Bály, plesy: významné spoločenské udalosti v živote jedinca, rodiny, obce, mesta, sociálneho zoskupenia a etnického spoločenstva. Tento význam je bezprostredne sledovateľný, doslova rukolapný osobitne v etnickom, národnostnom prostredí.

Antológia poézie a prózy: Pod Pilíšom - tam je náš svet

Motto:

...tak čo si počneme so slovami

keď sme vraj už všetko povedali...

(Imrich Fuhl: Ticho so slovami)

Z veľmi početných etnografických štúdií o Slovákoch v Maďarsku vieme, že bolo to tak v minulosti, z vlastnej skúsenosti vieme, že je to tak aj v súčasnosti. Účasť na plese neraz mohla predznamenať ďalšiu životnú cestu plesového hosťa najmä v uzavretejších vidieckych komunitách. Nemožno sa teda čudovať, že aj Slováci v Maďarsku, ktorí poväčšine žili (aj žijú) v rozptyle na vidieku, sa radi oddávali (aj oddávajú) plesovým radovánkam, dokonca aj mimo fašiangového obdobia, najmä vtedy, ak sa im ponúka možnosť zasadnúť za bohato prestreté stoly s plnými džbánmi opojného moku. Je to naprosto ľudské. Vyplýva to z ľudskej podstaty ako sociálnej bytosti. Napokon celkom prirodzené je aj to, že folklórne tradície (vrátane typickej ľudovej gastronómie) sa najlepšie zachovávajú cez žalúdok. Slovenská menšina v Maďarsku si to uvedomuje, na to nikdy nezabúda, hoci zavše pozabudne na všeličo inšie. Napríklad, že človek nie je živý iba chlebom, ale aj duchom.

Ktokoľvek sa môže zúčastniť na spoločenskom plese, pravda, musí splniť usporiadateľove podmienky: zaplatiť príslušný účastnícky príspevok, prípadne si priniesť plný batôžtek, ktorého obsah treba vyložiť na stôl, ďalej prispieť na dobročinné účely, kúpiť si tombolové lístky, atakďalej... Účastník spoločenského plesu nemusí vedieť tancovať, ba nemusí mať ani dve nohy, a akiste sa dobre zabaví, pookreje, naberie silu, zabudne na starosti. Na plese je predsa medzi svojimi a všetci tam prišli s rovnakými zámermi a cieľmi. Navyše akiste dobrovoľne, z vlastnej vôle a vlastného rozhodnutia. V najhoršom prípade na podnet partnera (partnerky).

Oveľa zriedkavejšie sa ponúka možnosť osobnej účasti na vyslovene kultúrnych národnostných (menšinových) plesoch, kde gastronomické slasti nie sú prvoradé a nahradzujú ich duševné zážitky. Do tejto skupiny kultúrnej aktivity sa nepochybne zaraďuje „literárny ples“. Pre píšucich slovenských Pilíšanov spod Plešu ho pripravili organizátori Gregor Papuček (poézia) a Zoltán B. Valkán (próza) s názvom Pod Pilíšom - tam je náš svet (vydalo Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov a Zväz Slovákov v Maďarsku roku 2008, s. 256, cena neuvedená). Jasajme, plesajme! V terajších podmienkach slovenskej literatúry v Maďarsku je to naozaj nekaždodenný čin. Impozantný je zoznam podporovateľov tohto výsostne kultúrneho podujatia: na patitulnom liste sa uvádza 21 názvov inštitúcií a organizácií a z tohto počtu je iba jedna zo Slovenska. Naozaj hodno pripomenúť, že v takom počte Slováci v Maďarsku azda ešte nechytili povraz za jeden koniec. Častejšie chytali (aj chytajú) povraz za obidva konce a potom nevedia, kto z koho a kto s kým. V prípade tohto „literárneho plesu“ ťahanice išli nabok, zavládla svornosť, každý išiel s každým. Podmienky však vopred vymedzili a určili vyššie spomínaní organizátori a redaktori publikácie. Kto sa hodlal zúčastniť na tomto literárnom plese, nutne nemusel mať ani obidve nohy, ba ani obe ruky, ale musel vedieť písať (husím brkom, ceruzou, perom, počítačom, na tom nezáležalo), a čo je najpodstatnejšie, musel mať rodný list z kraja pod vrchom Pilíš (starý názov Pleš). Tieto okolnosti vylúčili, aby sa na tento ples dostali prišelci (napr. Andrej Medveď), čo by tam boli došli trebárs aj o palici a potom si zahartusili medzi dávnymi usadlíkmi. Akiste je to v poriadku. Podmienky účasti boli stanovené, ako je to napokon v prípade každej literárnej antológie, kde nemožno vylúčiť ani subjektívne hľadiská a kritériá. Diskusia na túto tému je zbytočná. Nie je to predsa antológia o kraji pod Pilíšom, ale autorov spod Pilíša a jeho kraja.

