Peter Andruška ● Literárny prínos Oldřicha Kníchala

Pri hodnotení literárnej situácie, v ktorej absentuje prirodzený, plynulý nástup nových autorov, má kritik, ale napokon aj zorientovaný čitateľ obyčajne dve možnosti.

Buď podľahne pocitu beznádeje a v jeho mysli sa začne rodiť „rekviem“ za literárnym rozvojom (ako sa to stalo v prípade slovenskej literatúry v Maďarsku), alebo začne hľadať pozitívne riešenia, a tým býva aj pripomínanie osobnostných tvorivých výkonov predstaviteľov literárneho spoločenstva, ktoré pomáhajú zbavovať sa pocitov beznádeje, dokonca im aj predchádzať.

Ešte nedávno som sa aj ja takmer nechal zlákať prvou z uvedených možností, nemysliac na to, že súčasný stav stagnácie nemôže „vymazať“ z povedomia kultúrneho spoločenstva hodnoty, vytvorené v predchádzajúcich obdobiach, čoskoro som si však uvedomil - a dnes sa to pokúsim dokumentovať aj týmto literárnym portrétom konkrétneho autora, že literárnu súčasnosť môžu obohacovať (a udržať pri živote) aj návraty k hodnotám rokov minulých, a to najmä v takých prípadoch, keď ide o autorov, ktorí nepoľavujú v tvorivom nasedení ani dnes. Keď budeme takto pristupovať k slovenskej literatúre v Maďarsku, určite zistíme, že popri niektorých - ako sa zvykne hovoriť - vychytených, všeobecne akceptovaných autoroch sa v onom spoločenstve tvorivo prejavovali a prejavujú aj ďalší menej vyzdvihovaní tvorcovia, ktorých mnohoraká činnosť a pracovitosť - lebo v literatúre nejde len o písanie beletrie - nalieva do tepien, žíl i vlásočníc literárneho organizmu živú vodu nádeje, ba istoty, že ľudská tvorivosť je bezhraničná a striedanie neproduktívnych a tvorivo bohatých období je prirodzené.

Syntetizujúci pohľad na „desaťročie vzostupu a nádejí“ slovenskej literatúry v Maďarsku (najmä 80. roky uplynulého storočia, keď vyšlo niekoľko desiatok zaujímavých knižiek próz i básní), vedno s pohľadom na súčasnú situáciu nás rýchlo privedie k menu Oldřicha Kníchala, spisovateľa, prekladateľa, literárneho kritika, publicistu, redaktora, kronikára kultúrneho a literárneho života, ktorého tvorivá vitalita sa snúbi s dobrou umeleckou úrovňou a odbornou fundovanosťou.

Pohľad do tvorivej dielne Oldřicha Kníchala nám ponúkne zaujímavý, chvíľami akvarelový obraz, ktorého základ sa začal rodiť už v časoch, keď sa tento spisovateľ (rodák z východoslovenského Humenného - 9. 1. 1939 ) ešte naplno venoval v prvom rade novinárskej práci. Určite aj vďaka tejto profesionálnej príprave sa Oldřich Kníchal po presídlení do Budapešti pomerne ľahko a úspešne zaradil medzi tamojších slovenských spisovateľov. Nemusel sa vyrovnávať s problémami, ktoré Michal Hrivnák v jednej svojej stati naformuloval takto: „Písať po slovensky v Maďarsku znamená nie iba heroický zápas so slovom, ale aj vieru v budúcnosť národnosti.“ Kníchal svoj zápas so slovom (a o slovo) už mal úspešne za sebou, absolvoval ho v predchádzajúcej novinárskej práci (navyše v roku 1978 vydal svojich „desať kapitol o medzinárodnom jazyku“ a podobne), a netrápili ho ani otázky národnostného prežitia, keďže prirodzenú cestu k záchrane videl (a vidí) v tvorivej práci.

