Voľby v Závadovom románe Milota

Tí tam hore sa vyžívajú vo svojom úspechu, keď vtom vstanem a poviem, že aj sám som rád, akej širokej podpore sa teší kandidát, ale tak viem, že stanovy pripúšťajú kandidatúru viacerých osôb, čo by mohlo byť meradlom zrelosti upevňujúcej sa družstevnej demokracie...

Už dlhé mesiace žijeme všetci v znamení volieb. Sotva sme si vydýchli z aprílovej volebnej kampane a všetko sa začalo odznova. Takáto udalosť právom vyvoláva záujem ľudí, veď ponúka možnosť výmeny politických strán a vlád, pritom súperenie vytvára zvláštnu atmosféru súťaže protikladných ľudských a svetonázorových postojov. Ich súperenie prináša nečakané zvraty, dosiahnuté rôznymi trikmi, intrigami a fintami. Takéto udalosti sú aj obľúbenou témou krásnej literatúry. V tejto súvislosti možno napríklad spomenúť Kalinčiakov román Reštaurácia a Mikszáthov román Két választás Magyarországon (Dvoje volieb v Uhorsku). S rozpracovaním rovnakej problematiky sa môžeme stretnúť aj v Závadovom románe Milota.

„No, súdruhovia, ak súhlasíte s kandidovaním súdruha Kiskovácsa, oné, zdvihnite ruku, velil Bubenyik, predsedajúci tajomník JRD. Ako by sme nesúhlasili, odvetil som polohlasne, obzerajúc sa po okolí a zdvihol som ruku. Mnohých to pomýlilo, no hlasovali spolu so mnou aj naši zasvätení ľudia, ktorí žmurkli na zneistených voličov, že len pokojne, ako sme sa dohodli, „sledujte len mňa”. Dobre. Vychádza stopercentný výsledok, všetko je v poriadku, na tribúne sa rozhostí pokoj.

Tí tam hore sa vyžívajú vo svojom úspechu, keď vtom vstanem a poviem, že aj sám som rád, akej širokej podpore sa teší kandidát, ale tak viem, že stanovy pripúšťajú kandidatúru viacerých osôb, čo by mohlo byť meradlom zrelosti upevňujúcej sa družstevnej demokracie (na to meradlo som bol mimoriadne hrdý), totiž to, aby sme navrhli na volebnú listinu ďalšieho delikventa.”^[1]

Výber jednej z epizód románu Pála Závadu Milota nie náhodou padol práve na opis voľby predsedu JRD. Voľby sa vo všeobecnosti pokladajú za najdôležitejší výdobytok demokracie, umožňujú jednotlivcovi slobodne vyjadriť svoj názor, a tým ovplyvniť vlastný život. Toto právo bolo síce deklarované aj za socializmu, ale v praxi nefungovalo, keďže na výber bývalo ponúkané spravidla len jedno meno. Autor vo svojom texte vychádza z tejto praktiky zdanlivej demokracie šesťdesiatych rokov minulého storočia, aby rozohral možnosti, ktoré prináša nečakaná kandidatúra jednoduchého človeka vo svete plnom zväzujúcej istoty.

