Významný slovenský básnik, prozaik a literárny kritik Peter Andruška, ktorý od 70. rokov minulého storočia systematicky sleduje literárne dianie Slovákov na Dolnej zemi, nedávno oslávil sedemdesiatiny.

Jeho zásluhy na popularizovaní činnosti slovenských spisovateľov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku, ako i celoživotné dielo ocenili na jar tohto roku v Nadlaku udelením ceny Ondreja Štefanka.

Peter Andruška svoje prvé básnické i prozaické pokusy uverejňoval v študentských zborníkoch a časopisoch (Mladá tvorba, Slovenské pohľady, Nové slovo), ale i dennej tlači. Prvé knižné dielo mu vyšlo až v roku 1971. V poézii sa sústreďuje na motívy lásky, domova, harmonizovania ľudských vzťahov alebo poetizovanie drobných krás života. Jeho prózy sa vyznačujú rozprávačskou disciplínou a tvarovou čistotou. Medzi témami sa objavuje analýza citových vzťahov, sociálna a psychologická stránka ľudských vzťahov a až takmer moralizovanie, analýza spoločenského vývoja, súčasné dianie, ale tiež kritika a poukazovanie na negatívne spoločenské javy, napr. karierizmus, korupciu atď.

P. Andruška od konca 70. rokov vnímavo sleduje tvorivé činy slovenských spisovateľov v Maďarsku. Najmä v 80. rokoch, ktoré patrili medzi najaktívnejšie obdobie, ich často osobne navštevoval, dobrou radou, konštruktívnou kritikou stál pri zrode ich zbierok. Dodnes sleduje ich tvorbu, a to napriek tomu, že v posledných rokoch stráca na intenzite. Roku 1994 ako prvý predstavil verejnosti súhrnný prehľad, prvé komplexnejšie dejiny literárnej tvorby v slovenskom jazyku v Maďarsku, Rumunsku a Vojvodine vo svojej monografii Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme, ktorá prináša podrobné údaje a charakteristiky príslušných autorov a diel v tejto oblasti a zároveň ich týmto spôsobom včleňuje do celoslovenskej slovesnej kultúry.

K tejto priekopníckej práci sa pripájajú jeho ďalšie publikácie: Literárna tvorba národnostných menšín (2000), Osobitnosti a osobnosti dolnozemskej literatúry (2005), ako aj Antológia krajanskej poézie (2001). P. Andruška je autorom publikácie Súčasní slovenskí spisovatelia z Maďarska (Knižnica Zošitov Katedry areálových kultúr FSŠ, UKF, Nitra, 2008). Prinášame úryvok z tohto „súboru literárnohistorických zamyslení“, zameraný na tvorbu P. Kondača.

Peter Andruška
(Staro)Nový pohľad na prózu

Každý z nás si v skrinke pamäti nosí zážitok, či už významný alebo zanedbateľný, na ktorý nezabudne, aj keby chcel. Pre mňa takým zážitkom ostane chvíľa, keď som kedysi v sedemdesiatych rokoch na redakčnom stole jedného bratislavského vydavateľstva uzrel objemný rukopis. Meno autora mi bolo známe. Približne v tom čase sme totiž s básnikom Milanom Krausom ako externí redaktori spracovávali zborník Výhonky (1978), v ktorom jedným z piatich autorov (troch básnikov a dvoch prozaikov) bol aj Pavol Kondač (Sarvaš 1931), a meno tohto slovenského prozaika z Maďarska bolo aj na titulnej strane onoho rukopisu, ktorý mal názov Hrboľatá cesta a ktorý napokon na Slovensku nevyšiel.

Dodnes mám v sebe nepríjemný pocit z premárnenej príležitosti a dodnes si myslím, že po básnickej prvotine Paľa Bohuša Život a brázdy, ktorá vyšla na Slovensku počas vojnových rokov (Košice 1943), knihe rozprávok Pavla Bujtára Lesní muzikanti (Košice 1978) a dvojknihe Ondra Štefanka a I. M. Ambruša Dva hlasy (Bratislava 1977) to mohlo byť práve literárne dielo slovenského spisovateľa z Maďarska, ktoré by bolo prvý raz uzrelo svetlo sveta v Bratislave. Nestalo sa tak. Našťastie neuberá to z hodnoty Kondačovho diela, iba upozorňuje na našu nezriedkavú nedostatočnú citlivosť k príležitostiam, o ktoré prichádzame pre vlastné pretrvávajúce podceňovanie (povedzme jemnejšie: nedoceňovanie) národnostnej literatúry. Aj preto sa stalo, že prvý román slovenského spisovateľa z Maďarska si nemôžeme zaknihovať ako prejav našej žičlivosti.

