Trojjazyčnou bohoslužbou, odhalením pamätných tabúľ s menami troch bývalých farárov - medzi nimi Jána Kollára -, vydaním publikácie a otvorením výstavy oslávili počas turíčnych sviatkov 200. výročie vysvätenia evanjelického kostola na Deákovom námestí v Budapešti.

Dňa 12. júna, v 1. svätodušný deň, sa uskutočnila slávnostná bohoslužba, na ktorej kázal biskup-predseda Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Péter Gáncs. „Ťaží nás babylonská kliatba,“ začal svoju kázeň P. Gáncs, ktorý narážal na poslanie príchodu Ducha Svätého, pričom nemyslel na jazyky, ale na to, ako si nerozumejú štát a cirkev. „O Turíciach nehovoríme tak ako o Vianociach a Veľkej noci, ktoré už prešli. Je to sviatok, ktorý existuje, tak ako ani Hospodin nie „bol“ alebo „bude“, ale stále je všade prítomný,“ povedal P. Gáncs. Na liturgii sa zúčastnil biskup Západného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Milan Krivda a cirkevný hlavný radca Karl Schiefermair (Rakúsko) a prečítali evanjelium vo svojom rodnom jazyku. Zo zvukovej nahrávky sa ozval niekdajší zvon kostola, ktorý sa v súčasnosti nachádza vo veži smrečianskeho kostola. Spoluúčinkoval spevokol a orchester Lutheránia pod taktovkou Šalamona Kampa a Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod vedením Marty Pálmaiovej Pápayovej.

Po bohoslužbách sa uskutočnilo slávnostné valné zhromaždenie cirkevného zboru, na ktorom sa prihovorili viacerí verejní činitelia, hlavne o pamätných tabuliach, ktoré po VZ odhalili na budove kostola a vedľajšej fary. Jedna pamätná tabuľa v slovenčine, maďarčine a nemčine pripomína vysvätenie kostola na Turíce r. 1811, druhá pamiatku Jána Kollára a tretia dvoch maďarských evanjelických biskupov Józsefa Székácsa a Vilmosa Győryho. O svoje myšlienky súvisiace s odhalenými pamätnými tabuľami sa s prítomným podelili biskup Milan Krivda a cirkevný hl. radca Karl Schiefermair. Predseda Maďarskej akadémie vied József Pálinkás hovoril o jazykovej a náboženskej tolerancii, ktorá vládla v zbore na Deákovom námestí. Potom priblížil životnú dráhu dvoch vedcov - biskupov, z ktorých Székács sa narodil v Orošháze neďaleko Slovenského Komlóša a vzhľadom na jeho meno môžeme tušiť, že mal aj slovenské korene. M. Krivda pripomenul, že v chráme na Deákovom námestí pôsobil Ján Kollár ako evanjelický farár od roku 1819 do roku 1849, keď ho menovali za mimoriadneho profesora slavistiky na univerzite vo Viedni. Ako dodal, počas jeho temer tridsaťročného pôsobenia sa tento kostol stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Poznamenal, že J. Kollár vytrvalo hľadal členov svojho zboru a pre deti slovenských veriacich pripravil čítanku a šlabikár v ich materčine. Zároveň pripomenul, že v jednej svojej kázni hovoril J. Kollár o svojom pobyte v Pešti ako o zlatých rokoch medzi mládeneckým a mužským vekom.

Účastníkom slávnosti sa prihovorili aj duchovní zo spriatelených zborov: zo Sedmohradska a z Nemecka.

Po slávnostnom valnom zhromaždení sa uskutočnilo odhalenie už spomenutých pamätných tabúľ. Po vysvätení pamätnej tabule J. Kollára sa prítomným prihovoril mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss.