Zastavme sa na moment pri iniciátorovi tejto akcie. Ide o Gyurka báčiho Milotu, komlóšskeho gazdu, ktorý sa teší všeobecnej popularite a úcte v kruhu obyvateľov mestečka. Ako známy švindliar vymyslí na funkcionárov strany pascu. Na voľby ide so svojím vlastným scenárom, nacvičeným spolu s kamarátmi. Dopredu im porozdáva úlohy, dohodne sa s nimi na taktike. Sám vystupuje vo viacerých rolách. Je iniciátorom pokusu o zbúranie starej štruktúry, autorom scenára, v ktorom prepisuje tradičný priebeh volieb, režisérom, hráčom, hercom, šoumenom, ale aj včelárom, pestovateľom maku a nositeľom dolnozemských kultúrnych tradícií v jednej osobe. Akoby sa v postave tohto dolnozemského figliara ohlasovala rozštiepenosť postmoderného subjektu, schopného zastávať naraz viac pozícií. Výzvou „sledujte len mňa” naznačuje, že nasleduje hra, ktorú bude riadiť on. Zároveň však upozorňuje aj čitateľa, že bude hovoriť aj o niečom inom. Tu vystupuje v úlohe šoumena, ktorý chce nielen zabávať a prekvapiť obecenstvo, ale ho mieni aj uchvátiť. To sa mu aj podarí, veď z udalosti nesúcej znaky falošnej dôstojnosti vytvorí profánnu zábavu pre zasvätených. Dosahuje to napríklad tým, že na post pre politicky privilegovaných jednotlivcov najprv zámerne navrhuje takých ľudí, ktorí pre svoje ľudské slabosti sú terčom výsmechu v kruhu prítomných. Týmto pomýli predsedníctvo, ktoré počujúc mená si vydýchne, mysliac si, že to nemôže byť vážne. Zároveň však podceňuje funkciu, vnímanú zo strany politických funkcionárov veľmi vážne. Ak vezmeme do úvahy, že Šamu Kuhajda, ktorého nakoniec „konšpirátori” dostali na volebnú listinu a zvolili ho, bol vtedajším režimom označený za politicky nespoľahlivého občana, už samotná myšlienka navrhnúť za predsedu družstva práve jeho bola provokatívna. A keď uvážime, že človek, ktorý ho navrhol na tento post, bol tiež odstavený na vedľajšiu koľaj, celú akciu môžeme pokladať za veľmi kontroverznú, za nevídaný čin, nesúci osobné riziká.

Závada v citovanom úryvku venuje pozornosť voľbe predsedu roľníckeho družstva ako udalosti agitačno-propagandistického charakteru. Poukazuje na zautomatizované gestá socialistického politického diškurzu, v ktorom je všetko dopredu dohodnuté. Hierarchické vzťahy medzi postavami sú v texte zdôraznené tak, že všetci politickí potentáti sedia na javisku (ktoré autor nazýva aj tribúnou) a radoví ľudia pod nimi, v hľadisku. Priority režimu sú zdôraznené aj poradím pri sedení. Za vrchstolom je najväčšia autorita, predseda okresného výboru strany, pri ňom predseda obecného a družstevného výboru strany, veterán z obdobia republiky rád a len na kraji stola dostali miesto predstavitelia. družstva. Predsedníctvo volieb je v centre miestnosti a reprezentanti komunistickej ideológie sa nachádzajú v stredobode tohto centra. Z toho vyplýva, že v oficiálnom myslení tejto doby rozhodujúce postavenie má ideológia a jej hlavné kritérium, straníckosť. Všetko je precízne inscenované, akoby išlo o divadelné predstavenie. Za takýchto okolností účastníkom nie je ponúknutá žiadna hracia plocha. „Potrebujem možnosť na realizáciu dialektiky túžby, dopredu nevypočítateľnú rozkoš, to, aby hry neboli dopredu zahraté, potrebujem možnosť hry,”^[2] hovorí Barthes. Závada sa pridržiava tejto zásady. Voľby, ktoré vo svojom texte parodizuje, chápe ako otvorený konotačný priestor. Vychádzajúc z prototextu, z ustáleného scenára takéhoto aktu v dobe socializmu, parodicky prepisuje predlohu zapojením niektorých elementov šou a vytvára predpoklady pre interpretačnú hru. Pre Závadu je východiskom dolnozemská tradícia, vrátane mentality, myslenia Dolnozemčanov, ako aj ich postoje k istým historickým a politickým otázkam. To je epická línia, realizovaná vyrozprávaním príbehov. Druhá línia odkazuje na literárnoteoretické súvislosti. Dej v chápaní autora často je len zámienkou na vyskúšanie rôznych techník postmodernej textotvorby. Závada úmyselne organizuje príbeh tak, aby mohol do textu doslova vpašovať dnes aktuálnu literárnoteoretickú terminológiu. Tieto dve línie sa navzájom zaštepujú a generujú množstvo významov. Rád sa pohráva so slovami, ku ktorým priraďuje nové významy, pričom platí, že jednotlivé významy sú si v texte rovnocenné. Týmto sa pohráva aj s čitateľmi a zároveň dosahuje významovú pluralitu. V súvislosti s voľbami uvádza napríklad pojem „egyes jelölés”, čo na úrovni príbehu (a v slovenskom preklade) znamená kandidovanie jedinej osoby na miesto funkcionára, v našom prípade predsedu roľníckeho družstva. Ďalší možný význam tohto pojmu na úrovni literárnej teórie znamená vzťah signifikáta (označeného) a signifikanta (označujúceho) v tradičnom literárnom diele^[3], v ktorom splývajú medzi nimi hranice, slová sú totožné svojím významom, respektíve dielo má autorom zakódovaný, na jeden význam redukovateľný zmysel. Tento význam posilňuje aj slovo „együgyű” (v slovenskom preklade obmedzený človek, ktorý verí v jednu vec) v nasledujúcom citáte: „Ty, hovorím, také by si nevymyslel, lebo si veľmi obmedzený. Obmedzený? Ako to myslíš? Obmedzene veríš v jednu vec”^[4], hovorí Gyurka báči Cesznakovi, tomuto ochotnému vysluhovateľovi režimu. Keď to aplikujeme na náš príbeh, potom o tom svedčí jedna politická strana, jednota myslenia, dominanciu jedinej správnej ideológie, jedinej pravdy a cesty. Ak myslíme na proces tvorby textu, tak sa nám vybavuje uzavretá štruktúra, ktorej koherenciu zabezpečuje centrum, akási „hlavná myšlienka”, ktorej sú všetky ostatné zložky podriadené. Centralizácia textu je obdobou centralizácie politiky. Závada decentralizuje tak, že naruší zdanlivo stabilnú hierarchickú štruktúru uvedením ďalšieho pojmu do kontextu „többes jelölés”, čo na úrovni príbehu znamená zásah do kandidatúry jedinej osoby návrhom ďalšieho kandidáta. Týmto krokom rozvíri pokojnú hladinu volieb a uvádza do paniky straníckych funkcionárov. Na instabilný charakter centra poukazuje fakt, že ho dokáže ovplyvniť ktokoľvek, hoci aj dedinský figliar. Nečakaný akt podrýva jednotu, následkom čoho v radoch predsedníctva vzniká neistota a chaos, rozpadá sa poriadok a celá udalosť sa obráti naruby. Týmto sa spochybňuje definitívny zmysel textu, veď sa vymieňajú pozície medzi kandidátom, ktorého víťazstvo bolo isté a medzi príležitostným kandidátom z marginálneho postavenia, ktorý napokon pretína očakávaný chod udalostí.

