Vidí sa, ako šesťročný chlapček, keď handrovým bičom hnal husi na strnisko.

Robili ho z handár, lebo husi sú chúlostivé zvieratá, remenným bičom ich neslobodno udrieť, mohol by poškodiť perie… Hnať a zavracať ich možno len handrovým, mávaním na spôsob vlajky, čo im zároveň naháňa strach, lebo je obyčajne pestrofarebný. Husi sa toho boja ako dieťa mátohy…

V tých časoch došlo k prvému obratu v jeho živote.

Za tichých, zimných dní a večerov, rodičia po dlhom uvažovaní rozhodli, že sa musí učiť. Jazyk. Maďarský jazyk. Dodnes nevie, ako im to prišlo na um. Veď túžba po učení bola pre takýchto ľudí neznámym pojmom. Učeniu nepripisovali dôležitosť. A najmä nie učeniu jazyka. Nad všetko cennejšia bola pre nich pôda. Nie div, veď z nej žili. Keď lepšie rodila, lepšie žili, keď úroda bola slabá, museli si stiahnuť opasok…

Aj vo svete sálašov každý vedel, že absolvovanie ľudovej školy - vtedy bola ešte ľudová a nie všeobecná - je povinné pre každého. Aj pre sálašské deti. Ale ako sa bude učiť on, keď nevie po maďarsky? Aké východisko nájsť z tejto neblahej situácie?

Teta Mara, pôrodná baba, aj teraz poradila.

Keď sa jedného jesenného dňa v rukách školníkov ozvali zvončeky oznamujúce začiatok školského roka, matka si obliekla čierne sviatočné šaty a vydala sa peši do mestskej materskej školy. V košíku zavesenom na ramene niesla tri kurčatá, dochované na strnisku. Raz jedno, raz druhé vystrkovalo zvedavo hlavu z košíka, čudujúc sa nezvyklej situácii.

Vtedy, na jeseň, keď slnko hrialo slabšie, keď sa pohybovalo na nižšej nebeskej dráhe a tiene stromov boli dlhšie a dlhšie, ožil dvor učiteliek materskej školy a učiteľov ľudovej školy. Ozýval sa piskotom darovaných kurčiat, poznášaných z rôznych miest. Zoznamovali sa, pokúsili sa spriateliť. Zavše sa aj pobili…

Pri tejto príležitosti každý niesol učiteľovi nejaký dar. Z lásky a z úcty. Aj tí najchudobnejší. Aspoň jedného kohúta. U škôlkarov a prváčikov bola to vždy úloha matky. Chlapi s tým nemali starosť. Neskoršie už samotné deti niesli krákajúci dar na otváraciu slávnosť…

Matka ho dala zapísať do materskej školy. Do mestskej. Tam sa vraj s deťmi lepšie zaoberajú…

Pevne sa držiac matkinej ruky vykročil po tej dlhej ceste, ktorá sa podnes neskončila. Nikdy nezabudne na to, keď prišli k nízkemu prútenému plotu. Vtedy sa zaťal. Nechcel ísť ďalej. Chytil sa vrát pozbíjaných z dosák a kŕčovite sa ich držal. Nechcel ich pustiť. Oči mu zaliali slzy, ale nechcel plakať. Srdce mu bilo až v hrdle. Čo dosiaľ nevedel, alebo nechcel pochopiť, to sa stalo. Ísť treba…

Matka sa naň nechápavo pozrela a nežne sa mu prihovorila.

- Čo je s tebou, synáčik môj zlatý?

Hlas sa jej triasol. Na tvári sa jej zračila hlboká bolesť.

- Poď pekne, Ďurko môj, na dobré miesto ideme. K milým tetám učiteľkám. Veľmi rady ťa budú mať. A naučia ťa samé pekné, dobré veci; veľa ti budú rozprávať. Aj hrať sa môžeš, koľko len budeš chcieť. Na sálaši si na to nemal čas. Veď vieš, tam každý pracuje. Veľa.

- Nechcem ísť! Doma chcem zostať! - odporoval a zo všetkých síl sa držal stĺpa u rozheganých vrát, ktoré boli dobré len na to, aby pocestný dobre videl, kde sa stretáva okraj prašnej cesty s okrajom taniska Majronovcov.

- Tu chcem zostať, na sálaši, mne je tu dobre… Nechcem, aby ma teta učiteľka mala rada…

V tej bezútešnej chvíli ani na husi nemyslel s hnevom. Hoci pre ne veľmi často dostal od otca bitku. Vtedy by ich bol všetky najradšej poslal do pekla…

Prv, než by sa boli vydali na cestu, rozlúčil sa s nimi. Aj s ostatnými zvieratami. Pochodil chlievy a maštale. Mal rád štvornožcov. Tak je na tom azda každé dieťa. Vidiecke, vychované na sálaši, určite. Žije s nimi.

Najviac ľutoval opustiť malé, jednoročné teľa Julču. Veľmi mu prirástlo k srdcu. Dosiahol, s malou matkinou pomocou, že ho otec nepredal. Ťažko sa dal nahovoriť. Horko-ťažko súhlasil, ale mu prikázal: dobre, synček môj, Julča zostane, ale ty sa budeš o ňu starať. Ale beda ošetrovateľovi, ak sa teliatku voľačo stane…

Nikdy mu nič nebolo. Od ostatných kradol preň obrok, lucernové seno. Kŕmil a napájal ho, ako matka dieťa. A veľa ho hladkal. Možno preto malo takú lesklú srsť…

Pravdu povediac, on si bol už v chvíľach rozlúčky istý, že musí ísť. Keď to rodičia chcú. Nesmie sa protiviť. To sa nikdy neskončilo dobre. Ale pri vrátach sa ešte pokúsil o nemožné.

