Na tohtoročnom Slávnostnom týždni knihy, ktorý sa v Budapešti už tradične koná na Vörösmartyho námestí, sa predstavilo 335 knižných noviniek z 83 domácich a 11 zahraničných vydavateľstiev. Na tejto najväčšej prehliadke domácej súčasnej literatúry v 147 pavilónoch okolo 200 vydavateľstiev ponúkalo svoje publikácie.

Pre nás, Slovákov v Maďarsku, je zrejme zaujímavé, že medzi zahraničnými vydavateľstvami tu mali pavilón aj maďarské národnostné vydavateľstvá z Vojvodiny (26), zo Zakarpatska (24), a tiež aj vydavateľstvá z „Felkvidéku“ (AB-ART, Inštitút FÓRUM, HISTORIUM, LILIUM AURUM, KALLIGRAM), tie všetky vydávajú v okolitých krajinách knihy tamojších maďarských národnostných autorov. Dôkazom bolo aj množstvo kníh vyložených na ich stoloch, napríklad Vrabec Mária: Hedvig, Csáky Pál: Csend és lélek. Mnohí maďarskí autori prišli sem zo zahraničia aj venovať svoje knihy.

Márne by ste tu však boli hľadali pavilón miestnych slovenských, nemeckých, rumunských, chorvátskych, srbských národnostných spisovateľov! Iba jediný pavilón tu prekvapil hostí nadpisom: Cigánska vedecko-umelecká spoločnosť, Vydavateľstvo KALPATARU. Áno, to sú naši. Jediná menšina v Maďarsku, ktorá sa ešte drží. Aj nám, Slovákom ukazuje, že sa to dá. Že nárek je len na hanbu, nepomôže. Ich knihami zaplnený stánok nám pripomína, že netreba sa vzdať, že naším vzorom nemôže byť mŕtvy chrobák. Že nemáme peniaze? To nie je pravda. Veď platíme štátu nemalé dane tak, ako všetci ostatní. A povinnosťou štátu je z tých daní podporiť aj našu kultúru. Ak to nerobí, treba mu pripomenúť, že si neplní základnú povinnosť. Lebo „nemému decku ani matka nerozumie.”

Ja som tam šiel za svojím priateľom, znamenitým básnikom, šéfredaktorom rómskeho magazínu Kethano drom, prekladateľom, osvetárom, bádateľom cigánskych jazykov a tradícií, členom Zväzu maďarských spisovateľov a novinárov Györgyom Rostásom Farkasom. Dozvedel sa, že mám zbierku básní, v ktorej sú aj jeho do slovenčiny preložené básne a prejavil o ňu záujem. Pre mňa to bola sviatočná chvíľa a s radosťou som mu tú knižku venoval. Udialo sa to, ako inak, pred ich pavilónom. Tak sa stalo, že na 85. Slávnostnom týždni knihy sa zúčastnila aj jedna knižka dvoch autorov našej slovenskej národnosti (Zlatko Papuček - Gregor Papuček: Dvoma chodníčkami, 2002). Splatil som tak svoj dlh, keďže pred rokmi on mne venoval svoju knižku Pútnici pokoja. A bol to aj symbol vzájomnej úcty a spolupráce.

Máme sa nad čím zamyslieť. Čím to je, že už roky rokúce si nevšímame, že je tu Deň poézie alebo Slávnostný týždeň knihy? Iní v tieto dni oslavujú, organizujú podujatia - a my nič. Pritom aj my máme svoju poéziu, svoje knihy, mali by sme čo, a mali by sme aj čím oslavovať. Azda sme už všetci zgrambľaveli, že nikoho z nás nenapadne pohnúť sa? Čo, keby sme si vzali príklad od maďarských menšín z okolia, alebo od našich rómskych kolegov, ktorí ako jediní spomedzi národnostných menšín v Maďarsku vedia, ako na to?

Gregor Papuček

Juraj Roštáš Farkaš

Motto:
„Mňa toľkokrát už
zabili!
Občas sa už aj
hanbím,
že ešte žijem.”

(Óda)

Cigánsky básnik
V tmavej uličke kdesi
čierny drozd spieva. Beda,
ten spev smrť predpovedá;
a ľudia sa ho boja,
lebo je jasnovidec,
on už dnes vopred vie
pohreby zajtrajšie.
Hniezdo
V spŕške svetla moknú mi líca,
lastovky mihajú mi po čele.

Pod strieškou pohľadu mi nosia
blatko z hlinených jám.

Čakám, kedy už z hĺbky hniezda
vyletia vyliahnuté nádeje.