Popri niekoľkých významných osobnostiach žijúcich dlhé roky v Budapešti na prelome 19. - 20. storočia treba spomenúť i básnika Petra Dobroslava Bellu, ktorého lyrická tvorba vychádzala z motivického poľa spomienok na rodný kraj, malebný Liptov.

(12. novembra 1842 Liptovský Mikuláš - 13. júna 1919 Budapešť)

Slovenský básnik, prekladateľ a železničný úradník Peter Dobroslav Bella, ktorý používal pseudonym Horal, pochádzal z mnohodetnej rodiny mikulášskeho kožušníka Jozefa Pravoslava Bellu (1810-1875).

Peter Bella sa ako 30-ročný mladík presťahoval z kopcovitého Liptova do Budapešti. Pravdepodobne ho priťahovala možnosť lepšieho a všestrannejšieho uplatnenia sa. Priaznivé podmienky multikultúrnej a mnohonárodnostnej metropoly dualistického Uhorska pre mnohých Slovákov - najmä pre intelektuálov - boli žriedlom najrôznejších skúseností. Hospodársky rozmach mesta mnohých ponúkal možnosť lepšieho uplatnenia sa a kariéry. Bella si v Budapešti našiel nielen dobré pracovisko, ale si tu založil aj rodinu. Z piatich bratov žili v meste Daniel Ctibor Bella, úradník na ministerstve dopravy, Ján Pravdoľub Bella básnik a národne uvedomelý učiteľ v Békešskej Čabe (prišiel tam v roku 1874) a určitý čas žil v Budapešti básnik a prekladateľ, učiteľ a kaplán slovenskej ev. cirkvi v Pešti Ondrej Miloslav Bella, (1851-1903)¹. Ich otec, kožušnícky majster Jozef Pravoslav Bella, žil u synov v Budíne od roku 1873. V jednom svojom liste adresovanom svojmu synovi, učiteľovi Jánovi (1836-1924) a neveste do Békešskej Čaby, sa ponosuje na zlé životné podmienky v Budapešti: „Práce dostať pre mňa žiadnej niet, preto ani groša na živnosť. (...) Petrík chodí do ministerského úradu písať, ale plat je tam malinký.“² Peter Bella sa vyučil za kožušníka, ale neskôr absolvoval telegrafickú a železničiarsku školu v Budapešti. Najprv pracoval v otcovej remeselníckej firme, ale keď táto skrachovala, roku 1873 začal pracovať ako pisár na ministerstve dopravy, neskôr ako železničný úradník v Rigellovej továrni. Od roku 1904 bol na dôchodku. Svoj život prežil v Budíne, býval v I. obvode na ulici Szőnyeg č. 3. Pred smrťou, po deviatich operáciách, bol odkázaný na opateru svojej rodiny.

Básnická činnosť

Peter Bella vstúpil do literatúry len v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia. Popri úradníckej práci sa najradšej venoval písaniu básní. Hoci Bella svoje básnické prvotiny publikoval ešte v roku 1865 v Sokole, predsa len oveľa neskôr, až od polovice 90. rokov, začal pravidelnejšie publikovať básne pod básnickým pseudonymom Horal. Uverejňoval najmä básne, balady, povesti, bájky a tiež preklady.³ Básnickú tvorbu Bellovu, verše o Tatrách a krásnom Liptove, ctili si Slováci nielen na Dolniakoch, ale aj na Horniakoch. Keď hornouhorské časopisy, ako Dennica, Živena, Slovenské pohľady a Národnie noviny uverejňovali jeho básne, veľmi rýchlo sa stal obľúbeným a v širšom kruhu čítaným autorom. Neskôr jeho lyrické diela vychádzali aj v peštianskych novinách Slovenský denník a Naše Slovensko. Hoci tvoril v období literárneho realizmu, predsa ako väčšina básnikov, ktorí sa formovali v ovzduší sedemdesiatych rokov 19. storočia, inšpiroval sa ľudovou piesňou a štúrovským romantickým folklorizmom. Prikláňal sa k básnickej technike ľudovej piesne. Jeho piesne, romanticky ladené básne, ako aj diela jeho mladšieho brata Ondreja Bellu (1851-1903) charakterizuje nostalgický hlas túžby po vzdialenom liptovskom domove.

