Sándor Márai ● Maďarské vína

Víno je pánska vec, treba hovoriť o ňom ticho, najvhodnejšie pri poháriku vína. Pevne som sa rozhodol, že budem mať vínnu pivnicu, keď ostariem. Nič iné nechcem od života.

Už som si vyhliadol aj miesto pre ňu neďaleko od bytu, kde bývam: zájdem si ta pešo a dám si pozor, aby sa ľudia z okolia, vinohradníci, ovocinári a vincúri, nedozvedeli nič o mojej meštianskej minulosti. Ak mi bude nápomocný slepý osud, počestní ľudia ma do sedemdesiatin budú pokladať za statočného človeka zo svojho sveta, čiže za vinára, za dakoho, kto vie, kde treba zomrieť. Lebo niet krajšej smrti ako pod orechom pred vínnou pivnicou, na jeseň, krátko po oberačkách, keď nové víno už podriemkava a kvasí v sudoch, zo stromu už zbili orechy a slnko má ešte takú jemnú silu ako starecká láska. Opierajúc sa lakťami o stôl s kozími nohami budem vysedávať tam na lavici, chrbtom k pivnici, kde odpočívajú moje vína. Dole podo mnou sa rozprestiera Čepeľský ostrov a v diaľave rovina mojej domoviny. V tom čase už budem čítať iba tisícročné knihy a pri nich popíjať zrelé víno, päťročné šomlóske. Takto si počkám na smrť.

Kým sa dostaví, zavše si predstavím, ako vyzerá pivnica. V hĺbke pod klenbou bude zoradených dvadsať sudov vína, na ich kruhové dná vyznačím názov a ročník. Budem mať tri sudy rizlingu, o tom niet pochýb. Rizling je medzi maďarskými vínami niečo také ako fráza v myslení človeka: spája hlbší zmysel ľudských vecí. Neboj sa fráz, Maďar: sála z nich sebakarhajúca sila. V pivnici bude rizling, nie veľmi starý, troj-štvorročný vlašský rizling; je to také hladké víno, že na ňom ešte cítiť latinskú kultúru a kultivované panónske vinohradníctvo. Maďar¹ sa zriedka sklame v rizlingu. Po celej krajine čapujú veľa mizerného vodnára, ale maďarský rizling nazývaný vlašským má istú domácu dôveru: človek ho pije tak, akoby sa zhováral s príbuznými. Jestvuje jedna odroda rizlingu, ktorú som poznal iba fľašovanú: rýnsky rizling z vinice nebohého kniežaťa Festeticha v Dióši. Už sa nepredáva, a keď sa predáva, potom iba fľašovaný na vybraných miestach. V istom období to bol najušľachtilejší biely maďarský mok a vyrovnalo sa mu iba šomlóske víno. Festetichovský rýnsky rizling bol svetlozelený a voňal ako starý francúzsky chablis. Vyznačoval sa vlastnosťou, ktorú zriedka má víno aj človek a čoraz väčšmi sa vytráca zo sveta: nechýbal mu cachet, emblémový svojráz. Tento jav mizne: na svojich miestach zotrvávajú dobré typové vína a typoví ľudia. Avšak v Maďarsku rizling bol tým, čomu Francúzi hovoria biele víno bez bližšieho označenia druhu. Pohár vína, ktorý v hostinci postavia pred človeka bez požiadania, víno, ktoré je také ako chlieb, je typickým pokrmom národa, je to niečo všeobecné a spoľahlivé. Keď v Maďarsku bude problém aj s rizlingom, nechcem už žiť. Pivnicu budem mať hlbokú, zo Šopronu si objednám veniec klobás od mäsiara, ktorý v bočnej uličke Hradnej štvrte vlastnoručne pripravuje landjägra, šunku a chren mám v zásobe a prirodzene, mám aj koštúr a zopár pintových fliaš pre hostí. Pinta je stará dutá miera, používali ju naši starí rodičia, obsahuje pol druha litra², a keď Maďar1 dosiahol mužný vek, každý večer si postavil pintovú dávku k servírovanej večeri. Po večeroch sa každému chlapovi zo staršej generácie zažiadal a aj zvládol pintu pieskového³ alebo badačonského vína. Inak to bolo v okolí môjho rodiska Košíc, kde pravdaže, páni pili samorodné⁴, ale vo výčape zvanom Zlatá fantázia ho v pohároch popíjali aj trhoví povozníci, iba Poliaci ho liali do seba, akoby si boli chceli uhasiť smäd. Maďar1 múdro a uvážlivo popíja stolové víno. Stolovým vínom nazývali všetko medzi rizlingom a silvánom, po čom na druhý deň človek vstáva s čistou hlavou. Avšak od Gézu Szüllőa⁵ viem, že toto pomenovanie pochádza ešte od stola mladého cisára Františka Jozefa: medzi uhorskými kráľmi a rakúskymi cisármi bol prvý, keď s múdrym poznaním človeka nariadil, aby pri dôvernejších obedoch postavili pred hosťa aj karafu s ľahkým vínom, z ktorej si hosť podľa vôle sám môže nalievať a popíjať, a lokaji pri stoloch podávali iba delikátnejšie protokolárne vína. V Monarchii teda jestvovalo „stolové víno”, ktoré pri cisársko-kráľovskom stole hosť popíjal podľa vlastného gusta, miery a nárokov. Keď to František Jozef nariadil, možno ešte dobre nepoznal vína, zato dobre poznal ľudí.