Pál Závada z možných spôsobov písania na prelome XX. a XXI. storočia si vybral postmodernú stratégiu. Zmena paradigiem však nosí v sebe riziká. Uvedomuje si to aj autor, veď stojí na rozhraní tradície a nového, v akomsi medzipriestore, ktorý vzniká neustálymi dotykmi a následným vzďaľovaním sa dvoch protipólov. Tento medzipriestor môžeme hodnotiť aj ako kompromis medzi slobodou výberu spôsobu písania a medzi spomienkou na jeho staré obyčaje^[5]. Aj písanie sa zakladá na tradíciách, ktoré vytvorili predkovia a ktoré sú akýmsi odrazovým mostíkom pre spisovateľov potomkov. Závada sa hlboko viaže k literárnym a kultúrnym hodnotám predchádzajúcich období, no súčasne ho lákajú aj nové literárne postupy. Vychádza z duchovného dedičstva otcov a pomocou aktuálnych literárnych stratégií (hermeneutika, postštrukturalizmus, dekonštrukcia, intertextualita) ho uvádza do pohybu. Pod duchovným dedičstvom otcov u Závadu rozumieme TEXT, ku ktorému pristupuje postmodernisticky kontroverzne. Z pozície spisovateľa - syna znovu číta a znovu píše, prepisuje a prehodnocuje text otca. Platí to aj pre citovaný úryvok, predlohou ktorého sú pravdepodobne zápisnice zo schôdzí, z aktív a volieb obdobia 60. rokov minulého storočia.