Jedna časť jeho tvorby vyšla posmrtne v zbierke Piesne zďaleka a iné verše v Liptovskom Mikuláši (1920). Sú to ponášky na ľudové piesne a verše vyjadrujúce túžbu za domovom.

Bella bol aj vynikajúcim prekladateľom zo slovanských literatúr. Prekladal najmä diela poľských a ruských spisovateľov do slovenčiny (A. Mickiewicz, H. Sienkiewicz, K. P. Tetmajer, A. S. Puškin, N. A. Nekrasov, I. A. Krylov, A. N. Majkov). Spomeniem napríklad Povesť z Tatier Kazimíra Przerwa Tetmajera. Všímal si aj chorvátsku literatúru (P. Preradovič) a poslovenčil Erbenovho Vodníka.

Je zaujímavým kultúrnohistorickým faktom, že je autorom známej básne „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja”, ktorú neskôr do podoby hymnickej piesne zhudobnil Eugen Suchoň. Spievajú ju Slováci ako hymnickú pieseň pri rôznych národných podujatiach. Vytvoril prvý známy preklad do slovenčiny dnes už svetoznámej vianočnej piesne Tichá noc.

Ukážky z Bellovej básnickej tvorby

Bella po celý svoj život neprestajne túžil za svojim rodným Liptovom. Jeho elegické verše zachytávajú clivosť po kráse a teple rodiska. Bellove básne sú osobne ladené a sú to väčšinou ponášky na ľudové piesne. Charakterizujú prírodné, ľúbostné a vlastenecké motívy a predovšetkým vyjadrujú túžbu po rodisku. Opieral sa o melódiu a rytmus ľudovej piesne. Vo svojich veršoch oslavuje svoj rodný jazyk, kraj, vyjadruje svoj úprimný vzťah k slovenčine:

„I ja som vyrástol v milej zemi rodnej,

- ach - a teraz bývam tak ďaleko od nej!“

V básni Rodný kraj z roku 1897 vyjadril svoj žiaľ za svojim rodným krajom a svojím národom. Bellov topos materského lona a krajiny je jeho „otčina“. Jeho rodný kraj v Liptove je vyjadrený slovami:

„Tam, kde sa bystrý Váh k Dunaju poberá,

kde Kriváň sa v horách do jazier nazerá:

tam je ten milý kraj, tam je tá dolina,

tam je ten Liptov môj, tá moja otčina!“

Túžba po rodných horách ho sprevádzala nesporne po celý život. Aj najmenšia udalosť, ako napríklad sadenie jedličiek v budínskych horách, čo videl počas prechádzky, mu pripomínala Tatry, toto prekrásne pohorie, odkiaľ hoci aj mohli pochádzať mladými dievčatmi sadené jedličky. V tom momente pred očami sa mu bolestne zjavil ďaleký domov, čo ospieval v nasledujúcich veršoch:

„Hoc ich polievali, hoc ich radi mali,

len sa im halúzky nebárs zelenali:

nebárs zelenali, nebárs rozvíjali:

veď sa v cudzej zemi ťažko prijímali.“

Hoci zasadené sadeničky sa zakorenili a pekne rástli, predsa sa necítili dobre, ako ani ľudia, ktorí sa prisťahovali z Horniakov na Dolnú zem. Ako sám básnik, ktorý nemal nič proti životu v metropole, pretože mal dobrú robotu, založil si rodinu a mal veľa priateľov medzi Slovákmi. Predsa neprestajne cítil túžbu po domove, od ktorého bol už desiatky rokov vzdialený. Svoj smútok opísal nasledovne:

„A ja v cudzom kraji roztúžený stojím,

hľadiac na hviezdičky nad rodiskom mojím.“

Z listu z roku 1914, písaného Fr. Klimešovi, sa dozvedáme, že mu pripravovali dvojzväzkové vydanie jeho tvorby. Do prvého zväzku plánovali zaradiť Piesne zďaleka a iné verše a Piesne ľúbostné a verše rôzneho obsahu. Do druhého zväzku chceli zaradiť povesti, balady, legendy a bájky a tiež preklady.

