Pred Sverdlovskom zasvieti biely kamenný štvorhran, čo je neklamné znamenie, že sme prekročili hranice Európy a práve prekonávame Ural...

Nový svetadiel poskytuje nové pohľady - tvary a rozmery sa donekonečna predlžujú. O dvadsaťštyri hodín neskôr sa pred zrakom otvorí šírošíra Barabinská step. V Novosibirsku popŕcha a nad sibírskou metropolou sa prevaľujú husté mračná dymu z továrenských komínov.

Po ďalších dlhých hodinách sa zaleskne hladina Bajkalu. Mohutné jazero upúta pozornosť na nejaký čas. Ak si pomyslíme, že by sa Napoleonovi podarilo dostať na svojich ťaženiach povedzme až do týchto končín, nič by mu nebránilo, ako to urobil aj pri egyptských pyramídach, aby vyhlásil pred svojimi bataliónmi asi toto: „Vojaci, pozerá sa na vás dvadsať miliónov rokov!“ Práve toľko si totiž pamätá toto jazero, inak zásobáreň jednej pätiny pitnej vody na zemeguli.

V kúdoloch dymu expres Rosija vchádza do Petrozavodska, kde vo vyhnanstva dožili vodcovia pripravovaného povstania dekabristov. Po ďalších hodinách trasa transsibírskej magistrály pretne Čitu, mesto, ktoré sa dávnejšie zapísalo aj do histórie československých légií.

Pri otvorenom okne sa prihovorím mladému učiteľovi zo Severnej Karolíny. Ako lektor angličtiny odchádza na dva roky do Indie. Na otázku, prečo si zvolil práve tento pomerne únavný spôsob cestovania, odpovie, že ak sa chce porozhliadnuť po veľkej krajine, lepší ani nepozná. A pripomenie, že onoho času si takto počínal jeho krajan D. Rockefeller. Azda len s tým rozdielom, že na ceste z Moskvy do Chabarovska, trvajúcej sedem dní, mal zrejme neporovnateľne viac možností na rozptýlenie.

Pohľad na jednotvárne zvlnenú tajgu, tiahnucu sa obzorom už tretí deň, totiž jednoducho deprimuje. Na lodi sa pasažier poprechádza aspoň po palube. Ale tu, v uzučkom kupé so štyrmi lôžkami a navyše v uzučkej chodbe? Prejdem sa na jej koniec, kde je vo dne v noci pod kohútikom kipjatok, horúca voda zo samovaru. Ale ak čaj, kvôli zlepšeniu nálady dôkladne ochutený vodkou, stratí chuť, vydám sa na zdĺhavú výpravu po chodbách až do jedálneho vozňa, kde servírujú štandardný borčš za štyridsať kopejok.

Vlak občas zastaví na fádne vybielenej stanici, dekorovanej alumíniovou sochou Lenina, to je príležitosť na drobné nákupy. Obďaleč sa tiahnu kiosky, v ktorých vidiečanky núkajú brusnice, uhorky, lekvárový koláč za dvadsať kopejok a ešte zopár podobných lahôdok. Môj novopečený americký známy, ktorý sa rozhodol užívať cestovanie ako liek, čiže po kvapkách, čoskoro vystúpi v Irkutsku, aby tam strávil najbližšiu noc.

Konečne Chabarovsk. Prevezmem kľúč od hotelovej izby a hľadám niečo pod zub, ibaže obsluha dodržiava prísne vymedzené termíny a tak čakanie nemá konca-kraja. Bezvýsledne pátram po nejakom vychladenom nápoji. Na ulici čapujú priamo zo suda vlažnú čiernu tekutinu s príchuťou kvasníc. Skúšam šťastie inde a vydám sa za sviežim chladom Amuru. Niekoľko sto metrov od tejto Čiernej rieky sa dvíha impozantné pohorie vytvárajúce prirodzenú hranicu s Čínou. Na pobreží bufety so zmrzlinou a teplou malinovkou, vo vode výskajúce domorodé detváky. Cestou späť odbočím z hlavnej triedy medzi drevené baraky, ktoré mi živo pripomínajú Čechovove črty z N-skej gubernie. Priestor medzi nimi miestami lemuje sušiaca sa bielizeň. Pre istotu sa rozhliadnem a urobím si zopár záberov.

V hoteli mi udrie do očú nápis Šťastie, kútik pre novomanželov. Skôr než by ma prekvapila záverečná, rýchlo si objednám pohár vína. Dopíjam ten kyslastý mok, naposledy v tomto meste a na tomto kontinente.

Nasledujúci večer sa kolesá opäť dávajú do pohybu, tentoraz však o niečo pomalšie. Smer Nachodka, tichomorské pobrežie. Pozdĺž trate elektrické vedenie na trpasličích stĺpikoch, tu a tam sa mihne strážny domček, až nakoniec výhľad pohltí číra tma. Do kupé sa prisťahovali japonskí manželia so svojou ratolesťou. Z ich kuchynskej ruštiny sa dozvedám, že takto pravidelne dochádzajú do Chabarovska, kde pracujú na stavbe športového štadiónu.