Pre viacerých čitateľov, zrejme aj pre tých súčasných, Pavol Kondač bol a ostane známy najmä ako redaktor Našej slobody, respektíve šéfredaktor Ľudových novín. Beletriu spočiatku tvoril akoby pomimo, písal poviedky, črty. Na stránkach časopisu, ktorý redigoval (ale aj v Našom kalendári), sa objavovali jeho poviedky a úryvky z väčších prozaických celkov. Jeho vstup do literatúry (ako prozaika-beletristu), pravda, rátame od vydania spomínaných Výhonkov a potom zbierky krátkych próz (čŕt, poviedok) Onemelá izba (1983), po ktorej nasledovali romány Hrboľatá cesta (1984) a Neskorý návrat (1987). Tým sa vlastne bibliografický výpočet Kondačových knižných diel končí, nekončí sa však naša povinnosť z nového zorného uhla zhodnotiť ich miesto a význam pre slovenskú literatúru, a to nielen v Maďarsku.

Pred rokmi, keď vychádzali Kondačove diela, intenzívne som sa venoval ich literárnokritickému hodnoteniu. Čítajúc dnes svoje texty z tých čias, zisťujem isté podlžnosti voči tomuto autorovi, keďže ani mne sa asi nepodarilo dostatočne pomenovať jeho umelecký prínos, ani ja som nevedel odolať zdôrazňovaniu „národnostnej motivácie“ (služba národnosti bez primeraného akcentovania okolitého kultúrno-spoločenského a umeleckého kontextu), ktorá mala byť prvoradým východiskom umeleckej tvorby. V prípade Kondačovej prózy bol takýto prístup o to ľahší, prirodzenejší, že tento spisovateľ sa aj sám celkom spontánne hlásil k povinnosti literárne zobrazovať najmä život svojej národnosti. Azda najpresvedčivejšie (a najúprimnejšie) to dokumentujú jeho slová zo záložky románu Hrboľatá cesta: „O čo sa usilujem svojou prozaickou tvorbou? V prvom rade o to, aby ju čítalo čo najviac príslušníkov slovenskej národnosti. Im všetkým venujem svoj román, no v prvom rade dolnozemským Slovákom, veď som písal o ich živote. Mojím ďalším cieľom bolo prispieť umeleckým slovom k sebapoznaniu svojej národnosti, čo pokladám za jeden z najzávažnejších pilierov bytia Slovákov v Maďarsku. A prispieť - aj keď skromne - k zachovaniu a rozvíjaniu našej materinskej reči, ktorá je alfou a omegou upevňovania národnostného povedomia... Moje životné krédo spočíva v tom, že nielen fyzická prítomnosť na tomto svete je zárukou plnohodnotného bytia, a že len rešpektovanie duchovných potrieb dáva človeku pocit plnosti existencie... Dúfam, že vás o tom Hrboľatá cesta presvedčí.“

Týmito slovami, pravdaže, mohol Kondač pokojne uvádzať aj svoju prvú knihu Onemelá izba, ktorú by sme v istom zmysle mohli pokladať aj za súčasť akéhosi autorovho prípravného tvorivého obdobia, keď sa už sústreďoval na písanie románových diel. ...Kondač vo svojich krátkych prózach akoby testoval životnú realitu, nosnosť a aktuálnosť témy, ale aj vlastné autorské predpoklady na umeleckú tvorbu, nuž a keďže pre toto všetko bol žáner črty či poviedky pritesný, napokon zákonite musel myslieť na román, v ktorom ako žánri sa našiel a dnes môžeme zopakovať - úspešne. Onemelá izba však bola dobrou prípravou aj pre čitateľa, ktorý poviedky do nej zaradené mohol vnímať ako určité avízo o tom, čo možno od ich autora očakávať, dávali mu príležitosť konfrontovať svoju životnú skúsenosť s obrazmi v zrkadle, ktoré nastavoval spisovateľ. Kondač ani v tomto smere nesklamal. Prózy Onemelej izby sú národnostne čisté a ľudsky presvedčivé. Hoci už sa z nich vytráca čas nádeje, čas beznádeje ich ešte neovládol (i keď napríklad hrubé vystúpenie lekára proti slovenčine starej ženy-pacientky v nemocničnej epizóde je prizákerný úder a má aj svoje historické konotácie). Ostatne Kondač ako spisovateľ, ale ani ako novinár, redaktor a človek nemával sklony k hádzaniu flinty do žita, o čom nás presvedčí aj nové čítanie jeho poviedok, najmä však románov, ktoré mu ponúkli priestor na takmer neobmedzené odkrývanie - a rozkrývanie - ľudských príbehov.

