Kálmán Mikszáth ● Keď sme viezli náhrobník

Súbory krátkych próz Slovenskí rodáci (A tót atyafiak,1881) a Dobrí Polovci (A jó palócok,1882) vypravili Kálmána Mikszátha na cestu úspešného spisovateľa.

Do desiatich rokov života prežil šťastné detstvo v rodnej Sklabinej. Z tohto úseku života si uchoval v pamäti mnoho rázovitých figúr, s ktorými sa stretal vo svojom okolí. Svet týchto postáv, príbehy a činy spravidla tvoria jadro Mikszáthovej poviedky, anekdotického rozprávania a láskavého humoru. K tomuto typu próz sa radí aj poviedka Keď sme viezli náhrobník (Mikor a sírkövet hoztuk) zo súboru Urodzená stolica (A tekintetes vármegye,1884). Jej základom zostáva anekdotické rozprávanie. Žánrový obrázok je však obohatený o spomienkový prvok, čím nadobúda aj autobiografický charakter. Mikszáthova spomienka súvisí so smutnou rodinnou udalosťou: krátko po tancovačke náhle zomrela na zápal pľúc Mikszáthova sedemnásťročná milovaná sestra Mariška. Matka jej obstarala vysoký náhrobný kameň, aby ho mohla vidieť na sklabinskom cintoríne aj z okna prednej izby. V texte poviedky K. Mikszáth nepriamo prezrádza aj o sebe, že rozumel a vedel po slovensky, keďže v autobiograficky štylizovanom rozhovore s náhodným zlodejom v Pešti sa zhovára po slovensky. Jeden z vedľajších motívov poviedky takisto súvisí s vtedajším slovenským svetom v hlavnom meste Uhorska. Kálmán Mikszáth v zhode s dobovou konvenciou medzi typicky slovenské remeslá zaraďuje aj sklenárstvo. A hneď aj napráva mierne zlomyseľné maďarské porekadlo: „Úgy kellett, mint üveges tótnak a hanyatt esés!“ („Zišlo sa mu to, ako keď sa natiahne slovenský sklenár!“) Naopak, Kálmán Mikszáth vyzdvihuje dôvtip, fortiele slovenských sklenárov. Na okraj jednej z postáv príbehu, Filčikovho obdivu veľkých žiarivých peštianskych obchodných výkladov napísal: „Rád by videl, ako slovenský sklenár mohol priniesť na chrbte v úzkej krošni veľké sklené tabule? Tí Slováci sú predsa len furtáci. Z celej Pešti obdivoval iba Slovákov.“ Taký nežne láskavý a dôvtipný obraz o Slovákoch mohol hodiť na papier iba pisateľ Mikszáthovho formátu so širokou, otvorenou a tolerantnou dušou, v ktorej nemá miesto ani príkorie, ani averzia.

K.W.

Kálmán Mikszáth (1847-1910) ● Keď sme viezli náhrobník

Často si spomínam na tú cestu, nebolo to oveľa neskôr, na tú druhú, tú smutnejšiu, ktorú som už neprešiel so sestričkou, ale iba s jej náhrobným kameňom.

Len čo sme chuderku pochovali, hneď nato jej objednali pamätník z červeného mramoru. Ach, ako ťažko sme doma vyčkávali na ten náhrobok.

Moja matka sama išla do Pešti, ona zariadila, aký má byť pomník: nech sochár naň vykreše zlomený ružový púčik a naspodku nechá kúsok miesta aj pre ňu, ba aby na okraji sa ušlo miesto aj mne. Pomaličky sa tam popripisujeme všetci... Tá myšlienka ju utešovala.

Po kameň sa muselo ísť konským poťahom až do Pešti. Dovtedy som prosíkal, kým matka pustila aj mňa, aby som mohol ísť spolu s kočišom, hrdinom Mišom Šuškom. S nami šiel aj veľký Filčik, niesol si celú kapsu červených mincí, ktoré pri každom výmole zaštrngali na rebrine. Bankovky, ktoré sme niesli v sume kameňa, boli zverené na Šušku: uviazal ich na tri uzly do cípu šatky.