Ráno zo sovietskeho vlaku na sovietsku loď s menom S. Ordžonikidze. Rodný list jej vystavili v NDR, výtlak 4600 brutoregistrovaných ton, maximálna rýchlosť 33 km/hod., nosnosť 300 osôb. Keď sa paluba zaplní, napočítam ich sto dvadsať. Japonci, Rusi, Rumuni, Francúzi, Česi. V klimatizovanej reštaurácii Oceán mám po pravici Holanďana (rozpráva po anglicky a nemecky) a po ľavici Juhoslovana (rusky a anglicky). Než sa od svojho spoločníka po pravici dozviem, že vyučuje umelecké kováčstvo a vlastní aj dielňu, stačí vypiť dve pivá. Pri stole sa objaví môj verný tieň – Japonča, ktoré sa práve stratilo rodičom a z plného hrdla vyvoláva mama, mama!

Popoludní sa rozptýlime po palube a ďalekohľadom pozorujeme obzor. Zoznamujeme sa s radarom, prezeráme si gyroskopický a magnetický kompas, mapu počasia, čiže cyklónov, a dozvedáme sa, čo je to rádiomapa. A potom nám kormidelník veľkodušne, ale iba na „minútočku“, prenechá svoju výsadnú funkciu – tak teda oprobujte si to sami, a loď vedená neskúsenou rukou sa nepatrne poddáva vpravo i vľavo.

Keď sa už raz otáčať, potom je to oveľa bezpečnejšie a príjemnejšie pri srbskom kole na zoznamovacom večierku. Tanec priam stvorený pre širokú medzinárodnú spoločnosť. Účastníci sa postavia do kruhu a jeden po druhom ovinie vyhliadnutej osobe (spravidla druhého pohlavia) šatku okolo krku, načo sa obšťastnená bytosť za túto voľbu odmení bozkom. Samozrejme, hneď a uprostred kruhu. Takto to ide dookola a tak dlho, ako si to účastníci zábavy želajú, a k tomu sa tlieska za sprievodu stále sa opakujúcej melódie. Keď sa všetci dochuti vybozkávajú a unavia pokľakávaním a otĺkaním dlaní, večierok sa skončí rozchodom do kajút..

Starší šturman s dôležitou vizážou upozorňuje, aby sme si, skôr než sa uložíme k spánku, pozorne prečítali poplachové smernice vystavené na chodbe. (Ruku na srdce, takéto čítanie pred spaním nie je práve najpríjemnejšie.) Zo smerníc sa s úžasom dozvedám, že mne a môjmu spolunocľažníkovi pripadá záchranný čln (šljupka) číslo šesť a že záchranné pásy máme hneď pod vankúšom, teda v tej najbezprostrednejšej blízkosti, čo je osobitne povzbudivé.

Po krátkej chvíli zistím, že zaspať na tejto lodi je výkon nadľudský. Ani nie tak kvôli dotieravej myšlienke na možnosť stroskotania na širočiznom Japonskom mori, ako skôr pre intenzitu, s akou sa toto plavidlo bez prestania otriasa, zrejme v dôsledku zvýšenej rýchlosti. Prevraciam sa na tvrdom slamníku s tvrdým záchranným pásom, na chvíľku upadám do ľahkého spánku a opäť sa prebúdzam. Spod hlavy odstránim nepohodlný záchranný pás a odpustil by som kapitánovi všetko, len keby spomalil aspoň o dva-tri uzly. Kdežeby. K doterajším útrapám sa pridruží rytmické vŕzganie stropu kdesi pri okne. To už je príliš. Jediné, čo ma môže utešiť, je zistenie, že v tom trýznivom bdení nie som sám: v susednej kajute sa rozplakalo malé Japonča a prenikavým skandovaním mama, mama sa domáha pozornosti.

Z prerušovaného sna ma vtom vytrhnú údery gongu zvolávajúce stravníkov do reštaurácie.

Pri pohľade na hodinky zrozpačitiem: raňajky o pol desiatej? Vzápätí sa upokojím – podľa japonského času je vlastne o hodinu menej.

Po napoly prebdenej noci je nálada na bode mrazu, aj keď počasie sa vydarilo. Na palubu sa sťahujú stoličky a ležadlá, tu a tam sa mihnú plavky. Môj Holanďan sa pokúša nadviazať kontakty s čašníčkami, ale skôr než si navzájom dokážu objasniť základné pojmy, čašníčky zaťukajú na hodinky. Je jedenásť, musia do služby.

Navečer zazrieme pevninu, na pobreží priemyslové komplexy, rafinérie nafty, cementárne, hute. Plavíme sa úžinou medzi ostrovmi Honšú (tým najväčším) a Kjúšu (druhým najmenším), kde sa buduje podmorský tunel, prvý na svete, pre cestnú, pešiu a železničnú premávku.

Tam vpredu, za vlniacim sa obzorom, je štvormiliónová Osaka.

Z knižky reportáží Fudži a Górajgó

Vyd. Ivan Krasko Nadlak - ESA Bratislava 2000