A pretože opitého človeka nenávidím prinajmenšom tak ako prieberčivé fajnovky, čo si okúňavo miešajú víno s minerálkou - dokedy a prečo chceš žiť tak opatrne, môj smutný priateľ? - najmem si Švába, vyslúžilého výčapníka, ktorý ma naučí pripravovať streky pre hostí. Lebo sódová voda nie je minerálka, dobre si to zapamätajme. Sóda už patrí k civilizácii, ale nevyhnutný bol fortieľ pokolení a storočí, kým sa Maďar1 vzdelal a vynašiel strek, ktorý je tajomstvom dlhého života. Je to zvláštne, ale je pravda, že našinec nevie pripraviť strek. Našinec darmo berie lekcie, podaromnici nakupuje trojdecové poháre, veru tak, nadarmo odmeriava a s úzkostlivou precíznosťou mieša dva deci vína so sódovou vodou, iba profesionálny výčapník pozná zloženie streku. A Maďar1 podal svedectvo o hlbokej životnej skúsenosti, keď objavil túto obdivuhodne múdru a prezieravú zmes, ktorá je dosť hustá na to, aby podnecovala silu predstavivosti popíjajúceho chlapa, a zároveň je pomerne mierna, aby nepoškodila citlivejšie orgány človeka. Každá minerálna voda je predsa smutná vec, naruší charakter vína, avšak sódová voda nemení vôňu badačonského alebo jágerského bieleho vína a vďaka storočnej skúsenosti prezieravý aj múdry miešací pomer streku ochráni Maďara1 pred rozličnými výstrelkami. Ľahšie možno odpozorovať tajomstvo „žartu”, „domovníka” a „dlhého kroku”⁶, ako tajomstvo umenia prípravy streku. Je tajomstvom, ktoré pozná iba odborník, ako dobrý výčapník jednou rukou nalieva víno do trojdecového pohára, a druhou zasa pridáva zodpovedajúce množstvo sódy. V Maďarsku by mnoho krčmárov zostalo sedieť doma, keby si aj našinec osvojil tajomstvo streku. Ale, žiaľ, nie je to možné.

