Na vlnách poézie ● Pocta jubilantovi Milanovi Rúfusovi

Vzácne sú oslavy, keď oslávenec obdaruje svojich oslavovateľov. My sme mali šťastie prijať dar oslávenca. Stalo sa to na literárnom popoludní, ktoré bolo venované básnikovi Milanovi Rúfusovi. Dar básnika priaznivcom jeho poézie odovzdal Slovenský inštitút v Budapešti spolu s Petőfiho literárnym múzeom v rámci programu, ktorý usporiadali pri príležitosti blížiacich sa osemdesiatin M. Rúfusa.

Podujatie sa konalo v srdci Budapešti, v krásnych priestoroch Petőfiho literárneho múzea (PIM), za účasti veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Juraja Migaša.

Prítomných privítala riaditeľka múzea Csilla E. Csorbaová, ktorá sa zmienila o vynikajúcej spolupráci medzi Petőfiho literárnym múzeom a Slovenským inštitútom. Po pozdrave a úvodných slovách riaditeľa Slovenského inštitútu Milana Kurucza odznela báseň Ticho pred básňou po slovensky a po maďarsky. Potom nasledovali básne Vyznanie, Otec, Balady za dušu zvierat, Vrchári, Slovensko, zbohom, Zvony a ďalšie v maďarskom preklade Árpáda Tőzséra v podaní herca Lászlóa Kissa. Sálu a vnemy prítomných zaplavili vlny poézie, hudba a spev. Na klavíri hrala Dana Šašinová, spieval Ladislav Šipeky.

Z bieleho plátna bdel nad popoludním portrét jubilanta, ktorý občas vystriedali snímky jeho rodného kraja Liptova. V literárno-hudobnom pásme vystúpil s prednáškou maďarský básnik zo Slovenska, nositeľ Kossuthovej ceny Árpád Tőzsér. Znalec a prekladateľ Rúfusovej poézie nám priblížil profil básnika - mystického realistu - z pohľadu literárneho vedca a umeleckého prekladateľa. Poukázal na paralely poézie Milana Rúfusa a Jánosa Pilinszkého, umožnil nám ponoriť sa do hĺbok a tajov opusu jubilanta a ako osobný darček na záver svojho vystúpenia zarecitoval báseň Spi, dobrú noc.

Na záver programu odzneli esejistické myšlienky umeleckého prekladateľa, literárneho historika Dr. Karola Wlachovského.

Všedný novembrový podvečer sa premenil na sviatok presnej, prísnej, prekrásnej poézie, ktorá tak nádherne nadnáša čitateľa na svojich vlnách.

Alžbeta Árgyelánová

Jubilejne o Milanovi Rúfusovi

Ťažko byť nezaujatým, keď okrem primárneho čitateľského, literárneho zážitku spájajú človeka s Milanom Rúfusom aj iné osobné kontakty. Navyše také, ktoré mladého človeka ovplyvnili a usmernili na celý život. V danom prípade to bolo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Tam v 60. rokoch minulého storočia mladý odborný asistent, ale už renomovaný básnik Milan Rúfus (po prvom knižnom vydaní zbierky Až dozrieme, 1956) popri inom prednášal aj o modernej českej poézii. V posluchárni č. 127 s výhľadom na Dunaj vedel zaujať tak, že z toho vznikli trvalé básnické lásky (F. Halas, V. Holan). Bez inšpirácie mladého učiteľa Milana Rúfusa súborné diela spomínaných českých básnikov by akiste neboli dodnes na policiach svojej súkromnej knižnice. Neskôr nasledovali (časté) stretnutia v redakcii Slovenských pohľadov na Štúrovej ul. č. 14 a nato ešte neskôr (už trochu zriedkavejšie, lebo knihy sa nevydávajú v týždenných alebo mesačných intervaloch) vo vydavateľstve Tatran na Michalskej ul. č. 9. Vtedy už bola reč o nových vydaniach básní (tie premiéry spravidla uvádzalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ alebo vydavateľstvo Smena) a prekladov. Medzitým však boli takmer pravidelné jesenné návštevy Hviezdoslavových Kubínov (HK), najmä za života Thea Herkeľa-Florina, ktorý roku 1966 v bibliofílii k XII. HK vydal výber básní z nevydanej plánovanej prvotiny pod názvom Chlapec (knižne o osem rokov neskôr s pôvodným názvom Chlapec maľuje dúhu, 1974). Milan Rúfus do Dolného Kubína zavítal spravidla so svojím otcom, ktorý mal takisto veľký zmysel pre básnické slovo.

