Na margo 25. výročia vydania Výhonkov

V dejinách ľudstva 25 rokov nie je veľké obdobie, ale v živote jednotlivcov štvrťstoročie predstavuje asi tretinu celého života, čo znamená aj to, že autori Výhonkov sú dnes už všetci na dôchodku. V roku vydania antológie Výhonky som sa o nej zmienil o. i. tak, že tento vydavateľský čin bude mať význam iba vtedy, ak bude mať v okruhu ďalších generácií literárne tvorivých pokračovateľov. Ale zároveň som sa vyjadril aj o tom, že spisovateľský a taktiež i čitateľský dorast sa môže vychovávať najefektívnejšie v školách, kde sa všetky predmety vyučujú v slovenskom jazyku. Tu sa najskôr pestuje a zachováva aj národnostná identita žiakov.

Priemerný vek našich spisovateľov je neobyčajne vysoký. Spočiatku bol nad päťdesiatkou, neskoršie, keď sa zapojila do literárnej tvorby i mladšia generácia, bol nad štyridsiatkou. Príčinou toho je, že publikačné možnosti sa otvorili pre nás iba od r. 1978, keď vyšla antológia Výhonky. Avšak po zmene režimu aj tieto oneskorené možnosti sa stávali čoraz užšími, až natoľko, že nateraz mnohí máme v zásuvke zredigované rukopisy, ktoré už dávno čakajú na vydanie.

10. a 20. výročie vydania antológie Výhonky sme naozaj dôstojne oslávili, uvedomujúc si, že tento vydavateľský čin v r. 1978 bol epochálneho významu v živote našich spisovateľov, ba aj celej našej slovenskej pospolitosti. Lebo slovenský spisovný jazyk a literatúra (tak beletria, ako i vedecká odborná literatúra) je základom našej národnostnej kultúry, identity, ba existencie.

Vo vývine povojnovej slovenskej literatúry v Maďarsku antológia Výhonky bola prvá homogénna antológia, ktorá obsahovala iba beletriu: básne a prózu piatich autorov. Oproti tomu heterogénna antológia Hrušky mamovky Špiakovej, ktorá vyšla r. 1955, bola zmiešaninou nesúrodých žánrov. Obsahovala príspevky z oblasti poézie, prózy, histórie, lingvistiky, národopisu atď. Jej obrovský význam však spočíva práve v tom, že tu sa v zárodočnom stave spoločne prejavila tvorba krásnej a odbornej literatúry.

Tu treba spomenúť ešte antológiu Ozveny rovín, ktorú zostavila Ľubica Bartalská a vydala Matica slovenská v Bratislave r. ? Táto publikácia obsahuje básne a prózu ľudových spisovateľov z medzivojnového obdobia, ktorí iba sporadicky publikovali v niektorých cirkevných časopisoch a v Čabianskom kalendári. Spomedzi nich samostatnú básnickú zbierku vydali iba Ján Gerči, Ján Sekerka a Štefan Hudák, a to vlastným nákladom. Význam tejto antológie spočíva o. i. v tom, že ľudoví spisovatelia konečne dostali primeranú publicitu a zaujali dôstojné miesto vo vývine slovenskej literatúry v Maďarsku.

Básnik Juraj Antal Dolnozemský a jeho bývalý komlóšsky kolega a rovesník Pavol Samuel z ohľadu generačného, jazykového, štýlového a tematického predstavujú určitý prechod od našich ľudových spisovateľov medzivojnového obdobia k niektorým našim súčasným predstaviteľom poézie. Ich básnická tvorba vlastne zabezpečuje kontinuitu našej poézie, vytvorenej v celom poslednom storočí.

K výhonkom našej literatúry patria aj ďalšie antológie, ako je Fialôčka, fiala, Chodníky a Cesty, autori ktorých začali postupne vydávať svoje samostatné knižky, akoby puky a kvety na výhonkoch jarnej ratolesti. Toto bol ten ozaj obdivuhodný rozkvet vo vývine našej literatúry, ktorý sme inými slovami nazývali mimoriadnou tvorivou a publikačnou explóziou osemdesiatych rokov.

Základom tejto tvorivej aktivity z jednej strany bola okolnosť, že v čase vydania antológie Výhonky dosiahla svoj tvorivý vek generácia, ktorá absolvovala slovenskú dvanásťročnú školu v Budapešti a v Békešskej Čabe, kde sa do r. 1960 všetky predmety vyučovali v slovenskom jazyku.