Filčik a Šuška cestou rozprávali vojnové zážitky, úryvkovito, s veľkými skokmi, ale zato z ich prejavov sa dalo vybrať, že oni dvaja boli strojcami revolúcie.

Boli to tvrdé nátury, len čo je pravda! Mišo Šuška sám zahnal dvadsať chlapov do vody v pišskej bitke a so záľubou sa kochal, ako sa topia.... Razom kúskom kriedy aj nakreslil na Filčikov kožuch zložitejšie bojové postavenia: tu je most... tam stojí Bem, tu pri golieri stojím ja, tamto pri červenom tulipáne zasa nepriateľ.

Filčik pochopil a prikyvoval hlavou. Avšak teda čo je to proti tomu, keď on ako strážmajster národnej gardy dal obesiť osemnásť Slovákov?

- Prečo ste ich dali obesiť, ujo Filčik? - spýtal som sa, pričom zimomriavky mi behali po tele.

- Lebo som bol veľmi nahnevaný, chlapče.

Bojazlivo som hľadel na ozrutánskeho chlapa a pritlmeným hlasom som riskoval:

- Ale čím sa tí chudáci previnili?

- Ničím. Preriekli sa. Práve sa vrátili zo žatvy domov a stretli sa s mojimi ľuďmi, ktorým som v ten deň rozdal halapartne. „Ejha, vari na tieto piky naozaj budete napichovať žaby?“ posmešne vykrikovali na mojich ľudí a vysmiali sa ich zbraniam. Počul som to... Boli stratení...

Zatriasol strapatou hlavou a veľkou dlaňou plesol na sedlo voza.

- Museli zomrieť... Všetkých som dal obesiť.

Potom z rozmaru postískal Šuškovo rameno.

- Sme krutí chlapíci, Mišo... pekelne krutí.

Až po Pešť sedeli na voze so strašne namosúrenými tvárami, iba pri Vacove sa zrazu ozval Šuška a ukázal rúčkou biča na roztrúsené kopce.

- Tu bolo... čo bolo.

- Ehm... hm, - zamrmlal Filčik a potom boli ešte väčšmi namosúrení.

Cestovali sme celú noc, svitalo, keď sme sa doterigali do Pešti. Tam sme sa potom niekde na okraji mesta (nevyznám sa, kde to mohlo byť) pristavili u nejakého starého Filčikovho kamaráta, kolárskom majstrovi, s ktorým kedysi spolu tovarišili a ktorý vtedy už síce nežil, ale Filčikovi to neprekážalo. Od vdovy obchod kúpil neznámy kolár, veď ona mu zaiste povedala, aby pán Štefan Filčik dostal miesto, ak sa tu ubytuje. Nový majiteľ sa na nič také nepamätal. Filčik sa napajedil: Čože, tak tá sova ma nikdy nespomenula! To nie je možné! Mňa, najdôvernejšieho kamaráta? Filčika z Malého Čoltova? Čítali ste pánov závet?

Kolár triasol hlavou, že nečítal.

- No, tak v ňom to bolo! - povedal upokojený a na dvore začali vypriahať kone.

Potom sme tam aj zostali, lebo to bola vhodná veľká kôlňa a pod ňou hromada poukladaných sudov a dúžok na sudy.

Filčik si zavesil na krk kapsu plnú mosadzných mincí, bezmála pod nimi stonal. Všetci traja sme sa pešo vybrali do mesta, on šiel kupovať kordovánovú kožu a podrážky, my so Šuškom sme sa zasa išli pozrieť na kameň.

Ešte nebol hotový. Kamenár povedal, treba čakať do popoludnia na písmená, tak okolo olovrantu smelo môžeme pristaviť povoz.