Preto si najmem starého výčapníka a na jar spolu skontrolujeme sudy. Bude tam aj býčia krv, ale nie veľa a nie v sude, iba vo fľaši opletenej slamou. Môj vzťah k býčej krvi je taký, že si ju vážim, ale iba zdržanlivo a s odstupom. V tomto víne prebýva tuhá vášeň; poznám dva druhy býčej krvi, zmierlivý sladkastý typ a ten pravý, hustý a trpký. Keď občas zájdem do Jágra, hostinský mi naleje z toho druhého typu, ktorý prišelcovi ani nečapujú, lebo ani v jágerských pivniciach ho nie je veľa. Táto trpká býčia krv preniká veľmi hlboko do nervov človeka. Doslova rozhlodáva pramateriál ľudskej duše, po troch deci si už zavše spomeniem na portugalské slová a grécke slovesné predpony, ba priúča aj k akejsi čínskej múdrosti, akoby bola našepkávala: všetko je pekné, ale všetko sa pominie, čiže múdrejšie je zostať na pokoji. Iné je to so šomlóskym vínom. Veľa pojmových zmätkov je už okolo jeho pomenovania: nazývajú ho „šomlajským“ alebo aj „šomjóskym“, ale všetko je to je hlúpa chybná výslovnosť. Pravý názov je „šomlóske“. a tak ako vymierajúce rody s veľkými menami, aj toto víno si vyžaduje, aby sme jeho názov vyslovovali správne a presne. Je to knieža maďarských vín. Pestujú ho na malej rozlohe a nebudú ho dlho pestovať: je to unavené víno, pomaly sa tento druh viniča stráca z vinohradov. Má taký buket ako burgundské biele, ale je oveľa ušľachtilejšie. Jeden druh šomlóskeho vína sa nazýva Zlatý oheň a je presne také: zmes ohňa a zlata. To víno vie nahovárať. Navráva: „Ži!“ Vyslovuje jedine toto slovo, ale tak nástojčivo a naliehavo dôsledne, ako staré latinské básne vyjadrujú veľké ponaučenia. Čo všetko v slnečnom svite nasalo toto víno zo stáročných vôní! Tajnú silu a kyselinu zeme, páľavu slnka, múdrosť daždivých jesení, skryté destiláty chemickej kuchyne prírody, to všetko sa zošľachtilo do zlatistej farby múdrosti tohto vína, ktorému podobné poznám na svete iba jedno, burgundské biele s chuťou dymu, Pouilly-Fumé⁷. Esprit obidvoch vín je totožný: nie sú to súperi, ale súrodenci s bystrým umom. Lebo víno nemá iba chuť, vôňu, obsah alkoholu, ale predovšetkým esprit. Akoby ľud, ktorý dorába a popíja toto víno, mu odovzdal niečo z obsahu tajov svojej duše. V šomlóskom víne prebývajú najušľachtilejšie vlastnosti Maďara: východná múdrosť a západná vzdelanosť. Je v ňom čosi z ázijského pokoja a európskej zvedavosti. Je to najlepšia zmeska, vína aj človeka.

Na oberačky pozvem hostí, ktorí nemajú radi hudbu, nerozumejú politike a sú schopní mlčať pod orechom. Čo im ponúknem?... Šunku s chrenom, je to samo osebe pochopiteľné, v pahrebe pečené zemiaky a liptovskú bryndzu, povestnú liptovskú bryndzu v drevenom hrotku od obchodníka Rozsnyaiho, bez papriky a sardelích očiek. Všetky skúsenosti dlhého života a schopnosť prehovárať nestačia na to, aby som presvedčil svojich rovesníkov, aká prirodzená zájedka k vínu je liptovská bryndza v neupravovanom stave a aká nevhodná móda je komplikovať cibuľou. horčicou a paprikou to, čo príroda sama osebe stvorila dokonale. K číremu vínu sa žiada pod zub čosi jednoduché a čisté: toľko už vedia aj Číňania, ktorí ináč nie sú vinári, veď k svojmu ryžovému vínu dovážajú hroznové víno z Turkestanu, nešťastníci! Keď budem mať pivnicu, na oberačky mi Šorokšárania opäť napečú biele bochníky a z Báčky mi zasa pošlú ovarovú slaninu. Tak si potom za slnečného jesenného popoludnia posedíme na dlhej lavičke pred železnými pivničnými dverami. V ruke držíme nožík, lebo pri dôvernom jedení pán nepoužíva cudzí príbor, pred nami sú dvojdecové poháre a pod nami sa zo zlatého kúpeľa jesene v líniach oparu vynára známy kraj. Mlčíme.