V päťslohovej básni Materinská reč (1893) zdôraznil, ako si váži a chráni svoj ľubozvučný jazyk, čo všetko mu pripomína, keď hovorí svojím jazykom, v ktorom sa naučil modliť.

Materinská moja reč,

reč mojej otčiny!

V tebe cítim milotu

rodnej mi doliny,

čujem horu zelenú,

ako spevom hučí,

čujem si mať milenú,

jak ma modliť učí.

Spoločenská činnosť

Kultúrne programy cez polstoročie fungujúceho Slovenského spolku v Pešťbudíne (1868-1918), jeho Literárneho odboru navštevoval aj Bella. Keď vysokoškolskí študenti usporadúvali zábavy alebo poučné večierky v kruhu, požiadali prednášať aj Bellu. Tu mal aj príležitosť predstaviť svoje básne. V roku 1908, keď predstavili pri príležitosti 60. výročia narodenín T. G. Masaryka⁴ jeho prácu „Česká otázka“, tohto podujatia sa okrem Bellu zúčastnili aj členovia Českej besedy. O dva roky neskôr, na programe zasadania Literárneho odboru, Bella predniesol svoj preklad Tetmajerovho Jánošíka⁵, s ktorým mal veľký úspech.

Mladá húževnatá inteligencia v Pešti na čele s právnikom Dr. Emilom Stodolom (1862-1945) a redaktorom Slovenského denníka a Slovenského týždenníka Antonom Štefánkom (1877-1964) organizovala ľudovýchovné prednášky pre slovenských robotníkov. Myšlienky prednášok inicioval Albert Mamatej⁶. Prvá prednáška odznela 3. novembra 1912 v miestnosti Protestanského spolku (VIII. obvod, Alföld u. č. 13). Prišlo na ňu okolo 200 ľudí, prevažne remeselníci a členovia Budapeštianskeho katolíckeho delníckeho kruhu, založeného roku 1902, a tiež Stodolovej spoločnosti Kriváň, kruhu mladých remeselníkov. Vtedy Štefánek prednášal o Bulharsku, jeho dejinách, sociálnych, spoločenských a hospodárskych pomeroch krajiny. Zaujímavá bola aj prednáška o vývoji a príčinách balkánskej vojny. Po ňom Peter Bella-Horal prečítal svoj preklad Tetmajerovho Sobka Jaruščiaka. Účastníci stretnutia s dojatím počúvali opis Sobkových zbojníckych kúskov a jeho tragicky sa končiaci život, keď sa pokúsil utiecť zo žalára.

Bella chodil aj do Lutherovho dvora, často navštevoval učiteľa Ľ. Izáka⁷, jedného zo svojich dobrých priateľov. Učiteľovi, resp. hudobnému skladateľovi Izákovi sa Bellova báseň Materinská reč tak zapáčila, že ju zhudobnil.

Bellovu básnickú a prekladateľskú činnosť vysoko hodnotili aj na Horniakoch. Vedúci jednotlivých spolkov si nezabudli pripomenúť Bellove okrúhle životné jubileá. Hornovidiecke spolky ako Živena a Lipa v rámci poučno-zábavného večierka v Turčianskom Sv. Martine⁸ oslávili 70. výročie narodenia Bellu, kde hodnotili jeho životnú dráhu a tvorbu. Na jeseň roku 1912 sa v zábavno-poučnom časopise Živena môžeme dočítať o jubilejnej oslave Bellu-Horala.