Šuška si mrzuto škrabkal nos.

- Ešte mi ukradnú peniaze. Čožeby neukradli? Potom by sa teda mohol ukázať blahorodej pani.... Tak ako ich mám teraz ustrážiť, čo urobíme?

- Hádam zaplaťte dopredu...

Ozvalo sa vyčítavé pokašliavanie.

- No pravdaže! Na tvári vám vidím, že do popoludnia by ste to popreli. A kde v pekle by som potom v tomto veľkom meste hľadal slúžneho?

Rozhodol, že skôr než sa dôkladnejšie rozhliadneme po meste, vrátime sa na naše ubytovanie: múdry človek drží peniaze doma, ak ide o veľkú sumu. Tak sa aj stalo. Po veľkej úvahe na kolárovom dvore v cieni nadvihol jeden prázdny sud a zastrčil podeň šatku. Nato sa vybral so mnou do krivolakých ulíc taký pokojný, akoby bol naše peniaze uložil do sporiteľne.

Obišli sme celú žiarivú časť mesta, zaradom sme pozreli nádherné výklady, v ktorých sa trblietalo tisíc pôvabných maličkostí: hodváby, zlato, striebro a karbunkuly, lebo filčikovci tak nazývali to, o čom nevedeli, čo je to.

- Velikánske okná, až hrôza! Ejha, aké šialene veľké okná!

Civieť na zjavnú nádheru a veľké paláce bolo pod Filčikovu dôstojnosť, utrúsil iba jedinú poznámku: rád by videl, povedal, ako slovenský sklenár mohol priniesť na chrbte v úzkej krošni tie veľké sklené tabule? Tí Slováci sú predsa len furtáci. Z celej Pešti obdivoval iba Slovákov.

- Veru, pán majster, zvláštne okná. Tu potom do nich nevykladajú to, čo u nás doma v Čoltove, rozmarín alebo rezedu, ale drahocennosti.

- Pritom to ani nie je pochabosť, Mišo.... klinček v okne.... Dočerta, Šuška... keď sme boli ešte mladí.

Veľký Filčik sa celkom rozcitlivel.

- Tu možno ani nebývajú ženy, - dodal Šuška príslovečne prostoreko.

Pritom veruže sa tam pred nimi aj za nimi hmýrilo veľa žien, jedna krajšia ako druhá, v hodvábe a v čipke, aj keď v oknách predsa nebol ani rozmarínový ker, ani rezedový kvet.

Pohybovali sa meravo, bojazlivo, nikto by v nich nevidel tých ukrutných chlapov ktorých na nich doma obdivuje okolie. Inak všetko bolo v poriadku aj neskôr. Po obede sme našli peniaze pod sudom tak, ako sme ich tam dali: nikto na ne nesiahol Vyplatili sme kameň, vyložili na voz a pred odchodom domov sme sa zastavili na jednom mieste v ulici plnej ľudí, Šuška zoskočil kúpiť bič a tento nápad aj Filčikovi dodal chuť nakupovať. Kapsu mal priviazanú remeňom o lievč, nevzal ju so sebou, iba do nej načiahol a vybral za hrsť mincí. Načahoval do nej už veľmi hlboko.

Na voze som zostal sám, držal liace a ešte som na nich aj zakričal:

- Nezdržujte sa dlho, ujo Filčik.

- Nie, nie, poklad môj! - kričal naspäť.

Uplynulo viac minút a ešte vždy sa nevracal ani prvý, ani druhý. Nepokojne som sa rozhliadal vpravo aj vľavo, keď zrazu len predo mnou stál chlap a oslovil ma po slovensky:

- Ujko ma poslal po kapsu, potrebuje ju!

Povedal to prirodzeným hlasom ako človek, ktorý súrne odbehol po niečo, nič som netušil a začal som uvoľňovať vetchú movitosť.