Hrboľatá cesta aj Neskorý návrat napriek istým odlišnostiam predstavujú rovnako moderné literárne diela. Koncepčnosť autorovho prístupu k transformácii života do umeleckého tvaru, ktorou sa v nich Kondač predstavuje, spočíva aj v tom, že kým v Hrboľatej ceste objektívne faktory života pôsobia na osudy jednotlivcov, z nich (a od nich) sa odvíjajú jednotlivé dejové sekvencie, dramatizmus epizód, v Neskorom návrate hrdina rozprávania (a rozprávač) cez optiku svojich subjektívnych pocitov a videnia sa vyrovnáva so životnými situáciami, pritom v prvom aj v druhom prípade ide o legitímne autorské postupy svedčiace o tom, že autor vedome volí vnútornú postupnosť (od objektívneho k subjektívnemu a naopak), až sa natíska otázka, čo by nasledovalo, keby sa autor uviedol i ďalšou príbehovou (a reflexívnou) literárnou mozaikou.

Spisovateľ Kondač vie a spomína to aj v románe Hrboľatá cesta, že jedným z vážnych problémov formovania slovenského národnostného povedomia v Maďarsku je veľká roztrieštenosť slovenského etnika, jeho rozptýlenosť prakticky po celej krajine. Pravda, o to väčší význam má umelecké slovo pri stmeľovaní a vytváraní národného ducha.

Pri čítaní románu Pavla Kondača čitateľ môže mať chvíľami pocit, že autor sujet svojho diela vytvára najmä preto, aby v jeho rámcoch mohol vyjadrovať svoje názory na otázky národnostného života. Nemenej cenné v tejto knihe je však to, že slovenský živel stvárňuje v úzkej koexistencii s maďarským prostredím a obyvateľmi.

...Román Hrboľatá cesta má aj významnú historickú poznávaciu hodnotu. Poskytuje plastický obraz o kľúčových okamihoch v živote Maďarska a slovenského etnika v tejto krajine. Nie je to dejový román, je to román postáv, ľudských osudov, ktoré sa stretávajú, aby svojimi životmi spoluvytvárali celok spoločenského organizmu. Je to však aj dielo ideových stretnutí.

Oldřich Kníchal
Karneval snov
Petrovi Andruskovi k sedemdesiatinám

Odrazu zase otáčaš sa
na kolotoči závratných snov a snenia
toho vesmíru čo tak medonosne vonia
od toho vesmíru hľadáš kľúčik ligotavý
unúvaš sa do komôrky vzrušením opantaný
už sa pozeráš na nebo teleskop je kľúč
k tej výške kam preniká len Slnka lúč
s hviezdami zapriadaš diskrétne hovory
s hviezdami lások na míle milených
s hviezdami milosti Cez doly a hory
súkaš sa do toho vesmírneho vreca
za sebou zatváraš to pozemské a predsa
nohami ešte väzíš v slzavom údolí
s nošou trúchlivých a tiesnivých ponôs
hoc vychytíš sa iba tu kde je tvoj Rhodos
kde ešte dúfaš že bolesť prebolí
v závratoch radosti na všeliek naďabíš
denne splietaš to puto nádeje ale kde je
tvoj úsmev keď upadneš do beznádeje -
prečo si zakotvil pri tom balvane
strácajúcom sa vo vesmírnom oceáne
S hviezdami zapriadaš dôverné hovory
s hviezdami šťastia so šťastnými čo boli
všetky opojné lásky
lásky stálice a lásky obežnice
tie starodávne i tie supernovy

Vzápätí za priateľmi snoríš z celého sveta
aký to karneval koľko sa ich zlieta
okolo švédskeho stola a vážnej hudby
na všetkých zvedavý si aj na ich sudby
hneď perlí sa šumivý mok
jednako prišli hoc pomalší je krok
aj z tvojej vlasti prikvitol celý húf
tí milí kamoši zo školských lavíc sú
a ctení druhovia od pera