teraz beží, ak sa odvtedy nezastavil.

Zvrtol som sa na päte a vykročil smerom ku kancelárii ministerského predsedu. Oproti mi prichádzal Koloman Széll.

- Milostivý pane, koľko je hodín?

Ministerský predseda, ktorého obkolesili asi dvadsiati muži so svojimi vyhláseniami a otázkami, znudene odpovedal:

- Tak už aj to mám povedať ja?

Ani tentoraz som sa teda od neho nedozvedel čas, ale napokon v jednom kúte tam sedí Mihály László, ten mi ho povie:

- Koľko je hodín, Miši?

Priateľ Miši podozrivo pozrel na mňa.

- Hm, - opatrne sa ozval a obzeral, - prečo sa to pýtaš práve mňa? Opýtaj sa Horánszkeho!

Aj by som sa ho bol opýtal, ale nevidel som ho nikde v skupine, kde počúvali Gajáriho, ktorý rozprával poľovnícke historky.

- Edko môj, duša moja, koľko je hodín?

Gajári, večne pozorný, zdvorilý Gajári odpovie bez rozmýšľania:

- Koľko si rozkážeš?

Nato sa neuspokojený obraciam k Imremu Veszterovi, ktorý sa namosúrene prechádza sem i tam:

- Koľko je hodín?

- Parom vie! - mrzuto zabručal.

No, už vidím, že tu nedosiahnem nič, a na chodbe pristavím Apponyiho.

- Ozaj, koľko hodín môže byť teraz?

Apponyi vytiahne svoje hodinky a prehovorí takto:

- Vzhľadom na to, že predvčerom o desiatej hodine a dvadsiatej minúte som si nastavil hodinky podľa hodín na polytechnike, ale už včera predpoludním o jedenástej sa prejavil deväťminútový rozdiel, a teraz za predpokladu, že tento rozdiel je permanentného charakteru, momentálne ešte nie je jedna hodina; ale keďže rozdiel sa pravdepodobne zvyšuje, lebo rozdiely majú schopnosť vyvíjať sa, podľa môjho názoru s prihliadnutím na konkrétny prípad podľa konečného rozboru vychádza ten istý výsledok, že ešte nie je celkom úplná jedna hodina.

Ani z toho som nezmúdrel; predsa len bude lepšie obrátiť sa na starého liberála. No, kde sa moce Károly Fluger?

- Koľko je hodín, starký?

Žlté fúzy mu visia, skormútene hodí rukou:

- Ani to nám už nepovedia!

Opustil som zamračeného nemeckého Sasa a našiel Jókaiho, ktorý prišiel na kus reči z Hornej snemovne.

- Koľko je hodín, ujo Móric?

Jókai mal žartovnú náladu.

- Vari ja som tvoje hodinky? Chodím, odbijem, ale neukazujem.

Nato ma silno pleskol po chrbte a išiel ďalej.

Zdalo sa, že v tejto chvíli sa otriasla aj zem. Zo zasadacej siene vychádzal Dezső Szilágyi, dychčal, funel ako byvol vychádzajúci z húštiny.

- Milostivý pane, prosím, koľko je hodín?

Pohŕdavo pozrel na mňa a osopil sa:

- Čo je to za hlúpa otázka?

Vytratil som sa stadiaľ a spomedzi mnohých ľahostajných, chladných osôb jedine nemeškerský Pál Kiss pozrel na mňa prívetivo ako známy.

Odhodlal som sa na posledný pokus a oslovil ho:

- Urodzený pane, koľko je hodín?

Zamyslel sa, vytiahol svoje hodinky, pozrel na ne a nato rýchlo zaklopil viečko.

- Ak práve to chceš vedieť, - povedal váhavo, - spýtam sa Darányiho.

X X X

Tu sa končí krátka črta; ako ráčila ukázať, medzi týmito pozapínanými, opatrnými pánmi sa nepodarilo zistiť, koľko je hodín. Bolo tam síce ešte mnoho mojich známych, ale nechcel som sa ich vypytovať, lebo väčšia časť týchto politikov si nastavuje hodinky podľa hodín Národného kasína, a tie podľa mňa nejdú dobre.

Odvtedy sa už ani nepýtam nikoho, ako pokročil čas, a radšej ho iba odhadujem.

Hľa, teraz už začínam tušiť, že som zneužil vašu trpezlivosť, a je čas stiahnuť sa z tohto miesta, lebo žart sem alebo nežart tam, ale naozaj nie je dobré dlho počúvať pastiersku trúbu.

Preložil Karol Wlachovský

^{________________________}

¹ Čítačka tohto príspevku bola roku 1901. (V pôvodine poznámku uvádza Kálmán Mikszáth.)

² Pál Gyulai (1826-1909), literárny historik, kritik, básnik a prozaik, člen Uhorskej akadémie vied (1858), profesor literárnej histórie na budapeštianskej univerzite (1876-1902), vedúca literárnokritická osobnosť prvých troch desaťročí dualistického Uhorska, s ktorou Kálmán Mikszáth nemal práve bezoblačné vzťahy.

³ Vilmos Győry (1838-1885), spisovateľ, prekladateľ, evanjelický kňaz, člen Kisfaludyho spoločnosti (1868) a člen Uhorskej akadémie vied (1872). V rokoch 1862-76 pôsobil ako kňaz v Orosháze, od roku 1876 až do smrti v Budapešti.

⁴ Všetky opýtané osoby majú autentické mená poslaneckých kolegov Kálmána Mikszátha.

LuNo-Archív:

http://www.luno.hu/content/view/10640/34

http://www.luno.hu/content/view/10344/34

http://www.luno.hu/content/view/10291/34

http://www.luno.hu/content/view/7334/63

http://www.luno.hu/content/view/4516/63

http://www.luno.hu/content/view/1557/63

http://www.luno.hu/content/view/1574/63

http://www.luno.hu/content/view/2326/63

http://www.luno.hu/content/view/2879/63

http://www.luno.hu/content/view/7802/63

http://www.luno.hu/content/view/6093/63

http://www.luno.hu/content/view/1481/63