Michal Hrivnák ● Na periférii

Kedykoľvek prechádzam konečnou autobusovou zastávkou, vždy mám dojem, že z nej cerí na mňa železné zuby akási obluda s brutálne rozbitou papuľou.

Motto:

„Na periférii (čohokoľvek) je svet obyčajne iný, ako hocikde inde, veci a ľudia sa tu navzájom viac odlišujú, farby sú pestrejšie a priezračnejšie, obyčajné a extrémne sa oddeľujú zreteľnejšie; inokedy sa život tu javí v podobe akejsi nerozdeliteľnej miešaniny raja a pekla, dobra a psoty, rozkoše a utrpenia: ak sa započúvaš do motaniny zvukov víru života a nazrieš do jeho temných hlbín, v hlave sa ti krúti...“

Poznal som ho, aj keď len z videnia, už takmer presne dva roky, od tej chvíle, keď sa zjavil na periférii mesta, v regióne, kde bývam. Miesto jeho zjavu je akýmsi dopravným uzlom tohto kúta osady. Pred zopár desaťročiami bolo nanajvýš iba zrazovým miestom turistov, z tohto bodu vybiehali v podobe otvoreného vejára úzke chodníky do divočiny okolitých kopcov, k prírodným útvarom - k červenej skale, k prameňu, alebo k osamelým chatám. Tieto kľukaté cestičky sa medzitým už zaľudnili, rozrástli v úhľadné uličky, alebo domoradia, deň čo deň prúdia po nich hore-dole stovky ľudí, vždy prechodom toho dopravného uzlu, povedal by som virtuálnych brán (i keď bez uzáverového mechanizmu a závory), keďže sa mu nikto nemôže vyhnúť, musí cezeň prejsť, kto sa vydá na cestu do centrálnejších častí mesta, alebo sem prichádza. Prišelec zásluhou tejto skutočnosti už vo chvíli svojho príchodu nadobúda všeobecnú známosť, dostáva sa do centra pozorností, dá sa povedať, stáva sa v určitom zmysle „hviezdou“ prostredia; už v prvej chvíli ho každý registruje a odvtedy jeho život je ako otvorená kniha (i keď z nej chýba podaktorá strana, respektíve podaktoré sú rozmazané). Možno hrdina našej historky tiež zmapoval nielen priestor, v ktorom sa usadil natrvalo, ale zaregistroval i ľudí, pozná ich tváre, ktoré sa tu objavujú deň čo deň. Možno pozná aj mňa. Nie som si v tom istý. Možno nepozná nikoho; chodí vždy s očami upretými do zeme, pohľadu ľudí sa vyhýba, keď len môže, obráti svetu chrbát, ako by sa ho bál, akoby ho z celého svojho blízkeho prostredia nič nezaujímalo. Chodí ako námesačný, pomaly, bez jediného zbytočného pohybu, ani len okom nemihne, akoby z popudov vonkajšieho sveta nič nevnímal. Ožíva iba vo výnimočných situáciách: ak doňho dotierajú, oslovujú ho, silou-mocou chcú s ním nadviazať kontakt, lebo on z vlastnej vôle sa nikdy s nikým nedáva do reči; hádam keby sa dostal aj do núdzovej situácie, skôr by sa vydal nebezpečenstvu, radšej by sa dal obrať aj o to málo, čo má, len aby nemusel byť odkázaný na pomoc iných. Nie, on za žiadnych okolností nechce byť na ťarchu prostrediu, ba úzkostlivo dbá o to, aby nevyvolal odpor, neposkytol dôvod k nevraživosti ani len čírou prítomnosťou. Vyhýba sa akémukoľvek rozporu, do ničoho sa nemieša, neublíži ani muche. Je povďačný prostrediu, že ho prijalo do svojho lona - svojou pokorou a bojazlivosťou vyvoláva skôr súcit a zhovievavosť. Zároveň duševný pokoj vskutku nadobúda iba vtedy, ak si ho nikto nevšíma, ak v jeho blízkosti niet jedinej duše. Lež v prípade, že sa pozornosť obracia naňho, zostrí všetky svoje zmysly, v každom pohybe, i v najmenších záchvevoch jeho pohľadu sa odráža zmätok duše; oči modré, prenikavé ako obloha - otvárajú sa v nich nekonečné diaľavy, rúcajú sa svety, blýska v nich živelná divá sila.