Nestranný dodatočný účastník „plesu“, ktorý radšej číta, ako tancuje alebo píše, stroho môže konštatovať, že pilíšska literárna antológia uvádza 16 autorov, bližšie 12 básnikov a 4 prozaikov. Keď sme už pri číslach, zostaňme ešte chvíľu pri nich. Okrem trojnásobnej prevahy básnikov nad prozaikmi (raz darmo, čo Slovák, to najskôr básnik alebo pevec) poniektorí poeti sú zastúpení v knihe rozsahom bezmála celej básnickej zbierky. Prím vedie Gregor, najstarší z troch Papučkovcov, s 39 básňami, v pätách mu ide Alexander Kormoš s 34 básňami a o tretie miesto sa svorne delia Imrich Fuhl a Eva Fábiánová zhodne so 17 básnickými textami. Aj to by bolo úplne v poriadku. Treba predsa uznať, že v danom prípade kvantita je aj zrkadlom kvality. V antológii práve básnici sú nositeľmi trochu vyššej umeleckej hodnoty. Prirodzene, v próze fragmentárnosť predurčuje aj obmedzený rozsah textov z priestorových dôvodov. Aj tu (tak ako aj inde v živote) prozaici ťahajú za kratší koniec, ale napokon častejšie sa stretávame aj so samostatnými knihami slovenských básnikov v Maďarsku.

Ale načase je položiť otázku, ktorou sa hneď dotkneme merita veci. Aké je literárne nebo nad týmto slávnym Pilíšom? Pravdu povediac, lebo nehodno prikrášľovať, veľmi sa nelíši od prírodných nebies, ktoré zakaždým vidí voľné oko aj literárne nevzdelaného a nekultivovaného človeka. Raz je bezoblačne jasné a bezveterné, inokedy striedavo oblačné s príjemným vánkom a napokon občas je zamračené, rozvíchrené. Kniha je súrodá skôr tematicky ako hodnotovo. Tak je to akiste zasa v poriadku. Redaktori predsa nemohli zúžiť výber autorov len na hlavných nositeľov slovenskej pilíšskej literárnej tradície, navyše nemohli ani okázalo myslieť len na seba. Literárny sled by nebol úplný, keby ho tvoril iba predvoj, ktorý možno zrátať na prstoch jednej ruky. Na druhej strane je pravda, že hlavný a zadný voj autorov spravidla skôr znižuje ako zvyšuje literárnu úroveň antológie, ale prispieva k rozšíreniu jej tematického záberu.

Prírodopisná charakteristika symbolu kraja, vrchu Pilíš (Pleš) bezprostredne neinšpiruje naprostú väčšinu textov pilíšskych slovenských autorov. Možno to doložiť malou frekvenciou prívlastkov typu: holý, lysý, plešivý, plešatý atď. Texty sú zaľudnené predovšetkým príbehmi ľudí, ktorí sú zrastení s týmto rázovitým prostredím, ako aj s tradíciami a novodobou históriou kraja. Životné príbehy a osudy Pilíšanov napospol tvoria základy realisticky vyrozprávaných próz a spomienkových textov (Zoltán B. Valkán, Rudo Fraňo, Imrich Fuhl, Ildika Fúziková). Výrazové prostriedky týchto textov sú úsporné, skôr strohé ako rozvláčne, autori ich zavše v citlivej miere ozvláštňujú miestnym slovenským dialektom (Zoltán B. Valkán). Vlastné rozprávanie sa vždy sústreďuje na hodnovernosť podania a koloritu prostredia. Z jednotlivostí a zvláštností zaujme nezvyčajná úprimnosť antidatovaného štylizovaného denníkového záznamu Zoltána B. Valkána o vlastnej životnej ceste v minulom režime. Krátke prózy Ildiky Fúzikovej vynikajú precíznou, priezračne čistou slovenskou štylizáciou. Ak však tieto texty konfrontujeme so súčasným slovenským kontextom krátkej prózy, možno konštatovať, že im chýba prieraznejší univerzálny presah, ktorý by ich mohol vyzdvihnúť z lokálnej zakotvenosti.

Pravdaže, to posledné platí aj o väčšine básnických príspevkov 12 autorov. Básnická časť antológie má však oveľa širšiu tematickú škálu motívov, ale zároveň aj širší hodnotový rozptyl. Stretneme sa s vydareným básnickým skvostom, ale aj s nepodarenou veršovanou klapanciou z dielne písmaka.