Za našimi chrbtami, dole v pivnici, huhlú sudy: rizlingové, šomlóske, silvánske, badačonské, svetložlté omšové víno kňazov zo Zircu, dörgičský produkt milosrdného rádu pedagógov a skromný výhonok pieskovej roviny, večný spoločník jasnejších letných večerov, zaliečavá kadarka, ktorá inak nie je to pravé víno, ale je miernym a rozptyľujúcim nápojom. Víno žije a huhle v pivnici, opodiaľ pod korunami orechov zunia velikánske osy. Dole na Dunaji pláva loď, po večných cestách národov odváža a priváža tovar medzi dobromyseľným ľudom zmiereného sveta a vo vinohradoch Panónie spevavé dievčence si umyli biele nôžky a šliapu hroznové strapce. Všetci budeme starí, majiteľ pivnice i jeho hostia, medzi nami padne zmienka o literatúre iba vtedy, ak je najmenej tisícročná, a o víne zasa len vtedy, ak je najmenej päťročné; netúžime viac po pomste a zabudneme aj na tých, ktorým sme voľakedy chceli odpustiť. Kocháme sa výhľadom, pochlipkávame víno a opatrne vyslovujeme také maďarské slová, ktoré sú rovnako staré ako tento kraj. Víno neznáša veľavravného hosťa, je to stará skúsenosť, a táravý hosť, pre ktorého sú dôležité všelijaké márnomyseľnosti sveta, zasa neznesie víno. Žijem pre túto chvíľu; čo vykonám dovtedy, je iba prípravou, sám ju veľmi nepreceňujem. Všetci budeme múdri a podľa starej obetnej obyčaje z prvého pohára vyšpľachneme dúšok na zem. Keď vyjde prvá hviezda, zatvoríme pivničné dvere na kľúč a opierajúc sa o krátku paličku, batkáme sa domov. Noc je už chladná, čaro októbrovej noci pohltí tieňový obrys spoločnosti. Žili sme alebo nežili, koho to vôbec zaujíma? ... Budeme múdri ako víno, ktoré sme pili, a mykajúc plecami zhovárame sa o úsudku budúceho pokolenia. Lebo jadro každej múdrosti, ktorú si Maďar1 osvojil zo svojho vína a kultúry, je takéto: treba mať rád život, a netreba si všímať úsudok sveta. Všetko ostatné je márnomyseľnosť.

Preložil a poznámky spracoval

Karol Wlachovský

¹ Maďarské „magyar“ v záujme štýlovej jednoty textu Sándora Máraiho prekladáme dôsledne ako Maďar. resp. maďarský. Z kontextu však neraz vyplýva, že významovo vhodnejší a výstižnejší by bol výraz Uhor, resp. uhorský. Je to tak aj v daných prípadoch, keďže ide aj o Nemaďarov (najmä Nemcov) napríklad v Prešporku (v Bratislave) alebo v Košiciach bývalého Uhorska.

² Dutá miera používaná aj na území Rakúsko-Uhorskej monarchie a následníckych štátov. V Monarchii boli známe pinty s rozličnými mierami: uhorská pinta (1,415 l) sa rovná dvom uhorským holbám (0,7 l); budínska pinta = 1,67 – 1,83 l; viedenská pinta = 1,4147 l; prešporská (bratislavská) pinta = 1,67 l. Gemerská, balocká, muránska a putnocká pinta mala väčší obsah (2,0144 l). Tvorili ju dve holby (icce) po 1,0072 l. Holba (icce) obsahovala spravidla 0,75 až 0,80 l.