Nový „prisťahovalec“ regiónu si založil hniezdo ako lastovička pod strechou, v stánku konečnej autobusovej zastávky osmičky. Nevedno, prečo práve tu, na konci sveta, možno práve v snahe čím ďalej od ruchu a hluku veľkomesta, možno ho sem prilákala príroda, gaštanové lesíky a vtáčí spev. Ak by ste ho stretli kdekoľvek inde, povedzme na promenáde, ani by ste netušili, že váš nový známy je vyhnanec života - skutočný bezdomovec: bez útulného príbytku, kamarátov, bezbranný voči svetu, živlom a ľuďom, zraniteľný na tele i duši. Totiž navonok sa v značnej miere líši od „obyčajných“ bezdomovcov. Nechodí opustený, zarastený, nechodí po smetiskách, nenosí so sebou haraburdy, oblečenie má aké také, i keď ošúchané, zato vhodné (asi takýto odev môže mať hlava početnej rodiny s existenčným minimom): kožené hnedé sako a texasky z drsného súkna, ošúchané, avšak čisté; iba bačkory má žalostne zodraté, rozčaptané a podrôtované. Fľaše sa nedotkne, zďaleka sa vyhýba tým, čo páchnu alkoholom. Nežobre, neprijíma milodary, neponižuje sa prijímaním almužny. Avšak využíva vraj všetko štátne, chodí po kuchyniach zdarma; riadi sa svojráznou filozofiou: štát nemá nič dočinenia s ľudom, štát - počínajúc Ľudovítom XIV. určite, ale možno ešte skôr - to sú lotri, zlodeji a klauni, nehodní ohľaduplnosti, treba od nich brať, keby mali už len deravý groš, aj o ten posledný by ich bolo treba obrať... Inak jemu stačí to, čo má (čo by si len počal na bezdomovskej vandrovke pod holým nebom s kolekciou odevov, obuvi a podobne!): má ešte bielizeň na výmenu, onuce na nohy na noc proti mrazu, batoh vecí na ustlatie, špongiu na lôžko pod bedrá a spacák. Celý jeho majetok sa zmestí do jediného ruksaku a dvoch igelitových vrecúšok, kdekoľvek sa pohne, má ho so sebou, chráni ho s nie menšou starostlivosťou ako vlastný život. No a má ešte stále lôžko, aké si vyberie iba málo bezdomovcov! Je solídne, stabilné, v slušnom a čistom prostredí - teda pod plechovou strechou stánku autobusovej zastávky so sklenými stenami na periférii mesta; čo sa týka jeho základnej funkcie, sú to tri biele emailové železné riečicovité sedadlá, umiestené povedľa seba na oceľovej kostre, prikutej k zabetónovanému oceľovému rámu na dvoch nohách v strede stánku. Zhruba 50 cm široká, asi 150 cm dlhá „posteľ“ je jeho jediným pevným a istým bodom vo svete, kam sa hocikedy môže s istotou vrátiť na nočný odpočinok a ona ho vždy vytrvalo čaká. Ložisko tvrdé a studené, ale isté, zobrať mu ho nikto nemôže!... Chodí sem vytrvalo ako domov už celé dva roky, cíti sa tu v bezpečí, určite aj preto, lebo ľudia ho evidujú, stavajú sa k nemu zhovievavo, zvykli si naňho, i keď sa im ho ešte nepodarilo pohnúť k slovu, napriek početným pokusom sa ešte nikomu nepodarilo vynútiť z neho ani len slovíčko, kde sa vzal, kam smeruje. Určite práve preto sa šíria o ňom najrozmanitejšie legendy: podaktorí sa domnievajú, že jeho nešťastný osud kotví v súkromnom živote: ženu pristihol in flagranti s vlastným šéfom, zmlátil ho, vďaka čomu navyše prišiel ešte aj o pracovisko; najmilšie jeho dievča sa mu skurvilo (špecializovala sa na poskytovanie služieb šoférom kamiónov na hradských); vlastný syn zaútočil naňho nožom... Nuž hlave rodiny nezostalo na výber; buď sa pobije s vlastnými šteňatami a narukuje do basy, alebo sa vyberie do sveta... Odvtedy, ako si zvolil vyhnanstvo z vlastnej vôle, opustil starootcovský rodný dom, tí doma pochodili všakovako: žena obanovala svoju neveru, udobrila sa, odkázala: aj by sa k nemu vrátila, keby jej odpustil; dcéra sa dala na správnu cestu - vydala sa. A syn, nešťastník, hnaný trpkosťou rodinných svárov a výčitkami svedomia, siahol na svoj život. Pozostalí domáci asi ohromení touto tragédiou si predsavzali - i keď nevypovedane - zachrániť, čo sa ešte dá. Na manžela a otca však tieto správy z domu nezapôsobili, neobmäkčili ho, ani ich nekomentoval, tobôž nemyslel nikdy na návrat; nemôže prísť k sebe, nenachádza cestu k sebe, k tomu, čím býval. Chýba pomocná ruka! - domnievali sa viacerí tu na periférii mesta a išli mu rad-radom v ústrety s ponukou na prácu i ľudský príbytok. Márne, on nechcel o tom ani len počuť. Asi v nadväznosti na túto kategorickú odmietavosť - v rozpore s príhodou o rozklade jeho rodinného života kolovala o ňom ďalšia absurdná historka, že totiž má statočnú rodinu, honosný dom, vysokoškolský diplom, z ”nocľažne“ na periférii chodí po knižniciach, a na osude druhov-bezdomovcov sa podieľa zámerne, iba zo súcitu, solidarity voči nim a z protestu proti zneľudštenia sveta. Nuž tak, či onak, o tajuplnom prišelcovi sa určite vie iba to, čo „režíruje“ deň čo deň tu, na periférii mesta, pred očami celého kraja: už celé dva roky každé ráno odchádza autobusom zo svojej nocľažne s ruksakom a dvomi igelitovými vrecúškami osobných vecí, aby sa večer vrátil „domov“ s tou istou bagážou práve taký chudobný a osamelý, ako odišiel. (Čo si počína medzitým, o tom fáma nehovorí.)

