Do Budapešti prvýkrát zavítali Slováci z Kanady, aby sa tu - tiež prvýkrát a po dvadsiatich rokoch - mohli zvítať na neutrálnej pôde so svojimi príbuznými zo Slovenska...

XXIII.

Pred trinástimi rokmi v Španielsku padla diktatúra trvajúca štyridsať rokov a dnešným dňom sa začína rozpadávať diktatúra v Maďarsku, rovnako trvajúca štyridsať rokov.

Mŕtvi, ktorých pamiatka mala byť navždy vymazaná z myslí potomkov, telesné schránky ktorých boli rozmetané a zneuctené, teraz povstávajú z masového hrobu a spolčujú sa so živými a vernými pozostalými v spoločnej pravote, lebo len v takomto spoločenstve môže byť platná ich obeta. Mŕtvi i pozostalí celé desaťročia čakali na túto chvíľu. A túto chvíľu trvajúcu niekoľko hodín sleduje na Obecnom cintoríne celá krajina.

Do akordov Osudovej zaznievajú mená popravených účastníkov októbrového povstania. Zoznam je dlhý a skľučujúci. Meno popraveného, povolanie, dátum smrti. Z davu zhromaždeného pri otvorených hroboch sa zakaždým ozve zborové Zostávaš navždy s nami. Ozve sa takmer dvestotridsaťkrát. Viac ako stopäťdesiatkrát toto zvolanie platí mladým robotníckym životom. Robotníkom odsúdeným a popraveným “robotníckou” mocou! Robotnícka strana si teda počínala oveľa krvilačnejšie než rakúsky generál Haynau, ktorý pred sto štyridsiatimi rokmi dal usmrtiť stovku povstalcov. Počínala si až natoľko krvilačne, že odsúdených nedospelých mladíkov nechala vo väzení dospieť, aby ich vzápätí mohla vydať katovi – tentoraz už v „súlade” so zákonom.

Kde sú teda mená vinníkov? Neodzneli, pretože tento deň by mal pomeriť hriešnych i nevinných. K zmiereniu však jednako nedochádza bez odprosenia a odpustenia. Veď kto tu povstal a prosil o odpustenie? Nevztýčila sa jediná ruka a nesklonila sa jediná hlava.

Zatiaľ na Námestí hrdinov je obžalovávaný komunizmus. Zaznievajú výzvy urbi et orbi, aby sovietske vojská naveky opustili túto krajinu. Svet pozorne počúva; tábor Stalinových a Brežnevových pohrobkov so vzrastajúcou nevraživosťou a nepokojom. Západ, ktorý tentoraz prišiel do Budapešti, ako sa nechal počuť veľkovezír pražských ideológov, by zrejme čoskoro a s radosťou prišiel na pohreb socializmu.

Ako blízko pravde sú obavy komunizmu z vlastného zániku, tak vzdialené sú aj ciele, ktoré sľuboval uskutočniť.

XXV.

Imre Nagy je rehabilitovaný, János Kádár umiera v rozmachu horúceho a vzrušujúceho leta. Obidve udalosti delí presne dvadsať dní.

Tvár známa až do zunovania z rozmerných obrazov vystavovaných nielen na prvého mája a na plagátoch či vo výlohách predajní kozmetických prípravkov, odbornej a krásnej literatúry alebo čerstvého ovocia a zeleniny. Tvár, ktorá sa na túto krajinu pozerala z najvyššieho miesta vyše tridsať rokov, sa rozplynula v historickom čase.

Generálny tajomník Ústredného výboru Maďarskej socialistickej a robotníckej strany odišiel od kormidla už vlani, avšak pod jeho menom desaťročia presadzovaný a presadzujúci sa režim stvoril a dopestoval stotisíce stúpencov, ktorí ostávajú na svojich výnosných a vplyvných miestach a zdá sa, že ešte dlho nebudú nútení z nich odísť a možnože ich zdedí aj veľká časť nasledujúcej generácie. Ak sa spoločnosť doteraz aspoň formálne musela vinúť k rodnej strane, odteraz sa mnohí členovia tejto strany budú vinúť k ostatnej spoločnosti a virtuálne s ňou splývať.

Tisíce najvernejších pozostalých prišli otvorene manifestovať svoje odhodlanie a vernosť ideálom stelesniteľa odchádzajúceho režimu a v júlovej horúčave vyprevadili zosnulého vodcu na poslednej ceste. Kádár sa stal symbolom celej epochy – zaznieva z pietnych prejavov pri katafalku. Je zrejme skľučujúce byť nositeľom a dedičom tohto symbolu, veď celá táto epocha sa odvíja od prvej popravy v radoch “kontrarevolučných” odporcov a túto skutočnosť nemožno a neslobodno zamlčať ani v tento deň. Pocítil tento pacifikátor spoločenských treníc ťarchu zodpovednosti už pri svojom odchode do ústrania, keď sa prinajmenšom dvakrát - akoby v snahe uľahčiť svojmu svedomiu - pokúšal odvolávať sa na svoje dobré úmysly?