Ev. kaplán Fedor Ruppeldt osobne poznal Petra Bellu ešte z peštianskeho pôsobenia z rokov 1909-1910. V roku 1910 F. Ruppeldt spolu s Viestovcami a Riggelovcami boli uňho na návšteve v Budíne. Pamätal sa na neho ako na milého a bezprostredného človeka. V roku 1911, keď sa Ruppeldt vrátil zo Škótska a krátko zas kaplánčil v Pešti, opäť navštívil Bellu. Občas sa stretli aj na programoch Slovenského spolku alebo v niektorej Slovákmi obľúbenej kaviarni. Neskôr, v roku 1912 z Liptovského Sv. Mikuláša poslanom liste ho Ruppeldt prosí, aby poslal svoju biografiu a tiež niekoľko vlastných čŕt, lebo na literárnej schôdzi mládeže pri príležitosti jeho 70. narodenín plánoval prednášať o jeho básnickej tvorbe⁹. Veľmi ľutoval, že sa s ním nemohol stretnúť a osobne s ním urobiť interview.¹⁰

Bellova korešpondencia

Peter Bella viedol rozsiahlu korešpondenciu nielen so svojimi bratmi a príbuznými, ale aj so známymi z horného Uhorska. Pravidelne písal do Békešskej Čaby svojmu bratovi Jánovi Pravdoľubovi Bellovi¹¹. V jednom liste Bella referuje o vianočnej slávnosti, pravidelne usporadúvanej Dobročinným ženským spolkom v škole na Lutherovom dvore, kde žiaci slovenskej ev. školy recitovali Vianočnú pieseň od Ondreja Bellu. Po ich vystúpení senior Daniel Bachát (1840-1906) vo svojom slávnostnom prejave popri hodnotení básnickej činnosti O. Bellu povedal i nasledovné: „Dnes večer zarečnili ste nám popri iných aj jednu vianočnú báseň od - bohužiaľ - tohoto roku v Bohu zomretého, nám dobre známeho pevca slovenského, ktorý aj medzi nami, čo mladoň nadšený požehnane účinkoval. Zarečnili ste nám báseň jeho o pastieroch na poli Bethlehemskom.“¹²

Peter Bella si dopisoval aj s Elenou Maróthy-Šoltésovou, prvou redaktorkou časopisu spolku slovenských žien v Martine Živena. V jednom liste (pravdepodobne z roku 1912) sa jej poďakoval za honorár, hoci s pripomienkou „z malej vody - malé ryby!“, čo zaiste znamenalo, že so zaslaným honorárom nebol veľmi spokojný. Zmienil sa aj o ťažkostiach prekladania a ponosoval sa, že za básne tak málo mu platí časopis. Redaktorke pripomenul, že už pre časopis pripravuje baladu. V ďalšom liste z 3. mája 1912 sa jej poďakoval za pozitívnu kritiku pôvodného diela a tiež za preklad Tetmajerovej Povesti z Tatier. Veľmi sa tešil jej mienke „lebo ste s tým vzácnu službu našej veci urobili, obrátiac pozornosť čitateľa na dielo toto. Čo sa mňa týka, mne bol vždy sviatok, keď vžijúc sa do toho čarovného kruhu Tatier prednášal som veci tieto, ako ste sa ´malebne´ vysloviť ráčili, po tých ´goralských chodníčkoch´ k nám.“¹³

Svoju radosť nad oslavami jeho sedemdesiatych narodenín v časopise Živena a Dennica vyjadril Bella aj v ďakovnom liste písanom Šoltésovej. Zvlášť sa tešil, že mu tam uverejnili básne Piesne z cudziny. Vyznal sa, že mu veľmi dobre padli jej „milé, vďačné a dobroprajné slová,“ až do takej miery, „že človek až do rozpakov prichodí pred toľkou láskavosťou, uznanlivosťou a úprimným porozumením.“ O básňach sa vyjadril nasledovne „Sú to veci z mladých časov, keď v láske k rodu svojmu vychovaný ocitnul som sa medzi ľuďmi cudzími, keď aj nie mne, ale národu môjmu neprajnými, vzbudila sa v srdci mojom nepremožiteľná túžba za domovom a všetkým, čo mi v ňom bolo drahé a milé. A žiaľ, tento bol aj príčinou toho, že piesne tieto som napísal.“ ¹⁴ K tomu ešte dodal, že sa teraz už uspokojil, žiaľ jeho sa zmiernil, a je šťastný, lebo si založil rodinu a má „šľachetnú družku a dobrú rodinu“.