Milan Rúfus od vydania zbierky Až dozrieme (1956) dodnes je najčítanejším a najrecitovanejším slovenským básnikom 20. storočia. Prvé knižné vydanie básní Milana Rúfusa sa neuveriteľne rýchlo rozchytalo. Nám, literárnym zelenáčom na strednej škole, sa už neušlo. Kniha sa nám dostala do rúk až v druhom vydaní (1957), keď po futbale na Tehelnom poli (vtedy neboli problémy s futbalom, lebo Slovan bol naozaj najlepší) sme nešli, čuduj sa svete, do krčmy zapiť víťazstvo belasých, ale do kníhkupectva kúpiť si Rúfusove básne. Hoci kniha nie je poruke v budínskej príručnej slovenskej knižnici, nestráca sa spred očí jej zelenohnedá obálka, ktorú už dávnejšie bolo žiaduce z druhej strany podlepiť, aby sa celkom nerozpadla.

Čím nás, vtedajších jedenásťročenkárov, zaujal Milan Rúfus? Zaraz tým, že nebol v učebnici, nebol školským básnikom, od ktorých sa veľmi líšil. Hneď sme vytušili, že sa nám predstavila morálne čistá básnická osobnosť. Hovorila o svojej pravde, ktorá nebola totožná s omieľanou kolektívnou pravdou doby. Mladý básnik nás podnietil, aby sme si uvedomili, že hviezdne nebo je nad človekom, aj nad tým zlým, ale mravný zákon môže byť len v človeku, aj to nie vždy a v každom. Inak by mladý básnik nezvyšoval svoj tichý hlas proti neľudskosti, ktorá sa rozmohla predovšetkým vo vojnách (konkrétne 2. svetová vojna, Kórea, Vietnam). Milan Rúfus sa prosto javil iným, ako boli ostatní, možno ani nie tým, čo hovoril, ale ako hovoril. Nebol skupinovým, ostentatívne sa vyčlenil (a dodnes sa tak správa) zo súvekého chóru a šíku veršikárov typu: „Kukurica krásavica, zožerie ťa jalovica.“ Nebol novátorom slov, skôr ich iba očisťoval od nenáležitých nánosov a usadenín, aby sa prihovárali človeku nefalšovane. Svoj básnický rodokmeň neodvíjal od súdruhovho sústruhu, ale z rurálneho sveta svojho rodiska, z toho, čo na tomto svete um a ruky človeka vytvorili a v podobe duchovného a materiálneho dedičstva odkázali potomkom verným rodu. Milan Rúfus je jedným, ak nie jediným, takým slovenským básnikom. Sám sa vyznal, a nie jeden raz, že vyrástol na takomto dedičstve, na rozprávke: „Ľudový rozprávačský génius stvoril rozprávku nie preto, aby ňou uspával deti, ale aby ňou prebúdzal dospelých. (...) Za sobotných večerov vychodili sme prvú školu morálky, učili sme sa odpúšťať i mstiť, učili sme sa pokore i hrdosti, pravde i cti. Učili sme sa, nech to už znie uprostred nadzemských a nadľudských bytostí paradoxne, veriť v človeka a jeho silu.“ Veruže, bolo to niečo také, čo sme vo vtedajšej (len tak mimochodom: socialistickej) škole nepočuli, a je namieste aj otázka, či v dnešnej (prirodzene: nesocialistickej) škole možno niečo také počuť, keďže každodenné prejavy spoločnosti pripomínajú niečo celkom iné.