X

V tomto kúte sveta zima býva prekliato krutá. Koncom prvého leta po jeho príchode nastali mrcha časy nastali už v podjeseň, zima v sprievode studeného severáka začala dotierať už koncom októbra. Ľudia sa domnievali, že bezdomovca vetry vykúria, zdrhne, vráti sa do „teplejších krajov“ za lastovičkami. No ani vietor, ani ľady ho nevyľakali. Toho novembrového dňa zima útočila potmehúdsky - v noci. Bláznivé vetry po záhradách vystrájali orgie s vlkmi až do rána; vzduch sa chvel a zem dunela, akoby sa čerti dobíjali z pekiel, nad mestom zúrila metelica, po cestách sa dvíhali vysoké snehové múry a mrazy dosiahli mínus desať. Božie stvorenie, stráň sa mrcha času! Čo mohlo, utiahlo sa do teplých príbytkov, čo nechcelo, vzdorovalo... Na druhý deň doprava skrachovala. Ešte šťastie, že bola nedeľa, ľudia neopúšťali svoje bezpečné obydlia. Iba tí odvážnejší vystrčili hlavu už ráno, lákala ich na nepoznanie zmenená, nekonečná biela krajina, jagavý kotúč vychádzajúceho slnka, prenikavý azúr oblohy nad korunami stromov, mihotajúce sa svetlá medzi nebom a snehom pokrytou zemou - surrealistický obraz, ako na plátne majstra! Nad krajom dunelo hlboké a desivé ticho, pripomínalo tíšinu po súdnom dni. Tí najoptimistickejší sa však opovážili aj von, mimo svojej porty, brodiac sa v snehu po pás. Nekonečná snehová púšť pripomínala svet zmrznutých duší! Nikde žiadnej stopy po živote, ani len vtáka nevidieť. Ani pohyb v celom šírom kraji, iba skrehnuté holé konáre stromov takmer vibrovali v mrazivom suchom chlade; černeli sa vyhrážalo. A čo je s „hniezdom“ pod strechou autobusovej zastávky, či ozaj prežilo nečas, divú snehovú fujavicu? - nedalo pokoja podaktorým. Kým sa k nemu predrali cez záveje, zvony zvolávali už na predpoludňajšiu omšu. Obraz, ktorý tu na nich čakal, bol nepravdepodobný, šokujúci: Celý stánok závej v podobe bielej hradby, akurát vo výške sedadiel pod ním, s ktorým splynul v jediný celok, iba na jeho vrchole sa čosi strakatelo - hlava bezdomovca zavinutá v ”bandáži“; ako dáky farebný zázrak v ríši večného snehu - nad ním plechová strecha s hrubou snehovou pokrývkou pôsobila ako rám celkového obrazu. Ako princova posteľ s perinami a s baldachýnom z rozprávky! Ľudia sem prichádzali z blízkeho okolia, ale k stánku sa opovážili iba tí so silnými nervami; úzkostlivo striehli, kedy zaševelí pod snehovou perinou. Z neďalekého sídliska dohrkotala družina mužov s lopatami, baranicami a vlnenými šálmi na ústach, v kožuchoch a v čižmách, s lekárom na čele výpravy - či ozaj netreba pomôcť? Zbytočná to otázka, odpoveď bola naporúdzi - vyslobodiť okamžite „princa“ zo snehového zajatia. Chlapi nemeškali, koľko ich bolo, toľko lopát ako na povel sa naraz začrelo do sypkého snehu. Kam načreli, tam aj uviazli: Už pri prvom štrknutí sa stal zázrak: ako keď sa nad božím hrobom pohne balvan - zajatec ožil, zatriasol svojimi „perinami“, vynoril sa zo snehu ako dubák z chrastia po jarnom daždi; s jemu primeranou pokorou odmietol námahu: pomôže si sám, a keď už ani to nedokáže, potom nechce ani žiť - povedal akoby čítal vlastný testament... Vraj toto bol najdlhší monológ „nemého“ počas jeho tunajšieho pobytu. A ako potom odpratal sneh, nevedno. Dosť na tom, že než dopravu v tomto kúte mesta otvorili a na konečnú dorazil toho dňa prvý autobus, pod strechou autobusovej zastávky osmičky už nebolo ani vločky snehu. Bezdomovec čakal na dopravný prostriedok v plnej pohotovosti; nastúpil a vydal sa na cestu, povedzme ako kedysi za najkrajšieho slnečného rána minulého leta. A ako sa dotklo dobrovoľných záchranárov strohé odmietnutie bezdomovca? Normálne. Brali to na vedomie, bez toho, aby sa hocikto urazil. Ba jeho rozhodnosť a odhodlanosť v nich vzbudila rešpekt a obdiv a zmizli odtiaľ tak rýchlo, ako sem prišli. Toto bola chvíľa, ktorá natrvalo určila vzťah celého okolia k bezdomovcovi. Toho, kto sa oň zaujímal a držal mu palce, táto príhoda presvedčila, že sa riadi podľa vlastných zákonov, že jeho osobnosť je svätá a imúnna, svoj príbytok považuje za vlastné výsostné územie, usadil sa tu natrvalo a neodíde, ani keby ho čerti vyháňali žeravým železom, alebo anjeli lákali do ríše večnej jari. Tunajší zobrali definitívne na vedomie, že všetka ich ústretovosť je márna, neprijme ani len omrvinku, žiadnu handru, ani keby išlo hoci o život... Zvykli si na všetky jeho muchy, aj tie najextrémnejšie počiny až do takej miery, že konečne úplne splynul s prostredím, stal sa jeho neoddeliteľnou časťou; keby ho raz nebolo - povrávali občas - akoby odpadol kvet z rozmarínu. Navonok si ho už ani nevšímali, nanajvýš vo výnimočných poveternostných situáciách, keď hromy bili, vetry vyvracali stromy, nastali tuhé mrazy, dávali pozor, či neutrpel príkorie, či by v krajnej núdzi predsa neprijal pomoc... V skutočnosti mu však neustále držali palce, akoby čakali spasiteľa, ktorý ho zbaví všetkého utrpenia... Priznám sa, že hoci historky o bezdomovcovi v našom kraji neobišli ani mňa a príbeh o osamelom vlkovi som považoval za kuriózny, pod ťarchou vlastných starostí sa ma jeho osud až príliš nedotkol, akože aj jeho vyhýbavosť som bral na vedomie. Hoci sme sa stretávali denne, po ránach sme často čakali na ten istý autobus, keď sme boli navzájom na dosah ruky, prechádzali sme povedľa ako rovnobežné koľajnice.