Popri tom, že aj v novom (budapeštianskom) prostredí tento spisovateľ pracoval ako novinár (redaktor v Ľudových novinách, v časopise Sme, šéfredaktor časopisu Budapeštiansky Slovák), písal a uverejňoval básne (jeho meno nájdeme medzi autormi zborníka Chodníky z roku 1984). Väčšmi však na seba upozornil knižnou prvotinou, zbierkou poviedok s príznačne poetickým názvom Predjarie (1989). Už v tejto knižke sú zreteľne identifikovateľné základné črty Kníchalovej autorskej metódy. Akoby istou, už spomínanou akvarelovosťou umeleckých próz vyvažoval racionálnosť svojej publicistiky, hoci ani v tej nechýbajú lyrické prvky. Zobrazujúc „tichú každodennosť, drobné konflikty ďaleko od spoločenského diania“ (píše V. Halušková) sa v svojich prózach nevyhýbal ani „dychu doby“ a „hľadaniu odpovede na otázku, čo vedie osudy k vykoľajeniu“. A tak už po prečítaní prvej Kníchalovej knižnej práce sme cítili, že do slovenského literárneho prostredia v Maďarsku prichádza vyznávač moderného (azda i postmoderného) vnímania života, ktorý zrejme nepôjde v šľapajach realistickej tradície, ku ktorej sa zvyčajne uchyľujú národnostní prozaici. Inakosť (modernosť, náznakovitosť) Kníchalovej prózy si však ešte väčšmi uvedomujeme pri čítaní malého románu Kráľovstvo z iného sveta (1990), v ktorom dominuje pocitový svet; epickú mozaiku autor skladá predovšetkým zo spomienok, v nich oživuje reálie života generácie dospievajúcej na konci päťdesiatych rokov. Mohli by sme teda povedať, že ide o generačnú výpoveď intelektuála, ktorej hrany však už obrúsil a zjemnil čas.

O tom, že rozsah Kníchalových autorských záujmov je naozaj takmer bezhraničný, nás čoskoro presvedčil súbor dramatických textov Suterén na sever (1993). Aj keď tento titul zvádzal k otázke, či sa autor svojimi dramatickými textami (jednoaktovkami?) nepokúsil nadviazať na divadelnú tradíciu medzivojnového obdobia (tvorba ľudových autorov Judity Tomkovej, Jána Gerčiho), čitateľ rýchlo zistil, že ponad žánrovú osobitosť autor-dramatik vysoko vyklenul motivické prvky dramatických textov zaradených do súboru. Aj v týchto prácach dôležité miesto patrí náznaku. Dramatizmus hier sa realizuje akoby v podtexte. Pod hladinou situácií, dialógov sa odohráva to, čo do ľudskej duše vnáša nepokoj, čo človeka napĺňa strachom a obavami, čo ho oberá o jeho ľudskú dôstojnosť, pretože vždy ktosi proti komusi stojí. Azda i preto autor svoje texty obohacuje naliehavou apelatívnosťou.

Obraz o prozaickej tvorbe Oldřicha Kníchala dotvárajú knihy Jagavé bozky hviezd (2002) a Predkovia Kainovi (2007), ale napokon aj súbor reportáží Fudži a Górajgó (2000) a esejistické spomienkové rozprávanie Mlyny prozreteľnosti (2002). Ukážky z najnovšej Kníchalovej tvorby (napríklad v ĽN č. 34/2008) sľubujú zaujímavé spomienkovo-beletristické čítanie z čias autorovej novinárskej práce.