- No tak, bude to už alebo nie? - osopil sa na mňa netrpezlivo. - Ponáhľaj sa, chlapče!

Ejha! Doma mi ani majster netyká.... Nadurdený som sa natiahol na sedle.

- Teraz už teda just nedám tú kapsu! Nedám! Nech si ujo príde po ňu sám.

To som už nepovedal, že „ujo Filčik“, nech chlap v žltom kabáte vidí, že v rangu mám vyššie postavenie.

- Čo je? Nedáš ju? To by som chcel vidieť!

- A predsa uvidíte, lebo vám ju nedám.

- Počkaj, darebné chalanisko! - odchádzajúc zlostne zakričal a päsťou sa vyhrážal ešte aj náprotivného rohu ulice.

Srdce mi nahlas búšilo, zbledol som. Trochu som už ľutoval, že som neposlúchol, trochu som si aj zasmoklil. Ktovie, čo ma čaká? Lebo predsa som počul hovoriť otca, že nám, šľachticom, rozkazuje iba palatín, ale čo ak to bol práve on?...

Naveľa prišiel Šuška s novým bičom, preklínal celú Pešť, že v nej nezostane kameň na kameni, tak ho podviedli týmto bičom: je upletený z pazderia, a nie z ľanu. To nie je možné, nie je možné, aby svet aj naďalej mohol zostať svetom.

Ale o to vo väčšmi rozjarenej nálade tam prikvitol Filčik. Pritom som sa bál, že ma bude karhať. Bol pokojný ako baránok a potmehúdsky vytiahol spod kožucha ozajstnú malú pušku.

Opatrne som sa načiahol po nej.

- Tak sa nehneváte, - pýtam sa, - že som mu ju nedal? Ale bol taký grobian...

- Čo? Kto?

- Ten, koho ste poslali po kapsu.

- Po kapsu? - jachtal vyľakaný Filčik a zaraz aj hľadal kapsu zrakom... Hohó, vidím, že si ju nedal... Neposlal som ja, srdce moje, ani živú dušu!

- Pritom ten pán povedal, že vy ste ho poslali.

- Ach, ten podvodník! Ničomník! Bol to zlodej! Kde je? Kade išiel? Nech ho zabijem. Ako vyzeral?

- Mal žltý kabát, hovoril po slovensky.

- Hrôza! - chrčal a utieral si kvapky potu na čele. - Celá Békešská župa by sa dostala do rúk Slovákov... Ty si ju zachránil, chlapče....

Potľapkal ma po pleci a prívetivým hlasom pokračoval:

- Jednu veľkú župu a navyše všetky moje červené mince. Aj tie zostali pokope: zo tri zlatky.

Šuška pochybovačne pozeral na majstra.

- Ej no, ide o svokrinu pravotu. Celá Békéšska župa patrí rodine Lackovcov... Nedá sa však vypravotiť, dnes to vzdal dvadsiaty fiškál... Ale na tom nezáleží, čo je, to je.

Usadili sme sa, Šuška plesol medzi kone.

- Zákon sa môže zvrátiť... - rozpriadal svoje názory Filčik... - Prečo by sa nedal zvrátiť?

Aj si celou cestou pochvaľoval. A čím menšia bola Pešť na horizonte, tým väčší bol on sám a tým cennejšie boli papiere Lackovcov v kapse.

Pozvoľna ožil aj Šuška a opäť sa zmenili na tvrdých hrdinov, kým náš poťah s nákladom pomaly napredoval po pieskovej ceste. Povetrie rodného kraja ich znova premiesilo.

Za súmraku sa spustil aj dážď a veľkými kvapkami bil do plachty, ktorá zakrývala náhrobník. Znepokojený Filčik poznamenal s obavami:

- Tá mizerná brečka ešte naozaj zmyje tie pozlátené písmená!