„Vysvätenie evanjelického kostola pred 200 rokmi bolo významnou udalosťou vo vtedajšom duchovnom živote mesta, v ktorom spolunažívali príslušníci viacerých národov. Poskytovanie duchovných služieb peštianskym evanjelikom nielen v maďarčine, ale aj v nemčine a slovenčine bolo významným príspevkom k posilňovaniu tolerancie a národnej rovnoprávnosti nielen medzi evanjelikmi. Peštianska evanjelická obec zohrala významnú úlohu v živote viacerých významných osobností. Môžeme sa dozvedieť napr. o tom, že manželstvo Kálmána Mikszátha, veľkého maďarského spisovateľa, ktorý napísal skvelý román zo slovenského prostredia, bolo zaregistrované r. 1857 na matrike tunajšej slovenskej cirkevnej obce. Sú historici, ktorí tvrdia, že práve a tejto farnosti bol konfirmovaný Alexander Petrovič, z ktorého sa neskôr stal najväčší maďarský básnik Sándor Petőfi... Rozhodnutie presbytéria Peštianskej evanjelickej cirkvi vítame ako dôležitý krok k uznaniu roly, ktorú Ján Kollár zohrával v prvej polovici 19. storočia, počas jeho tridsaťročného pôsobenia v Peštianskej evanjelickej cirkvi v duchovnom, ale i občianskom živote desiatok tisícov Slovákov, ktorí žili a pracovali v Pešti. Verím, že tento krok povzbudí budapeštianskych Slovákov, ktorí už pred šestnástimi rokmi začali podnikať kroky na dôstojné uctenie si Jána Kollára, k ďalším aktivitám na jeho pripomínanie si. Veď ide o významnú osobnosť nielen ich peštianskobudínskej evanjelickej komunity v 19. storočí, ale aj o jedného z popredných slovenských básnikov, humanistov a národovcov, ktorého dielo poznajú Slováci na celom svete,“ povedal P. Weiss.

Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti po ukončení slávnosti pri príležitosti 200. výročia vysvätenia evanjelického kostola na Deákovom námestí a po odhalení pamätných tabúľ usporiadal v Lutherovom dvore konferenciu s názvom Činnosť Jána Kollára, ktorý 30 rokov slúžil na Deákovom námestí. Hosťami podujatia boli biskupi Péter Gáncs a Milan Krivda, prednášateľmi Róbert Kiss Szemán (za jeho neprítomnosti prečítala jeho prednášku Mária Žiláková), László Matús, Jozef Beňovský a Miloš Kovačka, pričom moderátorskej úlohy sa ujala Anna Divičanová. Na podujatí sa zúčastnili aj delegácie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Spolku Jána Kollára z Prahy, Slovenského evanjelického a. v. zboru z Prahy, Slovenskej národnej knižnice v Martine, rodnej obce Jána Kollára Mošoviec a podujatie poctili svojou prítomnosťou aj slovenskí činitelia z Maďarska.

Účastníkov konferencie privítal dozorca zboru Gregor Papuček, ktorý sa nakrátko zmienil o histórii a pozostalosti slovenského evanjelického zboru v Budapešti. V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy sa prítomným prihovoril jej predseda Ján Fuzik. „Keď sa Ján Kollár pozerá na nás z večnosti v tento naozaj pekný svätodušný deň, čo by ho mohlo najviac potešiť? Ja si myslím, že by ho určite potešilo, že kostol, v ktorom začal pôsobiť krátko po jeho vysviacke, oslavuje dnes 200. výročie. Ale Slováci sem neprikvitli vtedy, keď vysvätili tento kostol: oni ho aj postavili, alebo prispeli k jeho výstavbe. Kollára môže určite potešiť aj pamätná tabuľa,“ povedal J. Fuzik a dodal, že viacerí pracovali na tom, aby mohla byť odhalená. Pripomenul, že presbyterský zbor nastúpil na cestu tolerancie, keď sa rozhodol vyhovieť žiadostiam o umiestnenie tabule. „Myslím si, že Ján Kollár sa môže najviac tešiť tomu, že ten slovenský cirkevný zbor, v ktorom slúžil skoro tridsať rokov pred vyše poldruha storočím, ešte stále existuje. Aj keď v skromnejších podmienkach, ale slovenský evanjelický cirkevný zbor žije aj dnes a to je aj pre nás najväčším svätodušným sviatkom,“ povedal J. Fuzik.