Známa je používaná talianska pinta (1,696 l). Anglická pinta (0,57 l) je jednou osminou anglického galónu (4,564 l). Americká pinta (0,48 l) je jednou osminou amerického galónu (3,785 l).

³ Stolové odrodové víno z vinohradov osadených najmä na rovine stredného Maďarska, napríklad cirfandli alebo kövidinka.

⁴ Popri tokajskom výbere (asú) osobitý typ vína tokajskej vinohradníckej oblasti.

⁵ Géza Szüllő (1873-1957), novinár, politik, člen-korešpondent MAV, významný predstaviteľ maďarskej publicistiky v medzivojnovom Československu.

⁶ Slovo „fröccs“ v maďarskom jazyku udomácnil M. Vörösmarty kalkovaním nemeckého „spricni“. V maďarskej vinárskej terminológii a vinárskom slangu strek („fröccs“) zodpovedá slovenskému združenému pomenovaniu „veľký strek“ („nagyfröccs“) alebo pojmu „špricer“(„spriccer“): 2 dl vína a 1 dl sódy. V súčasnosti, keď klesla obľuba strekov, už sa nestretávame so staršími zaužívanými názvami pre veľký strek: glg alebo dúšok (hajtás) a záťah (húzás). „Žart“ („tréfa“) ako slangový výraz pre dutú mieru malého streku sa po 2. svetovej vojne prestal používať. Nahradil ho názov malý strek (kisfröccs). V časoch dualizmu a pred prvou svetovou vojnou slangový výraz „hvizd“ („fütty“) označoval dutú mieru 2 dl. Používal sa na pomenovanie malého streku, ako aj malého piva (2 dl), lebo sa dal vypiť na „hvizd”, na jeden dúšok.

Známe a živé sú tieto pomenovania a miery: domovník (házmester) = 3 dl vína a 2 dl sódy; veľký domovník (nagy házmester) alebo domáci pán (háziúr) alebo volov glg (ökörkorty) = 4 dl vína a 1 dl sódy; obrátený strek, deci navrch (deci-tele), dlhý krok (hosszúlépés) = 1 dl vína a 2 dl sódy. (Sándor Márai túto mieru obráteného streku nazval Krúdyho liečivou vodou.) Malý strek (kisfröccs) = 1 dl vína a 1 dl sódy; zástupca domovníka (viceházmester) = 2 dl vína a 3 dl sódy; malý domovník (kis házmester) alebo nájomnícky strek (lakófröccs) = 1 dl vína a 4 dl sódy; opačne 4 dl vína a 1 dl sódy je veľký domovník (nagyházmester), v Čongráde sa nazýva byvolím bozkom (bivalycsók); Krúdyho strek (Krúdy-fröccs) = (9 dl vína a 1 dl sódy); grošový/švorcový strek (sóherfröccs) = 1 dl vína a 9 dl sódy.

Ostatné dnes už zväčša kuriózne, málo alebo vôbec nepoužívané názvy a miery streku: Deákov strek (Deák-fröcs) = málo vína, viac vody v presne neurčenom množstve; šéfovský strek (góréfröccs) = víno v pohári doplnené sódou; herecký strek (színészfröccs) = 2 dl nechladenej sódy; ťuťmácky strek (maflafröccs) = 0,5 l vína a 0,5 l sódy; pintový strek alebo strek s uzáverom - podľa súvekých fliaš s uzávermi (pintes-, csattosfröccs) = 1 l vína a 0,5 l sódy; lampášový strek (lámpás, lámpásfröccs) = 1,5 l vína a 0,5 l sódy. Z výčapu sa spravidla odnášal cez ulicu, aby si potom človek mohol hľadať s lampášom triezvosť.

Ujháziho strek – objem ani pomer vína a sódy sa nepodarilo identifikovať.

⁷ Akiste ide o autorovo nedopatrenie, lebo iba vína vyrobené z odrody Sauvignon blanc majú oprávnenie na označenie Pouilly-Fumé AOC.