Panoráma dolnozemskej kultúry ● Súbor štúdií P. Andrušku

Zotrvávanie Slovače a kultúrotvorné úsilie jej predstaviteľov v tomto kúte Európy podrobne rozoberá a hodnotí jeho čelný znalec, spisovateľ a vedec Peter Andruška v súbore štúdií pod názvom Dolnozemské podoby slovenskej kultúry.

Zakladateľom a priaznivcom časopisu Sme (1988-1992), tohto prvého slovenského literárneho periodika na území dnešného Maďarska, sa zrejme natrvalo vryjú do pamäti Hviezdoslavove verše napísané a prednesené roku 1883 pri príležitosti 25. výročia založenia Slovenského spolku v Pešťbudíne a vytlačené v záhlaví tohto časopisu: „Sme, áno sme!.../ Sme tu a Boh dá, že i strváme...“ Toto „strváme“ vyznieva a snáď bude znieť aj naďalej ako odkaz a výzva nášho barda budúcim generáciám krajanov na Dolnej zemi.

Zotrvávanie Slovače a kultúrotvorné úsilie jej predstaviteľov v tomto kúte Európy podrobne rozoberá a hodnotí jeho čelný znalec, spisovateľ a vedec Peter Andruška v súbore štúdií pod názvom Dolnozemské podoby slovenskej kultúry, ktorý vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Autor tejto takmer encyklopedicky stvárnenej publikácie sa opiera o rozsiahlu literatúru a pramene, konfrontuje stanoviská a vyvodzuje závery. P. Andruška venuje pozornosť mnohým osobnostiam, ktoré bez ohľadu na svoj pôvod a miesto pôsobenia prispeli svojou hrivnou k rozvíjaniu duchovného života slovenskej komunity či už máme na zreteli „domorodých“ vzdelancov (napríklad Ľudovít Haan, Samuel Tešedík, Ondrej Seberíni), alebo tých, ktorí sem priputovali z hornouhorských stolíc na dlhšiu či kratšiu dobu a z rôznych dôvodov (Ján Kollár, Ján Palárik, Čajakovci, Daniel Bachát a iní).

Osobitné kapitoly sú venované osobnostiam, ktoré svojím svojrázom či odlišnosťami účinkovania zaujímajú špecifické miesto v slovenských kultúrnych dejinách a uprostred európskeho kontinentu (Gustáv Maršall-Petrovský, Jozef Gregor Tajovský, Ľ. Haan, O. Áchim), ale aj mnohým ďalším, dielo ktorých vzniklo v čase ich dolnozemského pôsobenia a ktoré si preto rovnako prisvojuje aj tamojšia literárna história. Už len pre rôznorodosť ich osudov a zámerov môžeme iba v hrubých rysoch naznačiť okruh nastolených otázok.

P. Andruška o. i. zdôrazňuje, že tvorba týchto literárnych a kultúrnych tvorcov predstavuje základy, na ktorých slovenská menšina od počiatku buduje svoju identitu ako rozhodujúcu podmienku svojho prežitia, čo sa nepochybne vzťahuje aj na súčasné zameranie a pôsobenie slovenskej dolnozemskej literatúry a kultúry a ich predstaviteľov. Keď píše o domove ako o prameni tvorby, odvoláva sa nielen na slovenského básnika Ondreja Štefanka, ale aj na jeho maďarských literárnych druhov z Rumunska a poukazuje na to, že menšinové postavenie spisovateľa, resp. literatúry, je schopné obsiahnuť a tlmočiť nielen lokálne zvláštnosti, ale aj hodnoty všeľudské, platné kdekoľvek a kedykoľvek. V duchu týchto vývodov autor sleduje problematiku slovenskej menšinovej literatúry a kultúry v jej zložitosti a celistvosti vrátane nadväznosti na väčšinový a celonárodný kontext.

Keď hovoríme o kontextoch, nemali by sme zabúdať na iný významný aspekt postavenia menšiny na hranici dvoch či viacerých kultúr. Vzájomné prepojovanie menšinového a väčšinového, národného a inonárodného umocňuje potenciálnu funkciu sprostredkovania kultúrnych a literárnych hodnôt minulých i súčasných. Umelecký preklad má aj na Dolnej zemi svoje dávnejšie tradície a v posledných desaťročiach je sústavne pestovaný predovšetkým v početnom kolektíve slovenských literátov, vedcov a publicistov vo Vojvodine. Napokon celý priestor strednej a juhovýchodnej Európy, doslova popretkávaný menšinovými pospolitosťami, je priam predurčený k naplňovaniu tohto poslania prostredníctvom svojich literatúr.

Ako sme uviedli vyššie, zďaleka nie všetci spisovatelia a vzdelanci slovenského pôvodu písali po slovensky, a napriek tomu im sotva možno uprieť miesto v slovenskej literatúre. Stačí uviesť Valaského, Tešedíka a Haana, z ktorých prvý tvoril v latinčine, druhý v nemčine a tretí napospol v maďarčine, ale zároveň a v jednom rade aj Kollára a Šafárika, ktorí sa pridržiavali češtiny. Pritom napríklad Matej Bel (latinsky Belius) alebo Haan prinajmenšom v rovnakej miere poslúžili slovenskej i maďarskej vede, resp. kultúre, podobne ako desiatky, ba stovky ich súkmeňovcov v Uhorsku, kde sa na mieste vytláčanej latinčiny vehementne začína uplatňovať maďarčina ako štátny jazyk. Odpoveďou na maďarizáciu bolo presadzovanie o. i. aj spisovnej slovenčiny, ktorá sa ujíma v štyridsiatych rokoch 19. storočia v podobe kodifikovanej Ľ. Štúrom. Tento proces mal, pochopiteľne, značný dosah aj v oblasti Dolnej zeme, teda v prostredí, kde prevažoval maďarský živel.

No zďaleka nielen tam. Slovenský životný priestor vôbec bol akoby vtesnaný do „nárazníkového“ kultúrno-historického pásma. „Kým pod jedným kultúrnym vplyvom sa etnikum chráni,“ ako konštatuje P. Andruška, „inému podlieha, a to bez toho, že by si to uvedomovalo. V prípade Slovákov to bolo slovanstvo... blízka príbuznosť s Čechmi, čeština ako slovenský spisovný jazyk“. (Veď aj sám Štúr napísal svoje prvé básne v češtine - pozn. ok).

Vo svetle týchto skutočností treba vidieť aj celkový súveký obraz slovenskej dolnozemskej kultúry so všetkými jej osobitosťami - dnes už ako pozoruhodnú mozaiku v jednotlivých diaspórach -, a všade tam, kde si táto kultúra viac či menej úspešne kliesni svoju cestu takmer tri storočia. Lebo aj z Dolnej zeme vychádzali a dodnes vychádzajú podnety pre slovenský svet, ktorý v tomto zmysle nevyhnutne integruje túto oblasť ako organickú súčasť celej svojej kultúry. Ako to výrazne a presvedčivo dokumentuje práve Andruškova kniha.

O. Kníchal