Bella svojich dobrých priateľov a príbuzných často uctil priamo im písanými básňami. Na pozdravné pohľadnice k rôznym sviatkom veľmi často dodal aj krátke svoje veršíky, čím nesporne naznačoval svoju náklonnosť a pozornosť. Napr. roku 1899 na pohľadnicu, zaslanú novinárovi Ambrovi Pietrovi, ktorý sedel vo väznici vo Vacove, pripojil nasledujúcu básničku ¹⁵

„Preleť, vtáčku, preleť

Cez háj morušový,

Zanes pozdravenie

Mojmu Ambrušovi,

Zanes do Vacova,

Za ten Dunaj mútny:

Aby dúfal v Boha,

Aby nebol smutný!“

Ako významnému predstaviteľovi dolnozemských, resp. budapeštianskych Slovákov mu patrí čestné miesto aj v slovenských národných dejinách.

Anna Kováčová

____________________

1 - Bella, Ondrej Miloslav (1851-1903), básnik, prekladateľ a evanjelický kňaz. Od roku 1874 účinkoval ako kaplán v Budíne a od roku 1876 ako učiteľ a kaplán slovenskej ev. cirkvi v Pešti. V roku 1880 vydal v Pešti zbierku pod názvom Piesne. Od roku 1880 pôsobil ako vojenský kňaz.

2 - SNK ALU, sign. 145 A 3

3 - (sign. 13 A 1)

4 - Masaryk, Tomáš Garigue (1850-1937), politik, univerzitný profesor

5 - SD 12. marca 1910.

6 - Mamatey, Andrej (1870-1923), do roku 1893 pôsobil v Budapešti, od roku 1894 žil v Spojených štátoch. Bol predsedom Slovenskej ligy v USA a predsedom Národného slovenského spolku.

7 - Izák, Ľudovít, pseud. Miloš Lihovecký (1862-1927), oduševnený učiteľ, kantor a aktívny člen Slovenského spolku, kde usporadúval výlety, hudobné, literárne večierky a prednášky. V rokoch 1892-1919 viedol spevokol Slovenského spolku a bol poradcom alebo dirigentom aj českých spolkov. 33 rokov pôsobil v Budapešti.

8 - Živena, r. 3, č. 11,1912, s. 346-348.

9 - Slovenský denník, 6.11.1912,( SNK ALU sign. 42 I 229), Dennica, č. 11a 12,1912,

10 - List Fedora Ruppeldta Petrovi Bellovi (SNK ALU, sign. A 1315).

11 - Bella, Ján Pravdoľub (1836 Liptovský Mikuláš - 1924 Bratislava), pedagóg a publicista. Najdlhšie žil v Pešti, kde spolupracoval s J. Palárikom, J. Viktorínom, J. Franciscim. Pomáhal aj pri redigovaní Černokňažníka. Publikoval články o výchove remeselníckej mládeže o zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v časopisoch Dom a škola, Dolnozemské listy a Obzor. Dokumentárnu hodnotu majú jeho články o Slovákoch a zvykoch v Békešskej stolici. Napísal viac učebníc, abecedár a čítanky. Od roku 1874 pôsobil ako učiteľ v Békešskej Čabe. V roku 1912 sa presťahoval do Ružomberka a potom do Bratislavy.

12 - SNK ALU, sign. 38 A 1

13 - SNK ALU, sign. 38 A 6

14 - SNK ALU, sign. 38 A 6

15 - Pietor, Ambro (1843 Liptovský Mikuláš - 1906 Martin). Právo študoval v Pešti, vo Viedni a Prahe. Najprv bol dopisovateľom, neskôr redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Potom sa stal zodpovedným redaktorom Národných novín. Vo svojich článkoch často komentoval aktuálny politický vývoj a následky stupňujúcej sa maďarizácie.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
....................................................................................................................................