Vyzliekol si kožuch, Šuška zasa svoj ovčí kožuštek a zľahka, starostlivo ich rozprestreli na kameň, radšej sami zmoknú.

- Prechladnete, ujo Filčik, je zima. Veď kameňu sa beztak nič nemôže stať.

- Nono, - mrmlal. - Nemôžem nechať premočiť majetok mojej slečny.

Zaľahol na nás večer. Povetrie sa zaľudnilo - mne mátohami, im bitkami. Zamysleli sa, menej rozprávali, lebo veľa videli v ničote. Ja som zasa zažmúril oči a podriemkaval, kým raz len riadne heglo vozom a precitol som.

- Hoplá! Zlomila sa os! - dunelo Filčikovo slovo. Šuška zoskočil. Zadná časť voza naozaj sadla.

- Veliká galiba, - skuhral a škrabal sa za hlavu. - Naozaj sa zlomila. Padli sme do výmoľa. Dočerta, čo teraz urobíme?

- Keby tu bolo aspoň nejaké drevo, nejaký drúk, že by sme ho mohli podložiť.

- Je tu vôbec drevo? Toto je psia provincia! Bodaj by sa celá prepadla do Ameriky.

- Tu nenarastie strom, iba ľuľkovec.

- Silu zeme už vysali farári. Tak, tak! Do čoho sa pustíme, do čoho?

- Ja nadvihnem voz, - ponúkol sa Filčik, - aj ho podržím dovtedy, kým nenájdeme drevo. Vy len pomaly veďte kone! Nech sa ten chudák chlapček nezobudí, lebo sa vyľaká.

Prestieral som, že spím, pritom som mal otvorené oči, pomáhal som im vyzerať strom v tme, ale naozaj bolo nutné niesť zadnú časť poťahu hodný kus cesty a stromu nikde nebolo. Filčik nahlas dychčal od únavy.

- Tamto, hľa, - vykríkol Šuška. - Tam sa kníše malý štíhly topoľ. Práve sa nám hodí.

Tieň štíhleho stromu naozaj ležal hneď pri ceste na oráčine ako tancujúci čierny pruh.

Mesiac práve teraz vyskočil a bolo vidno celý kraj. Viac stromov ani nebolo.

- Tu by sa človek nemohol ani obesiť, - povedal Filčik a pohŕdavo sa rozhliadal po širokej doline. - No nech teda nezostane ani jeden. Vytnem ťa, mizerák.

Pohľadal a opatrne spod mňa vytiahol sekerku, preskočil priekopu na okraji cesty a pustil sa do mládnika.

Ten sa zachvel, zapraskotal, ohýbal sa a z listov vyplakal rosné slzy... Pod údermi sekery zaprašťali konáre. Z nich vyplašene vzlietol vták a zúfalo poletoval dookola. Za vyhnaným starým vtákom sa vznášalo nepríhodné pípanie mláďat.

- Hodí sa ako kôl na os? - znetrpezlivel Šuška.

- Hodí, - neľútostne povedal Filčik, - ale je tu galiba.

- Čo zasa?

- Nuž onô... je na ňom hniezdo...

- No a čo potom?

- Tristo hrmených! Tak ho predsa nemôžem vyťať! Čo by bolo s drobizgom?

- Nepočujete, ako smutne pípajú?

- No naozaj počujem tých úbožiačikov. Lenže čo bude potom s nami?

- Čo bude? Nuž, čo by bolo, - odpovedal hrubo. - Tak kus cesty ešte potlačím voz.

Chcel som naňho zakričať, aby ich len vybral z hniezda, zídu sa mi, ale neodvážil som sa, lebo sa zdalo, že je nahnevaný.

A skutočne bol strašne zlostný, keď celý zhrbený znova uchopil os. Nadával na celý kraj a vyhrážal sa najbližšej dedine, že ju podpáli, upáli v nej každú živú dušu, ak dovtedy nenájde živý strom...

(1884)

Preložil Karol Wlachovský