Rovnako pútavé sú Kníchalove esejistické texty z literárnych a kultúrnych dejín dolnozemských Slovákov. Dokonca si trúfam povedať, že črty a eseje, ktoré zaradil do knihy Zvony dolnozemské (1996), patria medzi to najcennejšie, čo doteraz vytvoril. Nech už totiž písal o osobnostiach kultúrnej minulosti Slovákov v Maďarsku, alebo sa venoval tvorcom súčasnej literatúry (literárne udalosti spomínaných 80. rokov), zakaždým išlo o žánrovo precízne vygradované literárne vrcholky. Tam, kde bolo treba pracovať s faktom, kde prvé miesto patrilo faktografii, oživoval rozličné reálie zo života fundamentálnych slovenských osobností, ale problémy mu nespôsobovalo ani dotváranie psychológie „bielych miest“ v živote (a v životoch). Mohli by sme to povedať aj tak, že portréty glosoval, umocňoval ich úvahami, nech už išlo o Valaského, Tešedíka, Bosého, Haana, Kollára, Palárika, Tajovského, Čajaka a ďalších, vrátane „esejí a úvah“ o novších slovenských autoroch z Maďarska (Papuček, Fuhl, Kormoš, Hrivnák, Dolnozemský, Szabó, Fazekašová, Kondač, Bárkányi, Fúziková, Lami), ale aj z rumunského Banátu a z bývalej Juhoslávie. V duchu tejto knihy sa nesie aj ďalší Kníchalov súbor literárno-publicistických prác, pôvodne napísaných pre budapeštiansky rozhlas, Storočiami slovenskej literatúry (1998). Táto kniha môže v národnostnom prostredí pokojne suplovať univerzálne dejiny slovenskej literatúry.

Do tretej zásadnej oblasti tvorivej práce Oldřicha Kníchala patrí záujem o umelecký preklad a pôsobenie ako aktívny prekladateľ. Možno sa to všetko začalo tým, že Kníchala zaujalo esperanto, problematika jazykovej rozličnosti a s tým súvisiaca potreba zbavovať čitateľa komunikačných bariér, „pracovať za neho“, túžba približovať čitateľovi literárne hodnoty z iných jazykových teritórií. Sám publikoval práce v tomto jazyku (podieľal sa na vydaní vyše dvadsiatich publikácii v esperante), napríklad spolupracoval so slovenských básnikmi z Rumunska pri tvorbe antológie z ich poézie v esperante, ktorá vyšla pod názvom Ozveny po výkriku - Eĥo de naj krioj (1996). K výsledkom Kníchalovej účasti na zostavovateľskej práci patria aj faktografický zborník o autoroch a činnosti Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku Cestou k slovám (1996), či antológia básní a próz slovenských autorov, respektíve prekladov maďarských autorov do slovenčiny Od septembra do júna (1997).

Pri skúmaní Kníchalovho autorského portrétu sa nemôžeme vyhnúť zaujímavej okolnosti, a to, že hoci v jeho tvorbe prvoradú úlohu zohráva próza, epika, publicistika, ako prekladateľ sa orientuje predovšetkým na poéziu. Pokúsil sa prekladať Attilu Józsefa (pozri literárnu prílohu ĽN č. 3/1985). Zostavil síce a preložil antológiu trinástich poviedok z tvorby súčasných maďarských spisovateľov (More a čajka, 1998), potom však nasledovali básnické knižné tituly: výber z poézie Ágnes Nemes-Nagy Achnaton v nebi vydal v roku 1999, vzápätí nasledovali tri pozoruhodné preklady výberov z národnostnej maďarskej poézie zo Slovenska (Tornyok zengenek - Veže zunia 2004), z Rumunska (Valaki jár a fák hegyén - Voľakto chodí po horách, 2004) a z Vojvodiny (Vers kékben - Báseň v modrom, 2005). Vyvrcholením doterajšej Kníchalovej prekladateľskej práce však je tematicky ladený výber z poézie Endre Adyho Az úr érkezése - Príchod Pána z roku 2006. (Pozoruhodné je i to, že tieto knižky vydalo nadlacké Vydavateľstvo Ivan Krasko.) Preklady z Adyho zaraďujú Kníchala medzi také osobnosti slovenskej prekladateľskej školy, ako boli E. B. Lukáč, J. Smrek, V. Beniak alebo generačne mu blízky Vojtech Kondrót. Neprekvapuje teda, že v poslednom čase práve prekladateľská tvorba tohto spisovateľa vzbudila pozornosť odbornej kritiky (rozsiahle článkové recenzie Karola Wlachovského sme publikovali aj na Slovensku v zborníku Kultúra a súčasnosť 3/2006 a 5/2007). V tejto súvislosti, pravda, by bolo nekorektné zabúdať na prekladateľskú tvorbu aj ďalších autorov (Kormoš, Papuček, Medveď), najmä však na antológiu Imricha Fuhla Vyzliecť slová / Levetkőztetni a szavakat z roku 1991, ktorá bola a ostáva veľkoryso koncipovaným prekladateľským dielom vtedy ešte vlastne mladého slovenského básnika.