Gregor Papuček a v menšej miere Alexander Kormoš najčastejšie tematizujú motív a symbol Pilíša. Obaja v textoch hojne čerpajú z miestnych ľudových (A. Kormoš) a historických (G. Papuček) tradícií. Ba čo viac, Gregor Papuček tu i tam nezabúda pridať k miestnej slovenskej tradícii aj svoje mýty. Inak by to bolo v poriadku, lebo nemožno mať výhrady proti tomu, čo v básnickej tvorbe podporuje fantáziu, tvorivosť, kreativitu. Ale keď sa mýtus, ktorý vznikol v tvorivom mýtotvornom procese, začne pokladať za fakt historickej reality, vypravuje sa na viac-menej neschodnú cestu, aj keď sa tak stalo s dobrým úmyslom. Na margo tejto mýtizačnej orientácie hodno azda podotknúť, že novodobé pokolenia Slovákov v Pilíši sotva majú priamu nadväznosť na predošlých Slovenov, ktorí žili pod Plešom pred totálnym tureckým vyplienením.

Gregorovi Papučkovi a Alexandrovi Kormošovi nie je cudzia nijaká uzavretá básnická forma (napr. prvému epitaf, druhému trebárs sonet). Obaja si veľmi dobre uvedomujú, aký význam má vo verši rým. Na najnovších, knižne dosiať nepublikovaných veršoch (v antológii sú hojne zastúpené najmä z pera A. Kormoša) však badať zjavnú tendenciu, akoby básnickú výpoveď často uzavierali do prísneho tvaru a vymedzovali (až obmedzovali) rýmom. V dôsledku toho potom zavše utrpí syntaktická logika a plynulosť básnického prejavu (menej u G. Papučka, viac u A. Kormoša): „Nesieme v česti tvoje meno / tvoj duchovný odkaz - naše veno, / večne verný tebe, tvoje siroty.“ (A. Kormoš Alexandrovi Zderkovi)

Voľný verš Imricha Fuhla charakterizuje dikcia hovorového slovenského jazyka a funkčné presahy, ktoré sa viažu na významy básnických obrazov a figúr rozložených do dvoch alebo viacerých riadkov. Menej príznačné je to už pre básne Gabriela Karu, ktorý najčastejšie člení text mechanicky podľa syntagiem (lineárnych slovných spojení). Generácia najmladších adeptov slovenského básnického umenia v Maďarsku (E. Fábiánová a Z. Papuček) sa zatiaľ nepreukázala takým tvorivým rozmachom, aby mohla konkurovať svojim rovesníkom na sever od Pilíša, za Dunajom, Ipľom a Hornádom.

Pilíšska literárna antológia dokumentuje, že je nepodložené konštatovanie (pozri motto z básne Imricha Fuhla), podľa ktorého vraj slovenská literatúra spod Pilíša (a v Maďarsku vôbec) už povedala všetko. Všetko ešte naplno nevyslovila, hoci je pravda, že niekedy nevie, čo si počať so slovami. Ťažkosti sa neskrývajú v tom, čo by mala povedať, ale v tom, ako by to mala povedať. A nateraz sa to väčšmi prejavuje v próze ako v poézii. Inak táto literatúra má už pevne zapustené regionálne korene, hoci azda nie až také mohutné, ako môže mať buk na obale knihy (fotografia I. Fuhla).

Človek nemôže bezprostredne vidieť hlbšie do zeme, a tak si skôr všíma koruny stromov, najmä ak sú rozkvitnuté alebo ovešané zrelými plodmi. Nemali by na to zabúdať ani slovenskí pilíšski autori (a nielen oni), ktorých zatiaľ neopustila chuť tvoriť. Na kmeni tejto pilíšskej slovenskej antológie by mali vyrásť konáre košatého fondu slovenskej literatúry v Maďarsku. Nielen preto, aby sa otáznik v titulku štúdie Literatúra na periférii alebo Rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku? (In: Ľudové noviny, 2006/07) mohol nadobro spochybniť, ale práve naopak, aby mohla vzniknúť elégia, že dobre bolo byť (aj v Pilíši, aj inde) Nemaďarom a žiť a tvoriť medzi Maďarmi. To by mali zdokumentovať a dokumentovať ďalšie následné „literárne plesy“. Isteže, nemuseli by byť len pod Plešom, ale povedzme aj pri čabianskej Seine alebo pod, prípadne na kostolnej veži v Slovenskom Komlóši.

Karol Wlachovský

S pilíšskou antológiou v Slovenskom inštitúte

Slovenský inštitút Budapešť usporiadal predstavenie literárnej antológie slovenských autorov Pod Pilíšom - tam je náš svet. Po úvodných slovách riaditeľa inštitútu Milana Kurucza, ktorý v zrode prezentovanej knihy vidí nádej na oživenie aktivít našich literátov, vystúpili redaktori antológie. Zoltán Bárkányi a Gregor Papuček hovorili najmä o okolnostiach zrodu publikácie a o redaktorských zámeroch (o ktorých sme sa na stĺpcoch Ľudových novín už zmienili.) Obecenstvo literárneho večierka, v radoch ktorých boli aj niektorí ďalší spoluautori, si s veľkým záujmom vypočulo slová recenzenta, výborného znalca slovenskej literatúry v Maďarsku Karola Wlachovského.

http://www.pilis-slovak.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=33&Itemid=71

.