X

Toho rána nad mestom bolo zamračené, ťažké oblaky viseli nad krajom, ako mohutné vodné mechúry, ktoré čakajú iba na povel, aby mohli spustiť svoje bremeno. Otupné ráno stupňovalo driemoty a kto len mohol, zostal v posteli... Ja som bol nútený vybrať sa na cestu hneď zrána. Vykročil som z domu, bezbranný voči živlom, ľahostajne a bez dáždnika (tento prostriedok, ako ani rukavice nenosím so sebou odjakživa, i keď mám z nich celé kolekcie: dávajú mi ich do daru, netušiac, že ich pred istým zapotrošením zhromažďujem v zásuvke). Keď som vykročil z domu, mračná sa spustili nadol a vodný poprašok bol taký jemný, že sa vo vzduchu skôr vznášal a z hustého modrosivého oparu sa dalo priam načierať. Zrýchlil som krok. Mal som pred sebou značný kus cesty, a kým ju zvládnem, stačí, aby mi vlaha prenikla oblečením a nedajbože aby sa mračná rozježili - kým dôjdem na autobusovú zastávku, budem ako myš.

Keď som tam dobehol, mračná sa síce ešte nerozježili, ale na konečnej ešte nebol autobus. Zbytočne som sa ponáhľal, v takom čase postávať je horšie ako sa brodiť mlákami v daždi, hundral som. Trčal som pod holým nebom bezradne a nečinne. Mal som dojem, že mi vlhko preniká až na kožu. Hľadal som útočište pod mohutnými gaštanmi, ale spŕška sa tu zrážala na listí v podobe veľkých kropají, ktoré vlastnou váhou, alebo pri najmenšom závane vetra občas stekali na mokrý asfalt pri zvukoch jemnej bubnovej paľby; horšie bolo, keď mi padali priamo na hlavu; po celom tele mi prechádzali zimomriavky. Pátrať na periférii po ďalšom úkryte som považoval za beznádejné. Cítil som sa ako tulák uprostred púšte bez kompasu. Šťastie, že neprší, miernil som sa. Zostala mi jediná možnosť, uprieť zrak na nebesá a prosiť Boha o záchranu. Lež moja modlitba nezapôsobila. Za chvíľu sa spustil dážď. Stekal mi po tvári, zatiaľ čo ja som iba postával. V celom okolí ani len duše, ľudia sú opatrnejší a nevydávajú sa napospas živlom, ako ja, karhal som sa a mal som obavy, že ak ma niekto uvidí, ešte sa zosmiešnim. Lámal som si hlavu, čo robiť. Začal som si ohmatávať čiapku: bola vlhká, aj plášť: premokal. V tej chvíli som urobil ohromný „objav”, že totiž stojím na pár krokov od autobusovej zastávky a moju pozornosť púta bezdomovec pod stánkom. Vzápätí sa mi ozvalo svedomie: akým právom nazerám do cudzieho „súkromia“? Ako by som zareagoval, keby mi niekto nakukoval do hrnca čo aj len spoza plota, robil som si výčitky a akoby som chcel klamať aj sám seba, sledoval som bezdomovca iba kútikmi očí, ako sa prebúdza, poležiačky sťahuje z hlavy akýsi turban, vylieza zo spacáka, ako húsenica zo zámotku, sadá si, krčí plecami, vťahuje medzi ne hlavu a meravo hľadí pred seba, zrejme ešte v polospánku. Potom sa škrabe po celom tele, krúži hlavou raz doprava, raz doľava, ohmatáva a stíska zmeravené dolné končatiny, vystiera driek, až konečne si vyzlečie tepláky a oblečie nohavice, naposledy ošúchané hnedé kožené sako. Postaví sa a obráti svetu chrbát (svet tentoraz predstavujem v jeho očiach ja sám). Už som pociťoval nepríjemný chlad ranného dažďa na pleciach, premokla mi aj košeľa. Striasol som sa. Opanoval ma pocit bezmocnosti a sebaobvinenia, že si neporadím. A vtom ma napadla spasiteľná a zároveň kacírska myšlienka, že totiž mohol by som sa uchýliť pred dažďom pod striešku autobusovej zastávky, kde býva on - bezdomovec! Väčší než radosť z objavu bol snáď iba môj podiv nad tým, že som zatiaľ s touto možnosťou nerátal, hoci sa mi núkala ako na dlani! Opticky som síce vnímal celé prostredie, vrátane zastrešenej zastávky, a predsa som s ňou ako s možným riešením svojho akútneho problému nepočítal. Nie preto, žeby sa mi protivila blízkosť bezdomovca, nič také som voči nemu nepociťoval (ani vtedy, keď si v autobuse sadol hneď vedľa mňa), proste v rovine môjho vedomia sa tieto súvislosti neodrážali - akoby dráha nervov do mozgu bola preťatá, akoby prúdenie pocitov čosi hatilo. Triasla mnou zima. Žeby práve táto triaška bola odstránila prekážky z cesty receptorov môjho vnútorného sveta? Túto možnosť som si uvedomil, lež k jej uskutočneniu mi čosi ešte chýbalo: vôľa, alebo smelosť. Hrdlo mi začal driapať kašeľ, už som vedel, že tento stav dlho neznesiem....