R. Kiss-Szemán vo svojej prednáške porovnával životnú dráhu J. Kollára so životnou dráhou jeho učiteľa Goetheho, na podnet ktorého začal okrem iného zbierať ľudové piesne, čím položil základy slovenského poetizmu vôbec. Historik L. Matús predstavil životnú dráhu dvoch najvýznamnejších sponzorov slovenského evanjelického zboru Samuela Hajnala a Žofie Hvizdákovej, zakladateľov nadácie, ktorá neskôr financovala postavenie kostola a celého komplexu budov v Lutherovom dvore. Vo svojej prednáške sa L. Matús pokúsil nájsť odpovede na motiváciu týchto ľudí, ktorí boli rovnakí v snahe darovať, ale rozliční v prežívaní svojej viery a svojej národnosti. Kým jeden bol rozhodný pragmatik, druhá bola romantická, ľahko ovplyvniteľná, ale svoje slovo vždy dodržiaca hlboko veriaca osoba. Riaditeľ Slovenského národného literárneho múzea v Martine Jozef Beňovský predstavil zaujímavý projekt v Mošovciach, kde založili Múzeum Jána Kollára. Múzeum sa nachádza na pôvodnom mieste, kde stál rodný dom Jána Kollára. Pri požiari v roku 1863 obytná časť rodného domu i hospodárska časť zhoreli. Zachovala sa len sýpka, ktorá od roku 1983 slúžila ako pamätná izba. Bývalý riaditeľ Národného bibliografického ústavu Slovenskej národnej knižnice Miloš Kovačka hovoril o všadeprítomnosti Kollárových téz v histórii Slovenska. Zmienil sa o tom, že spolupatričnosť, ktorú hlásal vo svojej dobe Kollár, sa nachádza aj v Memorande národa slovenského, ktoré v týchto dňoch oslavuje 150. výročie. Ako povedal, Kollárova Slávy dcéra bola stálym kultúrnym programom na začiatku každého zhromaždenia, či išlo o študentské stretnutia, alebo meeting národných buditeľov. Neskoršie ju vystriedala Sládkovičova Marína, ktorá bola tiež veľmi obľúbená medzi slovenskými činiteľmi.

Prítomným sa na záver prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti, presbyterka evanjelického zboru Zuzana Hollósyová, ktorá s radosťou informovala o tom, že po splnení viac ako 16-ročného sna budapeštianskych Slovákov sa možno naplní aj ďalší. „O rok v januári uplynie 160 rokov od narodenia Jána Kollára. Túto udalosť by sme chceli osláviť odhalením ďalšej pamätnej tabule, ale tento krát aj s podobizňou tohto slovenského velikána. Tabuľu plánujeme umiestniť na stene Lutherovho dvora, ale ak sa nám nepodarí získať potrebné povolenia, tak na stene sídla SSB, ktoré sa nachádza v centre Budapešti, hojne navštevovanom turistami, ktorí by sa takto mohli dozvedieť o tomto významnom slovenskom národnom dejateľovi,“ povedala Z. Hollósyová. Zároveň pripomenula, že kostol v Lutherovom dvore, ktorý doteraz pôsobil ako centrum bojového umenia, je na predaj. Možno by stálo za to pokúsiť sa ho znovu dostať do vlastníctva slovenského evanjelického zboru...

Dňa 13. júna, v 2. svätodušný deň, sa v kostole na Deákovom námestí uskutočnila spoločná slávnostná bohoslužba duchovných zborov, ktoré kedysi patrili k peštianskej cirkvi. Slovenských veriacich zastupovala presbyterka Zuzana Hollósyová a slovenský zbor predstavil dozorca Gregor Papuček. Božie slovo hlásal senior Gábor Győri. V tento deň sa uskutočnila aj prezentácia knihy Ochrana v búrke - Cirkevný zbor v Budapešti rozvíjajúcej sa na metropolu, ktorej autori sa viac ako na 50 stranách zaoberajú históriou slovenského zboru. Zaujímavosťou bolo, že predtým, než bol postavený obrovský kostol na Deákovom námestí, peštianski slovenskí evanjelici navštevovali služby Božie v Cinkote, kde bol už v 17. storočí kostol a kde kázali aj po slovensky. V chráme Božom na Deákovom námestí veľmi dlho - až do začiatku 20. storočia - boli aj slovenské a nemecké bohoslužby. Na veľké sviatky boli najprv nemecké, potom slovenské a až na treťom mieste maďarské bohoslužby, čo môžeme vysvetľovať aj počtom veriacich: evanjelický zbor na Deákovom námestí mal v roku 1842 500 nemeckých, 200 slovenských a 100 maďarských členov.

Eva Patayová Fábiánová