Kto chce pochopiť základný zmysel poézie Milana Rúfusa, musí si spolu s básnikom položiť a odpovedať na otázku: Kto je človek? Milan Rúfus cez a skrze človeka zmotáva aj rozmotáva všetko. Ten jeho človek je človekom práce aj ducha, človekom minulosti aj prítomnosti, človekom strasti (súženia, bolesti, utrpenia) aj radosti. Je to človek v (slovenských) dejinách, v prírode (pochopiteľne: liptovskej) a v národnom (samozrejme: slovenskom) spoločenstve. To je svet poézie Milana Rúfusa. Jeho báseň je potom výpoveďou o mieste a postavení človeka na tomto a v tomto svete. V prenesenom význame je to aj správa o stave ľudstva na danom mieste a v danom čase. Správa o stave slovenského človeka a spoločnosti je zašifrovaná v množine čitateľných rurálnych symbolov a podobenstiev. Symboly vo veršoch Milana Rúfusa (napr. roľa, zvon, ľanová košeľa, sená atď.) zástupne, synedochicky pomenúvajú citové, mravné aj duchovné hodnoty človeka. Básnik sa k nim opakovane vracia, zjednodušuje ich a spresňuje (napr. častý symbol zvona). V autorskej aj čitateľskej konkretizácii báseň tak nadobúda charakter gnómicky jadrnej biblickej paralely, modlitby, žalmu. A tá, hoci priamo vypovedaná, nie je definitívne dopovedaná. Inak to ani nemôže byť. Lebo čo je podľa Milana Rúfusa pravda? „Rozprávková víla, ktorá nám večne uniká.“ Milan Rúfus si je vedomý, že jeho básnická pravda je relatívna, akože aj básnické slovo je relatívne. „Čo v srdci stroskotá, to slovo nerozhreší.“ Je to tak aj vtedy, keď hovorí o nepopierateľnom ľudskom údele a bolesti, ktorá „rodí slzy.“ Náš básnik vie, čo je to nenaplnený, stratený život, aj keď sa tak stalo mimo a bez vôle človeka, ba proti jeho vôli. Kresťansky pripomína svojim súčasníkom, že údelom človeka je osobne prežiť, čo prináša život, a napokon si to takisto osobne vziať so sebou tam, skadiaľ pre človeka niet návratu. Iba človek-básnik má šancu, aby o tomto ľudskom údele zanechal písomnú stopu tým, ktorí prídu a dozrú po ňom na človeka. Je mimo pochybnosti, že Milan Rúfus túto možnosť ľudsky dôstojne, ba príkladne využil, aj odkázal, hoci našťastie, ešte nie nadobro.

Milan Rúfus vo veršoch aj iných priamych výpovediach nezatajil, ale otvorene povedal, že nové časy ľudstva ho sklamali. „Nedobre začalo/ sa tretie tisícročie,“ čítame v básni Vianoce v roku jeden. Je to tak aj preto, že s pribúdajúcimi rokmi čoraz väčšmi pociťuje blízkosť závanu smrti. Básnik však smrť chápe biblicky ako večnú silu, ktorá iba podmieňuje a ohraničuje ľudský život. Nespreneveril sa ťažkému sizyfovskému údelu človeka a nerezignoval. Dokladom je diškurz, ktorý viedol (a vedie) vo svojom básnickom diele s večnými, až mýtickými, exaktne ťažko definovateľnými silami života. (Báseň je na to ten najvhodnejší výrazový prostriedok.) A v tomto nekonečnom a neukončenom rozhovore jeho verše oťažievajú tichom plným zmyslu. Tým tichom, ktoré je krajnou hranicou poézie, stavom bez slov, ako to bolo na počiatku, keď zavážilo slovo Prozreteľnosti. V slovenskej poézii básnické slovo Milana Rúfusa zavážilo takisto, akoby to bolo na počiatku. Keď sa pred šiestimi desaťročiami ujal tohto slova, istotne to tak bolo.

Aj kresťansky pokorný, no nepoddajný básnik Milan Rúfus napísal svoju Ódu na radosť, svoju poému o bolesti, ktorá je oslavou a chválou tvorivosti človeka a napĺňa zmyslom jeho život. Na rozdiel od Ludwiga van Beethovena je zložená bez nôt zo slov. Tie však takisto majú svoju hudbu a vyznievajú ako spev chrámový. Za strastným, ale predsa radostným údelom človeka na Zemi, v krajine zvanej Slovensko.

Dôvetok. Milan Rúfus, básnik, prekladateľ a esejista, sa narodil 10. decembra 1928 v liptovskej dedinke Závažná Poruba (od r. 1946, predtým Nemecká Poruba, Liptovská Poruba, Zavážna Poruba, po maď. Németporuba, 1863-1913). Rodinné meno etymologicky možno odvodiť po dvoch linkách. Po latinsky „rufus“ znamená „ryšavý, červenkastý červenkavý“. Ale keďže ide o protestanta a mená sa zásadne odvodzujú od slovies a podstatných mien, pravdepodobnejšie základom mena je nemecká morféma „ruf“: „výzva, výkrik, volanie, apel, povesť“. Ak je to tak, potom akoby to bolo predurčilo básnikovo poslanie v jeho pozemnom živote.

Milan Rúfus dosiaľ (odhadom) vydal asi 35 pôvodných zbierok básní a veršov pre deti. Posledná je kniha modlitieb pre deti Anjeličku, môj strážničku (Buvik, Bratislava 2008). Súborné dielo Milana Rúfusa je rozvrhnuté do 16. zväzkov. Dosiaľ vyšla polovica plánovaného súboru, naposledy Dielo IX.: Vám patrí úcta, Ľudia v horách, Kolíska, Hora, huba tvarov, Zvieratníček, Po čom to chodíme, Osem variácií na tému Laluha (MilaniuM, Dunajská Lužná 2007).

Karol Wlachovský