X

Nepamätám sa na chvíľu, keď som sa dostal pod zastrešenú autobusovú zastávku, na „výsostné územie“ bezdomovca, akoby ma bola tam nebadane vsotila akási tajná sila. (Priebeh celého tohto duševného procesu od spoznania možnosti až k jej realizovaniu, som si v tej chvíli neuvedomil, iba dodatočne, až vtedy, keď som stál zoči-voči bezdomovcovi, keď som bol nútený vžiť sa do jeho situácie, zamyslieť sa nad jeho postojmi.) Bol to reflex vynútený vonkajšími popudmi, ako keď na dotyk žeravého železa človek mykne rukou. Precitol som sa iba na príjemný pocit bezpečnosti voči ošklivým živlom, najmä chladnému dažďu, pred ktorým ma chránila strecha. Uľavilo sa mi, mal som dojem, že som sa vyslobodil z pazúrov dravca. Skutočnosť, že užívam ochranu autobusovej zastávky, som považoval za také prirodzené ako dýchanie. Cítil som sa opäť slobodným fyzicky i duševne. Zabudol som na rozmary počasia, aj na bezdomovca, podrobnosti jeho súkromia už neupútavali moju pozornosť, nezaujímalo ma, čo robí, bol mi ľahostajný, ako počas celých dvoch rokov, keď sme nevšímavo prechádzali jeden popri druhom. V mysli som sa celkom odpútal od prostredia, v ktorom som sa momentálne nachádzal. Nanajvýš mi záležalo na tom, ako sa striasť fyzických následkov daždivého počasia a či mám zovňajšok v takom stave, aby som sa mohol objaviť medzi ľuďmi. Chystal som sa vyžmýkať si čiapku, povytriasať plášť, učesať sa a poutierať, proste pripraviť sa na odchod...

Nestačil som ani len domyslieť, ako sa dať do poriadku, keď môj vnútorný svet narušila nečakaná udalosť: Do monotónneho uspávajúceho šumu hustého dažďa prenikal tichý a tajuplný zvuk. Spočiatku som si namýšľal, že neprichádza z tesnej blízkosti, ale odkiaľsi zvonka, snáď sponad oblakov spolu s ”nebeským požehnaním“. Keď som si uvedomil absurdnosť týchto svojich predstáv, starostlivo som preskúmal svoje blízke okolie, kde okrem nás dvoch nebolo živej duše. Zistil som teda jednoznačne, že hlas jednako prichádza z bezprostrednej blízkosti, od obyvateľa autobusovej zastávky. Až potom som si uvedomil význam slov, ktoré mi ešte stále zneli v ušiach: - Dobré ráno! Vžíval som sa do nich, ale akosi sa mi nehodili do celkovej situácie, nezodpovedali nášmu vzájomnému vzťahu. Pociťoval som v nich cynizmus, nevedel som, čo si počať, ako zareagovať na pozdrav. Ocitol som sa v duševnom stave dieťaťa, ktoré má pred sebou cudziu hračku; ktorá ho síce láka, no predsa nie je jeho! Dokonca to všetko sa mi zdalo nereálne, niečo také, ako keď mi niekto nahráva súpera... Žeby pôvodcom tých slov bol predsa niekto iný? - trýznili ma pochybnosti. Moje pocity ma nútili opatrne a nezaujato zvážiť všetky okolnosti - som v „príbytku“ bezdomovca, okrem nás tu niekto nie je, pozdravil ma teda jednoznačne on, presviedčal som sa. Zmocnila sa ma však nespokojnosť. Odpor voči „hračke“ vo mne iba stupňoval pocit pobúrenia: Akým právom sa mi prihovára! Považoval som to za dotieranie, najmä vzhľadom na jeho doterajšiu zdržanlivosť, s akou sa staval od začiatku k celému okoliu, vrátane mňa, keď takmer drasticky odmietal akékoľvek zblíženie. Nechápal som náhlu a radikálnu zmenu v jeho postoji voči mne, nevidel som dôvod na nečakaný obrat. Vzpieralo sa mi sebavedomie. Vzdoroval som. Bezočivosť, provokácia! - zúril som, až som si uvedomil, že som sa v podstate dostal do pasce. Veď pozdrav je minimálnym prejavom zdvorilosti, rešpektu voči tomu druhému, čo by sa nemalo, čo sa nesluší odmietať, uvažoval som, a vzhľadom na náš doterajší (v podstate žiadny) vzťah by som si mal vážiť toto gesto tým viac. Na druhej strane som zase pochyboval o jeho v úprimnosti; tušil som podvod. Možno si robí zo mňa srandu... Konečne zvíťazil optimizmus, uveril som, že sa stal zázrak a že neprebudený sa prebudil, otvoril sa voči svetu. Uveril som v jeho úprimnú snahu zbližovať a priateliť sa.