Pomaly aj matka strácala trpezlivosť. Aj otca sa bála. Jedným okom neprestajne striehla, či sa odniekiaľ nezjaví. Lebo keby pobadal synov vzdor, chlapec by to neodniesol bez bitky. Tomu chcela za každú cenu zabrániť. Na tvári mala napísané:

Chudáčik malý, nie dosť, že musí odísť, ešte by aj bitku mal dostať!

Predstierajúc prísnosť, silne mykla vzdorovitým synom a pravou rukou mu vyťala po zadku.

- Hýb sa, lebo ťa zahluším, pankhart jeden. Chceš, aby otec zbadal tvoju vzdorovitosť? Hni sa už! - kričala a silne ho sotila.

Ďurko s nevôľou, smutnou tvárou, vyplakanými, na zem upretými očami vykročil smerom, ktorým mu mama kázala. Matka po celej ceste ho potešovala. Aká bola predvídavá! Aj cukríky vzala so sebou, tými ponúkala svojho smutného syna. Darmo. Neprijal ich. Hoci ho nikdy nerozmaznávali. Zriedkakedy dostal cukrík, ktorý bol dlhý a podobal sa ceruzke. Mal ho rád preto, lebo ho mohol dlho cmúľať…

Svet, ktorý sa pred ním v škôlke otvoril, bol mu, pochopiteľne úplne cudzí.

Popri mnohých iných veciach najhoršie bolo to, že si s tetou učiteľkou nerozumeli. Ona sa k nim prihovárala po maďarsky, a deti, najmä tie zo sálašov, nevedeli po maďarsky ani slova, len po slovensky. Teraz by s Mikszáthom povedal, že ony boli deti tých pobratimov sálašských tótov…

Akokoľvek bolo, im veru doma darmo vysvetľovali, že sa musia naučiť po maďarsky, lebo čo si inak v ľudovej škole počnú? Nerozumeli…

Pamätá sa na prvé zamestnania. Teta učiteľka, volali ju teta Erži, sa najskôr snažila naučiť ich pozdraviť sa, pomenovať predmety v ich okolí, oboznámiť ich s poriadkom škôlky.

- Mi az első dolgod, ha bejössz az óvodába?

- Az első dolgom az, hogy köszönök, - odpovedali zborove maďarské deti.

Dôsledne dbala o to, aby na neustále sa opakujúce otázky deti odpovedal vždy celou vetou.

- És hogyan köszönsz?

- Jó napot kívánok, óvó néni.

- Jól van, fiam. És utána leülsz a helyedre.

Oni, sálašania, spočiatku mlčali. Z rozhovoru nič nerozumeli. Nechápali, prečo musia chodiť k takej tete, ktorá sa s nimi nevie rozprávať.

Nudili sa a vystrájali. Ale nie dlho. Teta Erži mala vlastnú metódu. Tvrdú

a prísnu. Najviac sa báli jej očí. Keď na nich uprela svoj prísny zrak, ich smelosť sa vyparila. Ak to náhodou nepomohlo, boli pri ruke železné kachle. Nikdy nezabudne na železné mreže okolo, aby deti chránili pred rozpálenými kachľami.

Keď boli veľmi zlé, priviazali ich k ním. Potili sa v bezprostrednej blízkosti kachieľ. Veľmi trpeli teplom a tým, že sa nemohli hnúť… Nikdy nikoho nebila, ale tohto trestu sa báli viac, ako čohokoľvek iného.

Na učenie jazyka dostali chuť vtedy, keď im teta Erži objasnila, koľko podobných slov je v maďarčine a slovenčine.

- Hová megyünk sétálni, gyerekek? - znela otázka.

- Az utcára megyünk sétálni, - odpovedali zborovo.

Potom sa obrátila k nim a videli, že je veľmi šťastná, keď za maďarskými deťmi opakovali:

- Az utcára megyünk sétálni.

Takto sa veľmi rýchlo naučili, že slama je szalma, stôl znamená asztal, slanina je szalonna…

Neskoršie ich už veľmi zaujímala táto porovnávacia metóda. Ale nielen ich, aj maďarské deti.

V predškolskom veku bol najpyšnejší na to, keď doma, pri povinnom učení sa jazyka, aj rodičov naučil tomu, čo si v škôlke osvojil a spoločne sa v tom cvičili.

Chudera mama, koľko sa s tým natrápila…

- Viete, ako je po maďarsky mačka? - spýtal sa.

- Neviem, syn môj.

- Ja vám poviem. Mačka.

- To je naozaj jednoduché.

- A viete, čo je po maďarsky slanina?

- Neviem.

- Porozmýšľajte, mamička, iste viete. Teta učiteľka ani nám neverí, keď jej vravíme, že nevie.

- Ale ty si iba škôlkar a nie učiteľka, syn môj. No.

- Áno, ale ani ja vám neverím.

Začudoval sa matke, ktorá bola natešená, keď videla, ako oduševnene sa jej miláčik oboznamuje s maďarským jazykom.

- No tak vám prezradím. Slanina, to je po maďarsky szalonna.

- Naozaj, synček môj? - pohladkala ho po holej hlave.

Iba vtedy prepukli zavše v smiech, keď s mamičkou začali spájať slová a tvoriť krátke vety. Vtedy sa neraz stalo, že ošípaná štekala a pes kvičal...