Koľkokrát už dobré úmysly lemovali cestu zločinu. Despoti všetkých farieb a programov akoby v sebe nosili zakódovaný pocit sebažertvy v službách národa a sveta. Fanatická „oddanosť” národu a ľudu boli krédom rumunského generála Antoneska. Bizarne pôsobí, ako sa pred súdnou stolicou dejín dušoval zosadený prezident ČSSR Antonín Novotný: „Všetku svoju činnosť som vykonával vo vedomí, že to robím v prospech strany, robotníckej triedy a pracujúcich.” O koľko vzletnejšie sa prejavil na lavici obžalovaných v Norimbergu taký Gőring: „Jediný motív, ktorý ma viedol, bola vrúcna láska k môjmu národu, jeho šťastie, jeho sloboda a jeho život” (!)

XXVI.

Správy o slovenských krajanoch v zámorí na prelome pohnutých čias nevyšli najprv na Slovensku, ale v slovenskej tlači v Maďarsku, aj keď nie bez rizika. Cenzúra aj tu má ešte stále domovské právo a záujmy socialistického internacionalizmu taktiež. Zatiaľ čo maďarská tlač píše bez obmedzenia nielen o maďarskej menšine v Rumunsku, o krajanoch v západnom svete (dokonca o Čechoch a Slovákoch väznených vo svojej vlasti) a televízia prináša rozhovory s disidentmi v susedných štátoch, slovensky písaná tlač v tomto štáte musí opatrne zvažovať, čo je a čo nie je tabu. Či je napríklad prípustné zmieňovať sa o prestavbe sedmohradského vidieka alebo o všeobecnom útlaku obyvateľstva v celom Rumunsku. Už vôbec nie je mysliteľné spochybňovať zásady a prax česko-slovenského vedenia, ktorého je tunajšia slovenská menšina rukojemníkom. Menej horúcou pôdou sú krajania v ostatnom svete, ale aj tu treba zachovať mieru, ak sa nechceme dostať do krážov kádrovákov. Jednoducho držať sa kopyta, ako k tomu nabádajú usmerňujúce hlasy rojalistov, a nestrkať nos do záležitostí veľkého sveta a je to. Veď sme to nerobili ani predtým.

Nevyznieva to presvedčivo. Zatiaľ čo národné inštitúcie sa vo svojej praxi neviažu na žiadne dvojstranné dohody, v menšinovej pospolitosti naďalej platí diskriminácia pod rúškom takzvaného upevňovania priateľských stykov a spolupráce. Inými slovami: odmietanie akejkoľvek polemiky s realitou materskej krajiny.

Nevyznieva to presvedčivo ani druhý raz, keďže medzitým uzreli svetlo sveta rôzne, povedali by sme kacírske názory a stanoviská, v prvom rade pokiaľ ide o ten slovenský svet a jeho obyvateľov vôbec.

Nie sú totiž Slováci ako Slováci a nie je Slovák ako Slovák.

Treba rozlišovať medzi Slovákmi proslovenskými a pročeskoslovenskými, medzi ktorými panuje nevyhlásený vojnový stav.

Široká je kategória Slovákov emigrantov, z toho emigrantov po rokoch 1945, 1948 a 1968.

Ďalej rozoznávame Slovákov provládnych a opozičných, ale aj s demokratickou kozmetickou úpravou.

A tiež Slovákov maďarónov, maďarofilov a hejslovákov, národne chladných Slovákov a nanajvýš hlásiacich sa k svojmu pôvodu, ako aj Slovákov asimilovaných, prípadne odrodených, ktorí predali svoj národný erb za misu šošovice, lebo aj taký môže byť údel príslušníka národa malého, slabého a utlačovaného.

Za týchto a ďalších okolností do Budapešti prvýkrát zavítali Slováci z Kanady, aby sa tu - tiež prvýkrát a po dvadsiatich rokoch - mohli zvítať na neutrálnej pôde so svojimi príbuznými zo Slovenska. Úrady v ich vlasti im to neumožnili.

Pokiaľ sa pridržiavame uvedenej klasifikácie, kanadskí hostia patria do rubriky emigrantov po roku 1968. Bývalý populárny hokejista a v súčasnosti tajomník svetového kongresu krajanov a po jeho boku redaktor slovenského vysielania kanadského rozhlasu. Navyše obidvaja národne uvedomelí, čo poukazuje na skutočnosť, že nie každého Slováka možno strčiť do jednej jedinej kategórie. Budapešť je iba prestupnou stanicou na ich ceste do susedného Rakúska. Tam, celkom blízko československých hraníc, práve prebieha svetové stretnutie mládeže, samozrejme slovenskej, a z tohto miesta je iba na skok k veľkej hraničnej rieke, odkiaľ sa otvára výhľad na Devín. Na kus vlasti, ktorú opustili pred toľkými rokmi a na ktorú sa prišli pozrieť z cudzieho kúta.

Úryvky z publikácie O. Kníchala

Mlyny prozreteľnosti (Záznamy z rokov 1988-1989)

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7552&Itemid=63