- Podobne aj vám! - opätoval som jeho pozdrav a bol som pripravený na pokračovanie dialógu. Čakal som reakciu s napätým vzrušením. Aj som sa jej dočkal. Lenže akej! Ako vždy, ani tentoraz sa na mňa ani len nepozrel. Predtým stál bokom a teraz sa obrátil chrbtom: zohnutý nad batožinou oboma rukami až po plecia sa hrúžil do ruksaku a naprával v ňom uložené veci. Zdalo sa mi, že ich ani nenapráva, iba predstiera aktivitu, aby nebol nútený postaviť sa mi zoči-voči, akoby sa to patrilo v takýchto situáciách. Vzápätí ako v náhlej panike, vytrhol ruky z plecniaka a zmätene sa obzeral okolo seba akoby čosi hľadal a keďže nenachádzal, jeho nervozita iba stúpala. Pripomínal mi ostrostrelca, ktorý vystrelí posledný šíp, pričom je presvedčený, že trafil a preto zo strany svojej potenciálnej obete so žiadnym protiútokom nepočíta, nanajvýš s tým, že sa vzdá. V skutočnosti však všetko sa deje opačne, napadnutý zareaguje adekvátne, opätuje paľbu, takže strelec nemá inú možnosť, než zutekať. Bezdomovec jediným pohybom oboch rúk zhrabol zo sedadiel všetko, čo tam ešte bolo a nadžgal to do ruksaku, zatiaľ čo s vypleštenými očami hľadel ponad mojou hlavou. „Do pekla s tým autobusom, čo nechodí a mňa z toho ide šľak trafiť“ - vyčítal som z jeho zmäteného pohľadu. Rozpaky bezdomovca spôsobené mojou reakciou na jeho „zdvorilé gesto“ ma nútili prehodnotiť svoj celkový názor o ňom. Jeho „dobré ráno“ v podstate nebolo pozdravom, lež reakciou urazeného človeka, jed podávaný v pozlátenom pohári. Chcel tým iba upozorniť, dať mi na vedomie, že som sa dopustil činu, ktorý mu nie je po vôli: vstúpil som pod zastrešenú autobusovú zastávku tam, kde on je nocľažníkom, a to sa v jeho poňatí rovná narušeniu súkromia! Ja som v tej chvíli nepochopil príčinu jeho rozčúlenia, a to ho rozdráždilo i vyľakalo ešte viac, keďže nenachádzal ďalší, jemu primeraný spôsob protestu. Vedomie vlastnej slabosti spôsobilo v jeho duši zmätok, preto by bol najradšej stratil. No napriek divokému odmietavému celú jeho bytosť a pohyby bezdomovca prenikalo čosi, čo ma dojalo: z hĺbky jeho pohľadu žiarila trpkosť z bezmocnosti voči svetu a zároveň nesmierna pokora. V tejto chvíli som celkom pochopil, že jeho „dobré ráno“ nebolo nič iné, než výčitka človeka potupne poníženého v jeho sebavedomí. To ma donútilo krotiť svoje emócie a súdiť obozretnejšie. Snažil som sa vžiť do jeho situácie, skúmať veci z jeho pohľadu, pozerať na danú realitu nezaujato, byť kritický aj voči sebe. Uvedomil som si, že jednotlivec vysotený na perifériu spoločenského života je do určitej miery mimo zákona, čo v značnej miere určuje jeho zmýšľanie a správanie a preto celú vec som začal skúmať z tohto pohľadu a zjednodušene. Jeho príbeh som teda akoby umiestnil takpovediac do predhistorických čias, keď neexistoval zákon, žiadne deklarované spoločenské obmedzenia, nanajvýš iba zvyklosti, - keď napríklad spôsob záberu, čiže privlastňovania území určovalo takzvané zvykové právo: Právo na daný priestor mal vždy prvý usadlík, jeho prednosť sa mala bezpodmienečne rešpektovať a kto tento zvyk nedodržal, musel počítať s konfliktom... Nuž, uznal som, že z pohľadu bezdomovca som sa previnil proti tomuto poriadku a tak som bol pripravený napraviť svoju vinu. Ibaže som nemal na to už možnosť. Práve dohrmel autobus - bez jediného pasažiera. Zabrzdil prudko, voda z asfaltu spod jeho mohutných pneumatík vystrekla ako gejzír, ibaže nie do výšky, lež skôr bokom, akoby naschvál nasmerovaná proti nám... Dvere sa ledva otvorili a zvonček už zadrnčal na znak odchodu - šofér bol zrejme nútený dohnať zameškaný čas. Ja som si to všetko všímal iba ako čosi vedľajšie, čo sa ma ani netýka. Omnoho viac mi záležalo na odstránení následkov, ktoré vystreknutá voda spôsobila na mojich nohaviciach. Až natoľko, že som pozabudol na svojho známeho a nevnímal som, čo si počína. Beztak som mal dojem, že odjakživa patríme k sebe, a samozrejme, zostaneme vedno aj po nástupe do autobuse, už len kvôli dialógu. Môj partner však tieto veci prežíval zrejme inak, a bol rád, že sa ma konečne môže striasť. Jeho najväčšou starosťou bolo okamžite sa prispôsobiť k autobusom diktovanému tempu. O tom svedčí skutočnosť, že než som sa stačil spamätať, on so svojim plecniakom a igelitovými vrecúškami bol už vnútri, vôbec nedbajúc, či nastupujem, alebo zostávam. Zanechal ma ako nejakú opotrebovanú handru a bol by som zmeškal aj autobus, nebyť šoférovej pozornosti a pochopenia...