Z druhej strany v čase vydania Výhonkov prvýkrát v dejinách našej národnej menšiny bolo zabezpečené sústavné a plánovité vydávanie národnostnej literatúry. Maďarský štát týmto gestom hodlal kompenzovať nevýhodu, ktorá nastala v našom školstve, keď r. 1960 pre nedostatok slovenských odborných pedagógov boli zrušené jednojazyčné školy a stali sa dvojjazyčnými.

Za totálnej diktatúry komunistov v oblasti národnostnej politiky bola deklarovaná tzv. zásada automatizmu, čo malo znamenať, že asimilačný proces netreba ani urýchľovať, ani spomaľovať. V skutočnosti však asimilácia sa značne urýchlila o. i. v dôsledku toho, že keď pedagógovia škôl s vyučovacím jazykom slovenským odišli do dôchodku, na ich miesto nastúpili maďarskí odborní profesori, ktorí neovládali slovenský jazyk. Totiž ministerstvo školstva premeškalo svoju povinnosť, keď sa nepostaralo vopred o vzdelávanie slovenských odborných profesorov na každý predmet, ba nezabezpečilo žiaduce podmienky ani pre permanentné vytváranie slovenskej inteligencie vôbec. Našich slovenských maturantov posielali ďalej študovať na vysokú školu, resp. univerzitu v prevažnej väčšine na odbor slovenčina - ruština.

Pri príležitosti 10. výročia vydania antológie Výhonky v prvom čísle nášho časopisu SME, ktorý po päťročnej existencii zanikol pre nedostatok financií, som uverejnil báseň Naraz, ktorej prvá a posledná strofa znie takto:

Niečo sa začalo.

Niečo sa skončilo.

Stalo sa to naraz.

Vydaním antológie sa začala sľubne rozvíjať slovenská literatúra v Maďarsku, a začala sa zároveň nebezpečne zrýchľovať asimilácia. Stalo sa to naraz.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch postupne prebiehal proces výmeny jazyka, keď naši Slováci, ba aj naši slovenskí pedagógovia sa aj medzi sebou začali zhovárať po maďarsky. Ich komunikačným jazykom sa stala maďarčina tak v škole, ako i v rodine, a, samozrejme, aj vo verejnom živote. Česť výnimkám!

Príčinou tohto procesu bola nedostatočná slovná zásoba, spôsobená absenciou jednojazyčných slovenských škôl. V roku vydania antológie Výhonky na I. celoštátnej konferencii národnostných pedagógov štátny tajomník János Gosztonyi o. i. povedal:

Urbanizácia (podľa mňa: buldozérová politika - pozn. autora) nemôže spôsobiť nevyhnutné zrýchlenie asimilačného procesu. Realizácia národnostnej politiky závisí aj od uvedomelosti národnostných pedagógov. Najhlavnejším cieľom má byť znižovanie počtu typu národnostných škôl, v ktorých sa vyučuje národnostný jazyk ako jeden z predmetov, a zvyšovanie počtu škôl s vyučovacím jazykom národnostným.

Od tej doby prešlo 25 rokov, ale v tejto veci sa neurobilo vôbec nič! Aj preto nemôžeme zazlievať našim básnikom a prozaikom, že sa v svojich dielach zaoberajú aj bytostnými otázkami našej odumierajúcej národnosti. Dobre totiž cítili, že ak sa nezavedú ihneď jednojazyčné slovenské škôlky a školy v potrebnom počte a na želateľnej úrovni, vtedy naša národnostná literatúra ostane iba posledným svedectvom o tom, že na území Maďarska dakedy žili aj Slováci.

Profesor Karol Hrdlička, komlóšsky evanjelický farár, v r. 1931 na ženevskom kongrese menšín o. i. povedal: Keď skúmame položenie niektorej menšiny v niektorom štáte, nedívajme sa na minoritné zákony, ale na ich uplatňovanie a na účinky týchto zákonov. Keď toto aplikujeme na Maďarsko, vidíme, že maďarské zákony týkajúce sa menšín nie sú špatné, dalo by sa im vytýkať to i to, avšak uplatňovanie týchto zákonov smeruje tam, aby menšiny boli úplne asimilované väčšinovým národom.

Akoby to Hrdlička bol hovoril dnes.

Gregor Papuček v svojom príspevku na Stálej konferencii slovenskej inteligencie Slovakia plus o. i. povedal:

- My, Slováci nie sme vinní v tom, že sme v takom stave, v akom sa dnes nachádzame. Sme takí, akými nás vychovali okolnosti, v ktorých sme žiť museli, a ktoré sme si nie sami zvolili. Mnohým našim Slovákom - nie ich vinou - chýba slovenské povedomie, a keďže v maďarských školách tvorbu Karola Kuzmányho nevyučovali, mnohých „zvedie dar“, a ešte viac z nich „skloní hrozba“.

Alexander Kormoš