Pre spisovateľa Oldřicha Kníchala je príznačné, že svoj talent umocňuje schopnosťou reflexie - okolností života, literárnej situácie, menšinových pozícií. Ináč povedané svoj talent podopiera, dopĺňa, obohacuje koncepčným pohľadom na vlastnú prácu, ale aj na prácu iných. Kníchalova literárna publicistika je uvážlivo kritická, vychádza zo zásadných kritérií, ktoré sú prirodzené - a jednoduché - ako sám život. Za neperspektívne pokladá sklony národnostného (menšinového) literárneho prostredia k istej „skanzenovosti“. (Ondrej Štefanko z Rumunska hovoril o sklonoch ku „getoizácii“.) V tejto súvislosti pripomeňme, že Kníchalovi je blízka myšlienka dolnozemskej spolupráce.

V reakciách na niektoré publicistické texty, venujúce sa súčasnej situácii slovenskej literatúry v Maďarsku, Kníchal odmieta „žalospevy“ nad osudom tejto literatúry. Východisko z ťažkostí vidí v autorských tvorivých dispozíciách, v schopnosti tvoriť literárne hodnoty, ktoré pretrvajú v akýchkoľvek podmienkach, pravda, v prvom rade musia vzniknúť (a vznikať). Nie je vyznávačom „menšinovej výlučnosti“, naopak, podľa neho aj „národnostné, menšinové“ literárne hodnoty majú slúžiť „univerzálnym cieľom“, teda cieľom ľudským. Ak si uvedomíme, že toto sú len niektoré súčasné postuláty Kníchalovho rozmýšľania o živote a literatúre, bude vlastne logické pripomenúť aj to, že podobne, ak už nechceme povedať rovnako, uvažoval od začiatku svojej literárnej cesty. Kníchalova publicistika nám ponúka pregnantne naformulovaný problém vzťahu literatúry a jazyka v menšinovom prostredí: „Je aspoň dvojnásobne paradoxné, že literatúra, nástrojom ktorej je jazyk, dáva zaznieť elégiám nad zanikajúcim jazykom, pričom tieto elégie ostávajú takmer bez ozveny tam, kde jazyk zaniká.“

Oldřich Kníchal v svojej koncepcii hodnotnej a úspešnej literatúry menšinovú tvorbu nevyčleňuje z celku literatúry národnej, dokonca ani v tom prípade nie, keď väčšinové literárne spoločenstvo sa správa nevšímavo. Suverenita tvorcu a umenia nepozná „menšinovosť“ a „väčšinovosť“, pozná len život a umelecké výpovede o ňom. Aj z tohto hľadiska Kníchalovo literárne účinkovanie v slovenskom národnostnom prostredí, účinkovanie neraz akoby samotárske, pretože strážiace si svoju povinnosť osobnostne myslieť pôsobí obrodzujúco, je osviežujúce schopnosťou nadhľadu aj hlbokých ponorov. Najmä však je sebavedomé, nie je determinované vonkajšími faktormi, ale slobodným a sebaistým vnútorným autorským presvedčením. Kníchal nedeklaruje príslušnosť k slovenskej národnosti a svoju účasť na jej obranách, všetci však - azda práve preto - jasne vidíme a vieme, že jeho aktívne, presvedčivé, odborne fundované obrany kultúry, dejín, slovesného umenia svojho národnostného spoločenstva spočívajú v umeleckých a ľudských hodnotách, ktoré vyznáva a spoluvytvára z pozície znalca i tvorcu literatúry.