Zvyčajne sedával na zadnom sedadle, v pravom kúte vozidla, medzi dverami a sedadlom, kde vybiehal kryt zadného kolesa vozidla, keďže to miesto sa akurát hodilo pre batožiny hrdinu našej historky. Teraz akoby mu na pohodlí ani nezáležalo, prešiel celým autobusom a sadol si na sedadlo - v lone s batožinami - priamo k šoférovej kabíne. Bol to pre mňa jednoznačný náznak, že má mojej osoby plné zuby a že by som ho mal nechať na pokoji. Aj som ho nechal. Cestovali sme až na konečnú a mal som dostatok času premyslieť celú príhodu. Čím ďalej, tým viac som pociťoval vnútornú potrebu ísť za ním a pokračovať v začatom dialógu, chýbal mi však dostatok odvahy. Iba pri výstupe som sa osmelil priblížiť sa k nemu, dostať sa do jeho zorného uhla v nádeji na nadviazanie kontaktov. Moje úsilie však bolo márne; môj známy mi nevenoval ani pohľad. - Dovidenia! - provokoval som ho, na čo on prekvapene mykol hlavou, akoby neveril, že to slovo patrí jemu. Pohľady sa nám tentoraz stretli a jeho zamračená tvár sa na chvíľku rozjasnila, ako keď sa v noci zablyskne. Tváril sa, že sa ponáhľa. Zamiešal sa do davu a stratil sa mi z očú.

Po celý deň som nemohol zabudnúť na aféru s bezdomovcom, znovu a znovu som pretriasal chvíle strávené s ním na autobusovej zastávke, zrejme som mal výčitky svedomia z toho, že - i keď nevedome - som ho urazil. Pociťoval som vnútorné nutkanie napraviť, čo som pokazil. Na všetko odhodlaný rozhodol som sa konať. Po rannej príhode na zastávke sa mi spôsob opätovaného nadviazania kontaktov s ním zdal úplne jednoduchý: pôjdem za ním ako za dobrým známym, aby sme si vyjasnili nedorozumenie, vysvetlím mu, čo sa odohralo v mojom vnútri tam, pred jeho „príbytkom.“ Apelujúc na jeho inteligenciu (údajný diplom, návšteva knižníc) sa budem snažiť podať presvedčujúci a odborný výklad svojho správania, ktoré nemalo byť prejavom jeho vedomého zneuctenia, skôr bolo determinované závažnými vnútornými a vonkajšími činiteľmi. Keď som potom mohol pred jeho „príbytkom“ a dlho som ani len nepomyslel, že by som tam hľadal útočište, pôsobili vo mne, i keď podvedome tie isté sily, ako v ňom, keď sa vzbúril proti mne kvôli narušeniu jeho „výsostného územia“. Pracovali vo mne praveké reflexy vryté do ľudských génov počas socializácie človeka a v konečnom dôsledku vrodený reflex bezpodmienečného rešpektovania prirodzeného práva druhého na život. (Inak na jeho protest by som mu bol mohol vyčítať, akým právom si privlastňuje autobusovú zastávku, veď ide o verejné priestranstvo!) Tomu neprotirečí ani skutočnosť, že napokon som sa predsa len „vlámal,“ keďže ma donútili k tomu ešte dávnejšie a živelnejšie sily, reflex sebazáchovy a ochrany vlastného zdravia. Banálne povedané - potreba porušuje zákon! Ad absurdum: sotva si možno predstaviť, že by zomrel hladom aj ten najsvätejší svätec, pokiaľ má prístup k cudziemu zakázanému ovociu... Z druhej strany zase brať cudzie z núdze sa môže považovať za hriech z milosrdenstva, najmä pokiaľ svoj priestupok priznáme. Ja som ho nepriznal; vstúpil som do súkromia bez ospravedlnenia sa. Prečo som konal takto? Z nás dvoch by to mal vedieť lepšie on!...

X

Autobusová zastávka na konečnej sa nachádza presne tam, kde končí hlavná cesta, rozširujúca sa do priestranstva, na ktorom sa otáča autobus.. Uličky (kedysi turistické chodníčky) sa odtiaľto rozbiehajú po kopcoch. Jedna z nich vybieha na sever, uzavierajú takmer dokonalý pravý uhol s hlavnou cestou a zároveň spadá kolmo na autobusovú zastávku. Touto uličkou chodievam k autobusu už desaťročia, a zďaleka z nej mám prehľad o celom priestranstve so zastávkou. Toho rána, keď som sa tam ponáhľal s detailne s premyslenou predstavou ”návštevy“ svojho známeho, obraz priestranstva s autobusovou zastávkou mi prenikal do vedomia cez prizmu veľkého očakávania iba hmlisto; zdalo sa mi, že blúdim, akoby to nebol ten istý obraz, ktorý ma tu čakal ráno čo ráno počas posedných dvoch rokov. V hĺbke duše som tušil čosi zlé. Lež tieto nepríjemné pocity by som určite bol zahnal aj za normálnych okolností ako neopodstatnené. Uvedomil som si, že aj okolo bezdomovca víri život, aj jemu sa môžu prihodiť veci, ktoré by mohli zmeniť chod jeho každodenného poriadku... Teraz, vo vzrušenom očakávaní som sa povzniesol nad svoje predtuchy spôsobené nečakaným javom a išiel som ďalej k vytýčenému cieľu; myslel som iba na stretnutie a spôsob „vyrovnávanie účtov“, znovu a znovu som domýšľal naplánovanú akciu. Pohrúžený do svojich myšlienok, akoby s klapkami na očiach, prostredie som si vôbec ani nevšímal. Natoľko som sa vžil do pomyselnej situácie, že som prišiel pred “príbytok“ svojho potenciálneho hostiteľa s dokonalou ilúziou scény, kde „domáci pán“ čaká akurát na mňa. Priblížil som sa k zastávke a práve som sa chystal vstúpiť s privítacím monológom, vzpriamil som sa a zodvihol hlavu, aby som si lepšie obhliadol terén. N neveril som vlastným očiam...

X

U nás na periférii je deň kratší, slnko zachádza skôr za obzor, súmrak prichádza spoza kopcov ukradomky a náhle. Tu, pod starými stromami a hustým krovím na miernych svahoch každý letný večer je ako v rozprávke - vzrušujúci a nevyspytateľný. Včera po západe slnka mesačný spln na čistej opálovej oblohe privolával tisíce hviezd z Mliečnej dráhy do rozprávky o modrej hviezde, najkrajšej spomedzi všetkých hviezd, zvanej Zem. Kozmické ticho očakávania tu, na periférii mesta, narušil pozemský rachot: na konečnú sa prirútil miestny autobus s nocľažníkom: bezdomovec sa vrátil na nočný odpočinok. Keď vystúpil a vozidlo odfrčalo, mal dojem, že sa ocitol v celkom inom svete, ako je ten, kam sa vracia každý večer už dva roky. Farby v bledo-modrastom mesačnom svite boli takmer hmatateľné, plastické, ticho sa dalo štiepať. Predmety okolo sa takmer vznášali nad krajom ako bez váhy, ako tiene, iba autobusová zastávka strnula v zajatí mihajúcich sa strašidelných svetiel pritlačená k sivému betónu. Skúsený prisťahovalec snáď ešte nikdy nevnímal toto milieu tak nevľúdnym, cudzím, až alarmujúcim pocitom, ako v tejto chvíli. Keď prekročil prah svojho „príbytku“, nazdal sa, že vkročil do samého pekla, že okolo neho sa natriasajú čerti vo vlčej bunde a na kozích nohách, zvádzajú ho a zároveň sa mu vyhrážajú. Odrazu akoby bol stratil pamäť, opanoval ho pocit prázdnoty, stál ako prikutý bez vôle a myšlienok, priestor okolo sa zúžil, čas sa zastavil. Prelud netrval dlho, iba kým omámený neprekonal seba samého - uveril neuveriteľné: Pod zastrešenou autobusovou zastávkou nenachádzal svoje príležitostné lôžko, nebolo tu riečicovitých sedadiel - zmizli bez stopy, ostala len ich holá nosná železná konštrukcia, nepoškodená a bez jediného škrabnutia! Jej hrdzavočervená farba mu v mesačnom svite pripomínala krvavé fľaky. Nedokázal to zniesť. Pohľad sa mu zahmlil, ako medzihviezdny priestor, keď sa rútia súhvezdia. Tvár sa mu skrivila, celé telo opanoval záchvat smiechu. Triasol sa. Akoby ho triaška zbavila všetkých duševných a telesných pút, rozbehol sa nadol svahom po hlavnej ceste. Z hrdla mu vychádzal chrapľavý neartikulovaný hlas, bolo z neho počuť iba slovné útržky o lotroch a lúpežníkoch...

Nikto sa mu nepostavil do cesty.

Nikto mu neodpovedal.

X

Kedykoľvek prechádzam konečnou autobusovou zastávkou na periférii mesta, vždy mám dojem, že z nej cerí na mňa železné zuby akási obluda s brutálne rozbitou papuľou.